Vysoká štíhla postava a hlboký pohľad sa po generácie vraj dedil v rodine Jozefa Miloslava Hurbana. Starostlivo upravená brada a polodlhé vlasy dopĺňali elegantný vzhľad nášho významného národovca. Práve vlasy, ktoré roky starostlivo strážila jeho prapravnučka Tatiana Srnánková, vnučka Hurbanovho syna Konštantína Swätoboja Hurbana, sa nedávno dostali do zbierok Literárneho múzea SNK.
V knihe Barbory Lauckej Všetci moji Hurbanovci (2017) opisuje výšku svojho deda Jozefa Miloslava Hurbana (1817 – 1888) vnučka – Hana Hurbanová: „Nebol taký malý, ako sme si vždy mysleli. Starý otec bol urastený, mal okolo 180 cm, čo bola na tie časy dosť veľká výška.“ Narodila sa tri roky po jeho smrti a dedove 71-ročné kosti videla, keď ho po exhumovaní pochovávali s náležitými poctami v Hlbokom do stredu cintorína.
V SNK uchovávame najstaršiu známu Hurbanovu podobu z roku 1844. Mal vtedy 27 rokov a už zhruba rok pôsobil ako farár v Hlbokom. Po brade a fúzoch ani slychu, vlasy dokonale učesané nahladko dozadu, zahrnuté za ušami – jednoducho mladícky švihák. Ak takto vyzeral aj v čase zoznámenia sa so svojou budúcou manželkou Aničkou Jurkovičovou, niet divu, že ju očaril. Samozrejme, farbu vlasov z fotky určiť nedokážeme. Tú sa dozvedáme zo zatykača na Hurbana, Štúra a Hodžu z roku 1848. Mal ich gaštanové, oči mal modré a hustú bradu. Postava je chudá stredného vzrastu, tvár je bledá podlhovastá s trocha končistým nosom. Zatykač popisoval aj zvláštne znamenia – u Hurbana to boli falošné kríže a hviezdy (teda medaily). Z tohto obdobia sa nám zachovala aj kolorovaná fotografia, ktorá tento popis sčasti potvrdzuje a (čiernobiela) dagerotypia slovenskej deputácie u panovníka, kde Hurban stojí a rukou sa opiera o Ľ. Štúra.
Fyzický vzhľad nášho legendárneho národovca potvrdzuje aj Gustav Kazimír Zechenter Laskomerský: Z vlastného životopisu, ktorý vyšiel v Slovenských pohľadoch v roku 1914: „Postava chudorľavá, kostnatá.“ a pridáva informáciu, že mal „hlas hromovitý. Keďže legendou sa stal už za života, šírili sa o ňom rôzne príbehy, ktoré mu pripisovali až takmer „nadprirodzené“ schopnosti utiecť žandárom.
Aj v 62 rokoch mal Jozef Miloslav stále mladícku postavu „Dojem síly duševní i tělesné prozrazuje ohnivé oko, rázné pohyby a zvláště upřimná otevřená řeč, “ píše svoje dojmy so stretnutia Rudolf Pokorný v roku 1880 v 1. diele knihy Z potulek po Slovensku (Praha, 1885, str. 14 – 15). Fara v Hlubokom bola v tom čase jednou z najchudobnejších evanjelických fár na Slovensku, ale Hurban v nej mal svoju knižnicu a kratochvíľou mu bolo záhradníčenie. „Má pěkné dvě zahrádky; v jedné pěstuje i tabák. V Uhrách totiž dovoleno sázeti na několik čtver. metrů půdy tuto lidstvo blažící květinu, pro vlastní potřebu, začež se platí jistá daň.“ – Hurbanovou neresťou bolo okrem čiernej kávy aj fajčenie fajky.
Ohlas na jeho úmrtie 21. februára 1888 bol veľký. Oznámenia a nekrológy priniesli takmer všetky slovanské noviny a časopisy, rodina dostala mnoho sústrastných telegramov. A – súc legendou už za života, ani jeho smrť nemohla sa obísť bez fám – veľmi rozšírenou bolo, že neumrel ale ušiel do Pešte, alebo že ho otrávili.
Ďalšie články: