Jonáš Záborský


Národný hriešnik, ktorý nám bájkami nastavoval zrkadlo

Depozity SNK uchovávajú príbehy mnohých známych i menej známych osobností. Meno Jonáša Záborského poznáte z čítaniek pre základné a stredné školy. Viete však o ňom aj niečo viac? Podľa Š. Krčméryho bol jednou z najboľavejších postáv našej histórie. Zaujímavý životný príbeh „národného hriešnika“ Vám ale ukáže, že jeho dielo má čo povedať aj dnešnému čitateľovi.

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_podobizen  Zaborsky_pecat_s_erbom

Podobizeň Jonáša Záborského (Literárny archív SNK, sign. M 114 A8) a erb rodiny Záborských

Z chudobného zemana za farára a spisovateľa

Svoj príbeh začal Jonáš Záborský „písať“ 3. februára 1812 v Turčianskej obci Záborie, v rodine chudobných zemanov Jozefa Záborského a Anny Tomčáni. Hoci rodina mala vlastný erb, neoplývala majetkom, preto všetky deti, aj Jonáš, museli pomáhať s hospodárstvom. Na rozdiel od sestry a brata, on svojou ctižiadosťou, srditosťou a vzdorovitosťou vždy chcel dosiahnuť viac. 

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_Vlastny_zivotopis

Jonáš Záborský je jedným z mála spisovateľov, ktorých životopis máme z ich vlastného pera (Literárny archív SNK, sign. 170 A5, s. 1 – 2)

Preto, keď ho uznali za investície do vzdelania hodného, učil sa v Záborí, Hornom Jasene, Záturčí i Necpaloch. Ako vyzerala výučba na začiatku 19. storočia opísal vo Vlastnom životopise (LA SNK, sign. 170 A5, s. 3 – 5):

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_Vlastny_zivotopis_3_Skolske_vyuc

Úryvok z rukopisu diela Vlastný životopis (Literárny archív SNK, sign. 170 A5, s. 3)

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_Vlastny_zivotopis_4_Skolske_vyuc

„…Na druhý rok dali ma už do hornojasenskej školy, kde sa počaly pädagogické nesmysly so mnou vystrájať. Rechtor mi hneď s príchodom vyučil latinsky písanú latinskú grammatiku. Musel som sa hneď učiť s ukrutným namáhaním, … bez toho, že by mi bol jediným slovom vysvetlil, čo sa učím, alebo že by som bol slovíčka z toho rozumel. Latinčina bola vtedy to, čo je teraz pre slovenských pre chlapcov* maďarčina. Netáž sa čo sa učíš, len sa uč. … Ale i môj profesor tiež nič iného nevedel, ako vykázať z Donáta, toto sa naučíš a potom za každú chybu pamäti hrozne prutovať. Vo prúte ležalo celé jeho pädagogické umenie.“

* Súčasné moderné ženy odpustia, no začiatkom 19. storočia vyššie školy naozaj navštevovali iba žiaci mužského pohlavia, o čom svedčí aj bájka „O učenej panne“ (Literárny archív SNK, sign. 170 A4).

Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Bajky_O_ucenej_panne

Tak potom šlo i s vedami v Gemeru. “… Učil som sa zemepis, ale mappy som nevidel. Učil akúsi historiu Uhorska, ale bolo to len bezdušné vypočtenie kráľov a rokov. … Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok nebol ukázaný.“  (Vlastný životopis, LA SNK, sign. 170 A5, s. 4)

Dôraz na jazyky (latinčina, maďarčina) a humanitné vedy, pripravili Jonáša na ďalšie štúdium na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Tu svoje jazykové znalosti obohatil o nemčinu a pod národne orientovanými profesormi Kraľovanským a Benediktim mu začalo svitať na lepšie časy. Hľadal spôsob, ako byť prospešný ľudu. Aktívne pracoval v Slowenskej Spoločenosti, ktorej členovia si dopisovali s Jánom Kollárom v Pešti. Možno práve pod vplyvom kontaktov s národným buditeľom, zmenil svoj zámer stať sa právnikom. Aj bez hlbšieho náboženského presvedčenia, sa rozhodol študovať teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, pretože „tíšina oltárov je najpríhodnejšia ku prácam literárnym“.

O študijných výsledkoch ctižiadostivého Jonáša svedčí zápis č. 160 v Informatio de Juventute Scholastica … Collegii – „študoval s veľmi dobrým prospechom, jedinú dostatočnú známku mal v maďarskom jazyku.“ (In Lazar, E., 1956, s. 14)

„Z tíšiny oltárov“ knižkami k ľuďom

V čase kaplánky v Pozdišovciach (dedina pri Michalovciach), Jonáš Záborský debutoval ako básnik, keď pod jedným z neskorších mnohých pseudonymov – Magurský, napísal klasicizmom inšpirovanú ódu Na Slowáků (almanach Zora, 1836). Oslavnú báseň ocenili Ján Kollár, Ľudovít Štúr aj Karol Kuzmány.

V Pozdišovciach či na „stratenej varte Slovenska“, sa snažil bojovať s nedostatkom vzdelania, alkoholizmom či úžerou, ktoré trápili jeho farníkov. Roku 1838 odtiaľto ale odišiel, aby na univerzite v nemeckom Halle „sa lepšie uspôsobil ku nemu (básnickému spisovateľstvu), … majä pred očima i väčšie zdokonálenie i skušenosť“ (Literárny archív SNK, sign. 170 A5, s. 20).

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_Vlastny_zivotopis_20_Cesta_do_Halle_1

Úryvok z rukopisu diela Vlastný životopis z fondov Literárneho archívu SNK (sign. 170 A5, s. 20)

Tu popri teologických dišputách spoznal básnictvo grécke i anglické a zoznámil sa aj s modernou Heglovou filozofiou. Narozdiel od Ľ. Štúra, ale zostal verný klasickým formám. Ako absolvent univerzity r. 1840 prišiel za kaplána k M. M. Hodžovi do Liptovského Mikuláša, kde sa jeho Bájky dostali ku Gašparovi Féjer-Pataky Belopotockému. Vydavateľ sľuboval, že s nimi „rozmnoží sa dobrá jeho spisovateľská povesť“. Nestalo sa.

Zaborsky_1840_Bagky_titul  Zaborsky_1866_Bajky_slovenske_titul

Záborského bájky – zbierky Bágky z roku 1840 (Liptovský sv. Mikuláš) a Bájky slovenské (1866, Pešť)

V archívnych dokumentoch sa dočítame, že Bájky a ďalšie jeho diela nemali odbytu vďaka negatívnym kritikám v tlači, ale najmä preto, že „ľud ten. To čítať ničoho nechce, krajciara za knižku nedá.“ (LA SNK 170 A5, s. 23)

Zaborsky_ruk_LA_170_A5_Vlastny_zivotopis_23_lud_citat_nechce

V neskoršej korešpondencii s vydavateľom J. Viktorinom (1866), Jonáš Záborský pesimisticky skonštatoval: „Nekúpi (ľud) Vám nič, okrem modlitebnej knižky, čo by na deravom moste peniaz našiel. Tu ani kalendára v desiatich dedinách jednoho nenájdete, jestli nie u učiteľov.“*

* Z dostupných informácií sa dozvedáme, že v roku 1870 bolo na východnom Slovensku (oblasť Šariša a Spiša) cca 71 % obyvateľov negramotných. Pripomíname ale tiež, že Mária Terézia v monarchii reformou školstva (Ratio educationis) zaviedla povinnú školskú dochádzku už v roku 1777.

Dnes Záborského bájky ako Tulipán a fialka nájdeme v čítankách. Porozumeli by ste ich ponaučeniam v jazyku 19. storočia?

Zaborsky_1840_Bagky_s29_Tulipan_a_Fialka

Vydanie z roku 1840 a rukopis bájky Tulipán a fialka z r. 1871 (LA SNK, sign. 170 A4) dokladujú, ako sa menil pravopis a ako Záborský bájky aj po ich vydaní upravoval.

 Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Bajky_Tulipan

Prečítajte si aj ďalšie bájky Pochabý kráľovič či Stížnosti proti učiteli.

Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Bajky_Pochaby_kralevic

Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Bajky_Stiznosti  Zaborsky_1866_Bajky_slovenske_s24-25_Stiznosti

Rukopis bájky Stížnosti proti učiteli (Literárny archív SNK, sign. 170 A4) a jej tlačená verzia z r. 1866

Sám proti všetkým – prebehlík, pansláv, hriešnik

Ani v ďalšom pôsobisku v Rankovciach (1841 – 42), nemal farár Záborský na ružiach ustlané. Po požiari, pri ktorom do tla vyhorela fara, kostol a škola, boli však jeho problémy existenčné. Východisko sa mu ponúkalo v prestupe na katolícku vieru, čo ako racionalista, ktorý k náboženstvu nemal citový vzťah, prijal a roku 1843 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Stal sa z neho “prebehlík”, ktorého neakceptovala ani jedna zo strán, pretože na obe hľadel kritickým pohľadom.

Ako nemecký kaplán v Košiciach (1843 – 50), sa po uzákonení štúrovskej spisovnej slovenčiny, v „búrkach rečových“ postavil na stranu staršej generácie vedenej J. Kollárom a P. J. Šafárikom, zastávajúcej biblickú češtinu proti modernej štúrovčine. Záborského názory sa od tých štúrovských líšili i potom. Kým štúrovci ako romantickí idealisti počas revolúcie (1848 – 49) verili Viedni a bojovali za zmenu vychádzajúcu priamo z ľudu, Záborský, možno aj pod vplyvom pôvodu, mal iný názor. Uprednostňoval zmenu postavenú na inteligencii a vyšších vrstvách obyvateľstva. Upozorňoval pritom na zlú sociálnu situáciu širokých vrstiev obyvateľstva. O revolúcii v meruôsmych rokoch Záborský aj po rokoch uvažoval veľmi triezvo: „Zápas vedie Nemectvo s Maďarstvom, my Slováci sme len prsty medzi dverami. Ktokoľvek zvíťazí, my budeme bití… To bola moja reč… Nazvali ma „národným hriešnikom.“*

* Záborského „národným hriešnikom“ nazval Jozef Hložanský v Slovenských novinách (12/1870), za nepriaznivý posudok jeho literárnej práce.

Za výtlačok Žiadostí slovenského národa, na ktorých ani priamo nespolupracoval, Záborského policajné orgány zatkli a väznili ako pansláva. Ďalšie problémy na mieste učiteľa gréčtiny na právnickej fakulte, ho vyhnali z Košíc do Viedne. V hlavnom meste ríše sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín spolu s D. G. Lichardom. Noviny už vychádzali v češtine a Záborský v nich okrem domáceho a zahraničného spravodajstva uverejňoval aj populárno-náučné rubriky.

Slovenské noviny zo 17. decembra 1850

Slovenské noviny zo 17. decembra 1850, Viedeň, s. 1 – 2

Vo Viedni vyšli jeho Žehry. Básně a dvě řeči (1851), v ktorých miesta až pichľavo (Žihadlice) obhajoval klasickú literatúru a všeobecne zrozumiteľný jazyk Biblie – češtinu. Klasicistické formy podľa vzoru antiky (písané v časomernom verši), boli síce prekonané, ale jeho pohľad na uplatnenie jazyka bol vždy reálny: „ak už žiadame slovenčinu, musíme trvať na tom, aby ju uviedli i do škôl, ak chceme mať inú reč v školách a inú v literatúre, rozdvojíme život a urobíme to, čo žiaden národ pod slnkom…“ Štúrovci (J. Kalinčiak, M. Dohnány) na ostré výzvy reagovali s rovnakým zápalom v Slovenských pohľadoch.

Zaborsky_1851_Zehry_titul

Žehry. Básně a dvě řeči od Jonáše Záborského (Ve Vídni, 1851)

Po čase sa redaktor, ktorý sa nechcel vzdať národných tém, stal nepohodlným pre absolutistický režim. Kvôli rastúcej cenzúre novín počas Bachovho absolutizmu odišiel v roku 1853 na faru do Župčian (obec pri Prešove). V tíši župčianskeho oltára začal písať v štúrovskej slovenčine, proti ktorej predtým bojoval a stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej (1863), prispieval do jej vydaní i do rôznych slovenských časopisov. Na fare v odľahlej dedinke Jonáš Záborský 23. januára 1876 vydýchol naposledy, jeho knihy tu ale zostali.

