Zatiaľ čo dospelí väčšinou na školské roky spomínajú s láskou, deti a študenti ju pokladajú za nudnú a otravnú, pretože majú pocit, že svet dospelých je zábavný a prechádzka ružovou záhradou zároveň.
A zrejme aj naše osobnosti uvažovali v detstve podobne ako dnešné deti – pretože nech vyrastajú deti v ktoromkoľvek storočí, vždy sú to len deti a ich zmýšľanie je podobné:-) Takže aj oni drali školské lavice, chodili poza školu, odpisovali od tých múdrejších, dostávali poznámky, občas poza uši či „rákoskou“ (keď sa to ešte smelo). V Slovenskej národnej knižnici uchovávame v rámci osobných fondov mnoho vysvedčení, vyberme aspoň zopár a posvieťme si na tých najznámejších.
Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951) sa stala prvou slovenskou poetkou, ktorej vyšla knižne zbierka básní svoje básne knižne Z vesny života (1895). Tieto verše zvučia radosťou zo života a zbierka obsahuje drobné ľúbostné piesne jednoduchého citu, prírodné motívy aj vlastenecké básne. Niektoré sú príliš nežné a obsahujú sentimentálne zdrobneniny. Do dejín slovenskej literatúry sa však zapísala aj ako zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti – veď kto by nepoznal veršovanú rozprávku Čin Čin a Žabiatko, zbierky básní Medový hrnček, Zlaté klásky či Zajko Bojko?
Okrem veršov písala aj drobné črty humoristické, besednice, poviedky aj úvahy o ženskej výchove a poučné články, ktoré 15 rokov uverejňovali Americké slovenské noviny – hlavný orgán Národného spolku amerických Slovákov. „Teta Ľudmila“ – ako ju ľudia volali – absolvovala len základné vzdelanie v ľudovej škole pod vedením svojho otca. Až do konca života sa však vzdelávala samoštúdiom.
Ján Chalupka (1791 – 1871), brat nemenej známeho Sama Chalupku, patril k príkladným žiakom a študentom. Základné vzdelanie získal od svojho otca evanjelického farára, ľudového liečiteľa a bylinkára Adama Chalupku. Dal základy Bibliotheke Chalupkiana, v ktorej budovaní pokračovali jeho synovia spisovatelia Samo Chalupka a Ján Chalupka. Neskôr pokračoval v Slovenskej Ľupči, Brezne, Ožďanoch, Levoči, Prešove, Sárospataku či Jene. Autor divadelnej hry Kocúrkovo (plný, pôvodný názov: Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali) mal nielen výborný pozorovací talent, no i bystrú myseľ. Mestečko Kocúrkovo je dodnes symbolom slovenského malomeštiactva – ruku na srdce, ako často z našich úst zaznie: „to je ako v Kocúrkove“.
Na vysvedčeniach z gymnázia v Levoči z roku 1809 je vidieť, že exceloval. A tak voľba padla na učiteľský ústav. Vedeli ste, že Ján Chalupka – už ako pedagóg – učil v Kežmarskom lýceu svojho o 20 rokov mladšieho brata Sama?
Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) – prvé z deviatich detí Jozefa Miloslava Hurbana a Anny Hurbanovej-Jurkovičovej malo aj na tú dobu nezvyčajné meno. Dostal ho po srbskom národovcovi – Svetozárovi Miletićovi. Ako vidno z vysvedčení, nebol žiadnym šprtom ale ani dobrým žiakom. Viackrát zmenil školy práve kvôli nie dobrým výsledkom, až napokon zmaturoval na banskobystrickom katolíckom gymnáziu. Už vtedy sa netajil svojim názorom na národnú situáciu Slovákov, a to sa odrážalo aj na jeho prospechu. Napríklad z maďarčiny zmaturoval na štvorku. Na druhej strane, štvorku mal aj z matematiky. Je zaujímavé, že právo následne vyštudoval bez problémov.
Jozef Gregor Tajovský (1875 – 1940) sa ako študent učiteľského ústavu veru nemal čím chváliť – trojky a štvorky hrali presilovku na jeho vysvedčení zo štvrtej triedy. Autor Ženského zákona, spisovateľ a učiteľ síce pár rokov skúšal učiť, ale keďže jeho názory boli v rozpore s maďarizáciou. Ľudovú školu vychodil v rodnom Tajove, potom školy neustále striedal. Až sa napokon vrhol do štúdia na obchodnej akadémii v Prahe, čo neskôr zúročil ako bankový úradník.
(LA SNK, 43 CCC 27).
Veríme, že ste sa dočítali opäť niečo nové. A ak aj známky vašich detí nezodpovedajú ich schopnostiam a vašim túžbam, nebuďte smutní, milí rodičia – niektoré naše známe osobnosti sú dôkazom toho, že urobiť tú povestnú „dieru do sveta“ môžu kedykoľvek 🙂
Ďalšie články: