Anička Hurbanová – Jurkovičová

foto Anička Hurbanová-Jurkovičová

Prvá dáma slovenského divadelníctva

Meno Aničky Jurkovičovej je v našich dejinách zapísané pri mene Jozefa Miloslava Hurbana – jedného z vodcov štúrovskej romantickej generácie a slovenského národa 19. storočia. Zvyčajný pátos tohto konštatovania, možno občas doplní aj pripomenutie faktu, že ide zároveň aj o prvú slovenskú ochotnícku herečku. Ale vieme o nej aj niečo viac?

 Poďme si ju predstaviť ako mladú dámu, emancipovanú národovkyňu, manželku a mamu, jednoducho ako človeka. Zbierky Slovenskej národnej knižnice, nám jej život môžu priblížiť cez básne a listy, ktoré jej blízki venovali, cez zachované fotografie a literárne diela, ale i prostredníctvom jednoduchej mohyly na Národnom cintoríne.
Kým začneme s vyratúvaním biografických dát, skúsme sa na chvíľu preniesť do 19. storočia a predstaviť si aké to bolo, byť na mieste mladej Aničky Jurkovičovej. Byť mladá a rozhľadená osoba (dcéra učiteľa Samuela Jurkoviča) a nemať príležitosť naplno prejaviť svoje talenty, pretože z pohľadu spoločnosti sa to jednoducho „nepatrí“ a je to nemysliteľné. Áno, aj taká bola naša spoločnosť na začiatku 19. storočia.

Podobizeň Anny Jurkovičovej-Hurbanovej, divadelnej ochotníčky, manželky Jozefa Miloslava Hurbana v mladosti a na fotografii z ateliéru E. Kozics, Pressburg. (Literárny archív SNK, sign. K 4a/63)​
foto Jurkovičová foto Jurkovičová

Herečka

Vzdelávanie i kultúra boli rezervované pre chlapcov. Ochotnícke divadlo ako forma osvety na dedinách (pretože vtedy nie každý vedel čítať), sa považovalo za ľahtikárske a preto bolo nevhodné, aby ženy hrávali. Chlapci tak „fasovali“ sukne a hrali ženské roly. Anička Jurkovičová ale pri jednom takomto divadle vyrastala, keď ho jej otec ako učiteľ a nadšený ľudovýchovný pracovník v Sobotišti podporoval aj sponzoroval. Aj ona v divadle videla cestu, akou možno vzdelávať jednoduchý ľud a sama sa chcela zaradiť medzi hercov – učiteľov na javisku. V roku 1841 tak spolu so štúrovskými študentmi našli hru s jedinou ženskou úlohou – Kotzebueho frašku Starý kočiš Petra III., v ktorej Anička debutovala – zažiarila na doskách, ktoré znamenajú svet ako Anička Dobrožilová a stala sa prvou slovenskou ochotníckou herečkou! Jej herecká kariéra pokračovala aj ďalšími úlohami a postupne sa k nej pridávali aj ďalšie odvážne mladé dámy. Každoročnou pripomienkou prvej slovenskej herečky je od roku 1998 aj Festival Aničky Jurkovičovej pre neprofesionálne divadelné súbory v Novom Meste nad Váhom.

Nezapomenuteľná mladá dáma

Krásna a vzdelaná mladá dáma mala pytačov nadostač. Vraj poplietla hlavu aj viacerým štúrovcom – od „pekného Janka“ Francisciho, ktorý jej venoval nádherné básne, až po Samka Štúra. V oboch prípadoch to ale bola to „láska nesvadbová“, pretože kým Janko Francisci si nakoniec po vzore Ľudovíta Štúra vybral veci národné a odmietol Aničkinu lásku, ktorá by „dávala krídla orlovi“, u Samka Štúra išlo skôr o lásku platonickú.

foto rukopisu
Rukopis zbierky poézie J. Francisci – Rimavského – Iskry zo zaviatej pahreby s básňou Nezapomenuteľnej venovanou A. Jurkovičovej (Literárny archív SNK, sign. M 20 F 1)

Prepis básne
Nezapomenuteľnej — pôvodný názov Zpomienka – opravený na Nezapomenutelnej a poznámka:
Levoča 1844. Nitra III.

Pamätáš, milá, na tie krásne časy?
Na krásne časy nášho sa poznania,
keď mňa prvý raz milým pozvala si,
a Ťa predmetom môjho milovania,
keď sme len v sebe nebo, svet videli,
všetko krem seba, všetko zapomneli.

Boli to časy! boli časy zlaté,
hodné by k sláve ich pomníky stáli,
keď sa dve duše čistou láskou vzňaté
zbožným objatím prvý raz objali.
A v tom objatí v jediný tón zliate
slávne do chóru večnosti sa vliali.

Manželka

Zranená odmietnutím „orla“, sa ale Anička pomaly zamilovala do ďalšieho štúrovca – Jozefa Miloslava Hurbana. Ani táto láska však nemala ľahký začiatok, pretože Jozef Miloslav mal podľa názoru mnohých patriť celému národu. Ich svadbu Ľudovít Štúr nazval Hurbanovým pohrebom. No po nej Anička Jozefovi Miloslavovi vytvárala také rodinné zázemie, v ktorom sa činnosť štúrovskej generácie mohla bohato rozvíjať – veď práve u Hurbanovcov (nie len u Hurbana, ako sa zvykne písať) sa dohodli Nitrianske žiadosti či spisovný slovenský jazyk, práve tu sa plánovala revolúcia …

Aký vzťah mal Jozef Miloslav ku svojej Aničke, môžeme vyčítať z jeho listov, ale i z diela Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (1844), v ktorom ju zobrazil ako Máriu.

List J. M. Hurbana manželke Anne Hurbanovej – Jurkovičovej, zo dňa 4. červenca 1848
(Literárny archív SNK, sign. M 23 CH 41/14)
foto listu strana 1 foto listu strana 2

Drahá Mamušenka

Do rodiny Hurbanovcov pribudlo postupne 9 detí (5 synov a 4 dcéry). Z literatúry poznáme najmä Svetozára Hurbana – Vajanského, autora zbierky Tatry a more, novely Letiace tiene a iných, ktorého si asi nikto nevie predstaviť inak ako bradatého pána z portrétu v obnovených Slovenských pohľadoch. Ale aj on písal „Drahej Mamušenke“ – Aničke Hurbanovej – Jurkovičovej a aj tieto listy sa nachádzajú v Literárnom archíve SNK.

dagerotypia Vajasnkého s matkou
Svetozár Hurban – Vajanský s matkou Annou Jurkovičovou – Hurbanovou. Dagerotypia z roku 1849. (Literárny archív SNK, sign. K 23/189)

Posledný atribút, ktorým by sme dnes mohli Aničku Hurbanovú – Jurkovičovú charakterizovať – od herečky, cez nezapomenuteľnú mladú dámu, manželku až po mamu, je dáma, ktorá od roku 1905 odpočíva na Národnom cintoríne v Martine.

foto oznámenia
Oznámenie o úmrtí
Anny Hurbanovej – Jurkovičovej z r. 1905
(Literárny archív SNK, sign. 138 AJ 8)