Pestbudinske_vedomosti_18690130_s2

Článok J. Záborského o potrebe historických prehľadov udalostí v Letopisoch Matice slovenskej. In: Pešťbudínske vedomosti z 30. januára 1869, s. 2

 

Od satirických kúskov až po historické veľdielo

Jonáš Záborský v slovenskej literatúre, to nie sú iba Bájky a Žehry. Pod rôznymi menami Záborský (pseud. Rečislaw Záborský, Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla a iné) napísal čo do množstva i formy rozsiahle dielo. Či už budeme čítať jeho didaktické poviedky (Panslavistický farár, 1870; Dva dni v Chujave, 1873) alebo Básne dramatické (historické alebo satirické s prvkami hyperbolizácie ako napríklad Najdúch, 1866), vždy v nich nájdeme obraz ľudu.

Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Dva_dni_v_Chujave  Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Chruno

Rukopisy diel Jonáša Záborského uchovávané v Literárnom archíve SNK pod signatúrou 170 A4

V satiricko-kritických kúskoch (Faustiáda, Frndolína či Chruňo a Mandragora, ktorý je paródiou na klasický epos Slávy dcéra a romantickú skladbu Marína) bude tento obraz, ale zároveň bude tvoriť protipól romantickým tendenciám, aby mohol čitateľ racionálne zhodnotiť situáciu v diele popísanú.

Náboženské diela z pera farára, ktorý najprv duchovným ani byť nechcel, kvalitou ničím nezaostávajú – od kázní (Múdrosť života v chrámových rečiach…, 1853) až po náboženský epos veľkých rozmerov (Vstúpenie Krista do Rája, 1863).

Najväčšie Záborského dielo však nie je ani didaktické ani dramatické (hoci divadlo v Prešove nesie jeho meno). Ide o dielo historické, ktoré vyšlo až po 137 rokoch od vzniku rukopisu, napísaného na 2300 stranách. Dejiny kráľovstva uhorského od začiatku až do čias Žigmundových (rukopis z r. 1875),  a ktoré s ďalšími historickými štúdiami vystihuje autorov výrok: „ktokoľvek sa chápe života, ten sa chápe i dejepisu: kto pak o minulosť nedbá, ten i budúcnosť ponecháva iným.“

Sme už čitateľsky pripravení – dostatočne čitateľsky gramotní na tvrdé kritické postoje Jonáša Záborského? Začítajte sa s nami v Digitálnej knižnici SNK  a v online katalógu SNK.

Alebo dáme za pravdu jeho bájke nazvanej Homér a jeho ctiteľ? (Literárny archív SNK, sign. 170 A4):

Zaborsky_ruk_LA_170_A4_Bajky_Homer

[snk_web]

Bibliografia

Rukopisy J. Záborského uchovávané v Literárnom archíve SNK:
- literárne rukopisy: sign. 170
- fotodokumentačné zbierky: sign. K 24

LAZAR, E. 1956. Jonáš Záborský : Život – Literárne dielo – Korešpondencia. Bratislava : SVKL, 1956. 370 s.

MS. 1978. Biografické štúdie VIII. Zborník referátov z vedeckej konferencie o Jonášovi Záborskom 1976. Martin : MS, 1978. 282 s.

PARENIČKA, P. 2012. Jonáš Záborský. In: Knižnica : Revue pre knihovníctvo, bibliografiu,… 2012. Roč. 13, č. 1. Martin : Slovenská národná knižnica, 2012. ISSN 1335-7026. s. 75 – 78.

VÁLEK, I. 2006. Jonáš Záborský. Chruňo a Mandragora (najkrajšie poviedky). Martin: Vydavateľstvo MS, 2006. 122 s. ISBN 80-89208-50-9.

SEDLÁK, I. 1983. Pamätná izba Jonáša Záborského v Záborí. Sklabiňa : MNV, 1983. 59 s.

ZÁBORSKÝ, J. 1872. Rodine v Záborí. Košice : ŠK, 1924. 55 s.