Jozef Miloslav Hurban zanechal svojím deťom netypický ale hlboko symbolický dar. Orlie pero, nachádzajúce sa v Literárnom múzeu SNK, pôvodne zdobilo jeho uniformu slovenského dobrovoľníka v povstaleckých rokoch 1848-49. Neskôr ho používal ako písací nástroj.
Slovenské povstanie bolo ozbrojené vystúpenie dobrovoľníckych skupín organizovaných Slovenskou národnou radou so sídlom vo Viedni na severe Uhorska medzi septembrom 1848 a marcom 1849. Bolo súčasťou revolúcií, ktoré vypukli v monarchiách vo väčšine Európe a bojovali proti vtedajšiemu zriadeniu. U predstaviteľov malých národov sa však dostávala do popredia aj otázka jazyková, rovnoprávnosť či osamostatnenie. Obrazne povedané môžeme povedať, že Hurban revolúciu privítal básňou Bije zvon slobody! Bol totiž farárom, milujúci svoj národ a z tohto povolania akosi automaticky vyplýva pacifizmus:
Bol „údom národnej rady“ spolu napr. so Štúrom a Hodžom, zodpovedajúcim „skorej za administráciu“ (K. Goláň: Na revolučnom Slovensku 1848 – 1849 (Myjava, 1931). Na druhej strane, faktom je, že si v apríli 1848 kúpil v Bratislave pištole i pušný prach. To, že orlie pero nosil za klobúkom, sám potvrdzuje na papieri, ktorý je súčasťou pera:
Orlie pero sa dostalo do zbierok Literárneho múzea SNK v roku 1990 a boli súčasťou fondu Jozefa Miloslava Hurbana a Svetozára Hurbana Vajanského (sign. M 23), ktorý sa dostal do Literárneho archívu SNK presunutý z Archívu Slovenského národného múzea v Martine. Ten ho dostal od bývalej Muzeálnej slovenskej spoločnosti a neskôr Slovenského národného múzea (od roku 1893).
V čase, keď J. M. Hurban porúčal svoje „pero orlové“, mal 63 rokov a na obálke, v ktorej bolo pero uchované, stojí „K oddaniu po mojej smrti Svetozárovi Miloslavovi Hurbanovi.“ Teda najstaršiemu, Svetozárovi (Miloslavovi) Hurbanovi Vajanskému – hoci krušné časy meruôsme „zažili“ dvaja potomkovia Jozefa Miloslava a Anny (rod. Jurkovičovej) Hurbanovcov. Syn Svetozár Miloslav prišiel na svet 16. januára 1847 a dcéra Božena sa narodila 22. septembra 1848 u Aničkinej sestry v Rusave v Čechách, kam tehotná Anička s malým Svetozárom ušla. Po zverejnení Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši bol totiž na Hurbana, Štúra a Hodžu vydaný zatykač, a pre tehotnú matku to na fare v Hlbokom nebolo bezpečné. „Nyáry a Schmerzing vrazili do izby k žene Hurbanovej (v požehnanom stave) so šabľou v ruke a i tam hľadali Hurbana. Pred oknami fary dali s cieľom postrašenia Hurbanovej ženy kričať, že Hurbana už majú a pre okná fary postaviť (z cirkevného dreva, určeného na stavbu školy) šibenicu, hovoriac, že na ňu povesia Hurbana.“ D. Rapant: Slovenské povstanie roku 1848 – 49. Diel prvý, Slovenská jar 1848. Matica slovenská, 1937, str. 379.
Jozef Miloslav Hurban s rodinou a príbuznými na výstave výšiviek v Martine, august 1887. Na obrázku stojaci zľava syn Vladimír Hurban, nevesta Augusta Hurbanová, rod. Štúrová (neter Ľ. Štúra), synovia Bohuslav Hurban, Konštantín Hurban a Svetozár Hurban-Vajanský. V dolnom rade zľava vnučka Oľga, vydatá Schmidtová (dcéra S. Hurbana-Vajanského), manželka Anna Jurkovičová-Hurbanová a rodina S. Hurbana-Vajanského, dcéra Viera, vydatá Markovičová, manželka Ida Hurbanová, rod. Dobrovitsová a syn Vladimír Ladislav Hurban. Fotograf: M. Faden.
(Literárny archív SNK, sign. K 4a/34).
Po revolúcii sa vrátili na faru do Hlbokého a dovedna mali spolu 9 detí. Anička si všetky listy od Hurbana z toho ťažkého obdobia odkladala, aby jej neskôr pomohli pri písaní memoárov.
Ďalšie články: