Slovenský jazyk podľa Ľudovíta Štúra

Jazik Slovenskí dla Ludevíta Štúra

Ruku na srdce – koľkí z nás by si vydýchli, keby sme v slovenčine používali len  jedno „i“ a nie aj „y“?  Nikoho by netrápili vybrané slová, nominatív množného čísla, mi/my, oni/ony, psy ani psi, vtáci ani vtáky. A tak sme boli blízko … stačilo ponechať v platnosti kodifikáciu spisovného jazyka Ľudovíta Štúra z roku 1843…

Pripomeňte si spolu s nami 21. február – medzinárodný deň materinského jazyka.

Ludovit Stur

Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.      

„Koncom roka si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov. SNK sa pri tejto príležitosti snaží čitateľom ponúknuť to najlepšie z našich depozitov,“ zdôraznila generálna riaditeľka Katarína Krištofová.

Pri úprave pravopisu sa aj Štúr pridŕžal známeho „píš ako počuješ“. Nepoužíval y-ý, všade sa písalo len i/í. Miesto ä sa písalo a alebo e (žrieba, najme), nepoznal ľ, len l (lavá noha). Štúrovská slovenčina všade graficky vyznačovala rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l (něděla,), ô sa písalo ako uo. Dvojhlásky ia/ie sa písali ako ja, je, dôsledne sa dodržiaval rytmický zákon a nepísalo sa „mal, povedal, písal,…“ ale „mau, povedau, písau.“ Štúr si vzal za základ stredoslovenské nárečia, ktoré boli najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí. Teda mali najväčšiu šancu zakoreniť sa a prežiť aj medzi príslušníkmi iných nárečí.

Dôvodom, prečo sa Ľudovít Štúr tak veľmi snažil dať slovenskému ľudu spisovný jazyk bolo, aby ho pozdvihol sociálne i kultúrne. To však mohol urobiť len vtedy, keď pre ľud vypracuje dôkladný národný a politický program. No a presvedčiť ich mohol len v jazyku, ktorý by zjednocoval všetky spoločenské skupiny a triedy. Na to čeština, ktorú dosiaľ používala slovenská evanjelická cirkev a evanjelickí vzdelanci ako spisovný jazyk, nestačila.

Po systematickej práci našich národovcov sa preto zišiel 11. júla 1843 Štúr s M. M. Hodžom na fare u manželov Hurbanovcov v Hlbokom a uzákonili spisovnú slovenčinu… Áno, práve u tých manželov – Jozefa Miloslava Hurbana a našej prvej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej, ktorých svadbu Štúr označil za „Hurbanov pohrab“.

Aby Štúr podporil zavádzanie jazyka do praxe, vydával Slovenskje národňje novini a diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846).

stur_kniha_narecja_slovenskuo_1846

Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí – Prešporok – 1846

stur_kniha_nauka_reci_slovenskej_1846_1

Nauka Reči Slovenskej – Prešporok – 1846

V spise Nárečja slovenskou… takto odôvodnil potrebu kodifikácie slovenčiny:

Stur_1846_Narecia_slovenskuo_s10

Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Prešporok – 1846, s. 10.

* Vyskúšali by ste si upraviť použitú gramatiku štúrovskej slovenčiny podľa v súčasnosti platných gramatických pravidiel? Skúste si to v prepise textu z jazykovej príručky:

“Oj vítaj, vítaj, Slovenčina naša, ti céra Slávi pekná, rovnoprávna ale dávno utajená pred svetom! Vítaj nám storazí ti verná družica Slováka, ktorá zároveň jeho Váhu hneď prudko trjeliš a uďjeraš silne ako on o veličiznje skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa ňesješ bistro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekamí i pošumjeva po ňích, lúbezňe gagotáš, a hneď zas iďeš ticho a vážne ako Váh náš v údoljach úzkich hlbočinami a pláňami i ako on tam poduňjeva a oči naň hlaďjaceho potichúčki zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: oj vítaj, vítaj Slovenčina naša! Lud teda náš Slovenskí, pre ktorí mi hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastnuo nárečja a ňje dosjal užívanú, spisovná reč k písanú kníh našich.” píše v knihe.

Ľudovít Štúr veľmi veril v „svoju“ slovenčinu – vydával knihy a príručky, organizoval agitačné cesty po Slovensku, obhajoval používanie len „i“. V liste Martinovi Hamuljakovi zo 16. marca 1846 píše o víťazstve novej spisovnej slovenčiny:

„Víťazstvo veci slovenskej je i víťazstvo Vaše, a pád tejto je i Váš pád! Jestli, čo už teraz pevňe verím, Slovenčina zvíťazí, Vaše, t.j. bratkou katolíkou odstúpeňja od češtini je tímto ospravedlňenuo a oslávenuo…Jestlibi ale Slovenčina, čo vjac ňeverím, padla, odstúpenja Vaše od česťiny, bude sa len vždi považovať ako dosiaľ od protivňíkou nášho odtrhnuťja a od Čechistou sa bude i na ďalej zatracuvať.“

 Stur_korespondencia_hamuljak_1846-03-16_1  Stur_korespondencia_hamuljak_1846-03-16_2
 Stur_korespondencia_hamuljak_1846-03-16_3 Stur_korespondencia_hamuljak_1846-03-16_4

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Martinovi Hamuljakovi z 16. 3. 1846, Bratislava
Popis: cudzí rukopis + podpis Ľ. Š., poškodený, reštaurovaný, 4 strany, 26 x 22 cm
(Literárny archív SNK, sign. 26 A 9)

Začiatkom roka 1850, po revolúcii, sa Štúr snažil presadiť slovenčinu ako úradnú reč v slovenských stoliciach. V októbri 1851 sa zúčastnil v Bratislave porád o reforme spisovnej  slovenčiny, na ktorých sa bernolákovci a štúrovci dohodli „na jednotnom slovenskom spisovnom jazyku podľa kodifikácie Ľ. Štúra, avšak s úpravami v pravopise, hláskosloví a tvarosloví podľa zásad M. M. Hodžu a M. Hattalu“. O necelý rok neskôr vyšli pravidlá v príručke Krátka mluvnica slovenská (M. Hattala, 1852) a zjednodušene povedané – odvtedy Slováci definitívne používajú „tvrdé a mäkké i“.

stur_kniha_kratka_mluvnica_slovenska_1852

Krátka mluvnica Slovenská – Prešporok – 1852

S jazykom úzko súvisel i Štúrov záujem o ľudovú slovesnosť a jej prejavy – ľudové piesne, povesti nielen na Slovensku ale aj u ďalších slovanských národov. Výsledkom Štúrovho štúdia bohatého fondu ľudovej slovesnosti bolo v roku 1853 v Prahe vydané dielo O národních písních a pověstech plemen slovanských.

O nároných písních a pověstech plemen slovenských - Praha - 1853
O národných písních a pověstech plemen slovenských – Praha – 1853
O národných povestiach a piesňach plemien slovanských - 1832
O národných povestiach a piesňach plemien slovanských – 1932