Ženám svitá na lepšie časy…

foto_zenam_svita_na_lepsie_casy

To, že ženy môžu študovať na univerzitách, voliť či pracovať, neplatilo na Slovensku odjakživa. Ešte aj po roku 1900 tu vládli silné tendencie pripútať ženu ku sporáku a v hnutí za zrovnoprávnenie žien a feminizme niektorí národovci videli to najhoršie, čo môže byť. Našťastie sa im to nepodarilo a ženy svoj boj za rovnoprávnosť vyhrali. Od roku 1910 majú vždy 8.marca svoj medzinárodný deň. Patrí spomienke práve na tie, ktoré  boj za rovnoprávnosť nevzdali a napokon ho vyhrali.

Sme v Uhorskuv druhej polovici 19. storočia, keď ženám veľmi ruže nekvitnú. Sú stále doma v roli matiek a strážkyň rodinného tepla – rodia, vyšívajú, varia, robia na poli, zavárajú, sadia a pečú, starajú sa o deti a o čistotu v dome. Sú to gazdinky s nižším vzdelaním úplne závislé na manželoch. Ambície, ktoré presahovali túto ich úlohu, boli v spoločnosti vnímané ako škodlivé.

Okolo roku 1860 sa v Uhorsku dievčatá vzdelávali čiastočne v odlišných predmetoch ako chlapci – napríklad na vyšších školách sa dievčatá neučili základom poľnohospodárstva, národnému právu ani základom účtovníctva, geometrii. Čiastočné zlepšenie nastalo s novým školským zákonom (1868), ktorý konečne zaviedol naozaj povinnú školskú dochádzku „pre deti“ – teda dievčatá aj chlapcov od 6 do 12 resp. 15 rokov a určoval sankcie v prípade zanedbania. Dievčatám umožnil študovať na vyšších a meštianskych školách. V roku 1875 zriadili v Pešti prvú vyššiu dievčenskú školu a v roku 1896 k nej pribudlo prvé gymnázium pre dievčatá. Ich cieľom však bolo aj pomaďarčovať ženy a tak sa ženské organizácie v Uhorsku v značnej miere koncentrovali aj na to, aby ženy mohli študovať v slovenskom jazyku. Od roku 1895 dokonca začali prijímať slečny na univerzitné štúdium farmaceutických, filozofických a lekárskych študijných odborov.

foto článku z novín strana 1
Národnie noviny z 15. septembra 1904 popisujúce ženskú otázku
Národnie noviny z 15. septembra 1904 popisujúce ženskú otázku

 „Našťastie niektoré ženy kritika spoločnosti ešte viac posmeľovala a utvrdzovala v názore, že robia správnu vec. Takže začínajú agitovať a pozvoľna prenikať do verejného života. V literatúre sa objavujú úvahy, poviedky a romány Eleny Maróthy – Šoltésovej, Hany Gregorovej, Terézie Vansovej. A ich hrdinky robia s mladučkými Slovenkami tej doby doslova divy ….,” vysvetľuje generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová.

Aj ony síce sú matkami, ale zároveň sú milujúce a milované manželky v šťastnom vzťahu, vzdelané a rovné svojmu manželovi. Alebo sú to samostatne existujúce ženy, ktoré radšej budú samy, ako by žili s niekym bez lásky…

ELENA MARÓTHY – ŠOLTÉSOVÁ

Jej dievčenské a ženské postavy boli múdre, statočné a uvedomelé – ako manželky v šťastnom a idylickom manželstve dokázali manžela svojou láskou a aktivitou povzbudiť k dosiahnutiu vyšších cieľov. Sama Šoltésová horlivo bojuje aj za skoncovanie s titulovaním žien „milostivá pani“ a zastávala titul „pani“ a vykanie, nie používanie „oni“. Dcéra farára a spisovateľa Daniela Maróthyho je odmala veľmi vnímavé dieťa, ale akosi nikto nemá pochopenie pre jej túžbu vzdelávať sa. Jej osud spečatili sobášom z rozumu a s obchodníkom Ľudovítom Šoltésom sa odsťahovala do Martina, centra vtedajšej kultúry. Prežila tu smrť svojich detí aj manžela, tu zakladala školy a časopisy pre dievčatá a ženy.

 „Je to zahanbujúci znak našej veľkej zaostalosti, že u nás ešte treba dôvodiť za ženskú vzdelanosť. Jesti pre ľudí vôbec vzdelanosť je žiadúcna, nuž, rozumie sa, treba ju mužským i ženským. Inde o tom už ani otázka nepovstáva, lebo sa všeobecne uznáva jej potreba,“ píše v článku Potreba vzdelanosti pre ženské.

foto Terézie a Eleny
Terézia Vansová (zľava) s Elenou Maróthy-Šoltésovou. Foto: Otto Lechnitzky, Banská Bystrica
(Literárny archív SNK, sign. K 18a/7)

V korešpondencii so svojou priateľkou a riaditeľkou meštianskej školy v Kromeříži Antóniou Gebauerovou rozoberajú dievčenské školstvo. Ona ponúka Šoltésovej kvalifikované učiteľky a návrhy na zameranie aj náplň dievčenských škôl, ktoré už v Čechách fungovali. Posiela jej osnovy pre ženské školy „průmyslové i kursy gazdinské“ a z vlastných pozorovaní radí, že dievčatá by sa mali po 14. roku života špecializovať pre určitý pracovný odbor: „Je třeba púsobit i na muže, aby ženu uznali schopnou a povolali ji k spoločné práci ve prospěch celku,“ píše Gebauerová v liste Šoltésovej z roku 1919 a dodáva, že ju bolí, že v národnom zhromaždení Československa nie je Slovensko ženou zastúpené.

HANA GREGOROVÁ, rod. LILGE

Prv ako sa stala manželkou spisovateľa, bola ochotníckou herečkou čo už samo o sebe stačilo na to, aby z nej nebola žienka domáca. Rovnako ako mladá Elena Maróthy, aj dcéra váženého mešťana Anna Lilgová túžila po vzdelaní. Smrť jej otca a existenčné problémy v rodine hrali proti nej. A tak sa aspoň snažila stretávať so vzdelancami, sama sa doma po večeroch učieva, navštevuje kultúrne podujatia, účinkuje v martinskom Spevokole. A tu spoznáva už vtedy známeho spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského. O 10 rokov starší bankový úradník, národne a kultúrne orientovaný, s liberálnymi názormi. Možno skôr z úcty ako z lásky sa za neho 22-ročná Anna v roku 1907 vydala. Po návrate z Nadlaku, kde chvíľu s manželom žili, sa pani Hana venuje osvete – chodí po šarišských dedinách s kufríkom plným kníh, aby ich v pomaďarčenom kraji šírila medzi ľuďmi, obdivovala krásu ľudového umenia a zbierala ho pre martinské a pražské múzeum. Vo februári v roku 1912 sa prednáškou o ženách, ktorú predniesla na večierku Živeny a zbierkou Ženy zaradila medzi bojovníčky za emancipáciu slovenskej ženy. Zosypala sa na ňu doslova spŕška urážok a osočovania, lebo ňou pobúrila i samotné ženy.

Vo svojich prózach a románoch zobrazila osudy slovenských žien všetkých spoločenských vrstiev, ich duše, sklamanie v manželstve a ich nespravodlivé spoločenské postavenie na začiatku 20. storočia. Matky dcér súcich na vydaj boli pobúrené, keď čítali v jej knihách, že „je mravnejšie rozísť sa, ako žiť s niekým, s kým si nezodpovedáme“. Iritujú ich názory postáv, ktoré hlásajú, že je ponižujúce vydať sa len preto, aby bola žena zaopatrená. Znenávideli ju za to, že ich dcéram vštepuje myšlienky o ženskej nezávislosti a samostatnosti. Sama Gregorová v svojich spomienkach píše, ako ju raz nejaká matka na ulici začala osočovať a vykrikovať, že od takej, ako je ona, si len treba svoje dcéry chrániť…

FOTO: Článok o postavení žien v Uhorsku. Zdroj: Živena, 1911.
Článok o postavení žien v Uhorsku. Zdroj: Živena, 1911.

AMBRO PIETOR

Aby sme však neboli nespravodliví, aj niektorí muži si osvojili pokrokové myšlienky zo zahraničia – žiarivým príkladom bol Ambro Pietor. Už v roku 1869 v Národnom hlásnikovi píše, že „Ženskému pohlaviu chybí osveta, tato podstať veškerého mravného života“ a príčinu vidí v „straníckom svete mužskom, jakožto vládnucom lebo veru on nesie toho najväčiu vinu.“ On v novinách vyzval slovenskú verejnosť na založenie ženského spolku Živena (4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine), ktorého cieľom by bolo vzdelávanie slovenských žien. Spolok začal s osvetovou prácou, vydával ženské časopisy a trikrát podal návrh na zriadenie vzdelávacieho dievčenského ústavu v slovenskom jazyku. Uhorská vláda to však zamietla. Až 18. novembra 1919 prijímala prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská v Martine svoje prvé žiačky. V roku 1921 už bolo v Československu 30 odborov, 10 dievčenských škôl a pribúdali ďalšie. Školili sa pracovníčky a inštruktorky kurzov pre ženy. Učili sa variť, šiť, zvládať výchovu i domáce hospodárstvo, učili sa, ako vykonávať hygienu seba i dieťaťa. Získavali cenné informácie o tom, v akých povolaniach by sa mohli uplatniť i o možnostiach, ako si zriadiť malú výrobu doma. Živene sa dokonca podarilo zriadiť pre pracujúce ženy jasle – prvé otvorili 28. októbra 1922 v Martine a dlho boli jediné. V roku 1926 promovala na peštianskej univerzite prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, dcéra evanjelického farára z Liptovského sv. Petra.

foto článku o živote žien v rôznych častiach zemegule. Zdroj: Živena, 1911.
A takto vyzeral ženský svet v roku 1911 – časopis pre ženy a dievčatá, Živena, prinášala svojim čitateľkám aj takéto zaujímavosti. Zdroj: Živena, 1911.

SVETOZÁR HURBAN – VAJANSKÝ

Na rozdiel od Pietra bol S. Hurban – Vajanský striktne konzervatívny a feminizmus nazval „kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia, t.j. kus feminizmu… Keď svrhne sa (žena) na mužatku, keď vystupuje na tribúnu, vtedy všetky tieto cnosti odhodí a zostáva – babizeň.“ – píše v Národných novinách v roku 1904. A hneď druhým dychom dodáva, že „zarábať na chlieb protiví sa ženskému povolaniu a hrať zástoj verejný – hľa, drahá teatrálna – pozbavuje ženu ženskosti a zväčša aj mravnosti.“  Čo by asi na takéto vyjadrenie povedala mama S. Hurbana – Vajanského – Anička Hurbanová – Jurkovičová?

foto článku zo Živeny
Ako by sa ženy pozerali na tento zákon v dnešnej dobe? Zdroj: Živena, 1911.

Našťastie sa ale situácia postupne menila aj u nás…