Nedeľa 29. august 1526 sa stala čiernym dňom uhorskej histórie. V priebehu dvoch hodín prevalcovala osmanská armáda uhorské vojsko a na bojisku zostal mŕtvy kráľ a takmer celá uhorská svetská a cirkevná elita.
Hlavu hlavného veliteľa, kaločského arcibiskupa Pavla Tomoriho nosili nastoknutú na oštepe po celom tábore a potom ju vystavili pred stanom tureckého cisára. Deň po bitke popravili 1 500 zajatcov, bez výnimky príslušníkov uhorskej aristokracie. Celé okolie vyplienili, nikoho neomilostili a páchali hrôzostrašné krutosti. Za niekoľko dní sa správa rozšírila v krajine a každým podaním sa pridávali novšie a hroznejšie správy. Takto začalo poldruha storočia trvajúce spolužitie obyvateľov Uhorska a Osmanov.
Z nepriateľov napokon „páni bratia“
Spojovacím momentom, na ktorom sa začali obe znepriatelené strany postupne zbližovať, bol obchod. Dlhodobá koexistencia sa musela zakladať jednak na rešpektovaní jednej strany druhou, ale aj vo vytvorení istej nutnej a neraz až nadštandardnej spolupráce. Medzi veliteľmi a posádkami obranných hradov sa rozvinul čulý obchodný ruch, pri ktorom každý ponúkal na výmenu to, čo mal: napríklad drevo za ušľachtilé kone, konské postroje, odevy, zbrane. V listoch sa dôverne nazývali hrdinským susedom a priateľom, dokonca švagrom a posielali si hodnotné dary. Záujem o tovar z Turecka sa neustále zvyšoval a do Uhorska prichádzal viacerými cestami. Mnohé predmety dennej potreby sa do domácností dostali ako vojnová korisť, ale dopyt po tureckých luxusných predmetoch bol podstatne väčší. Šľachtici svojich vyslancov, ktorí chodili na Vysokú Portu s politickým poslaním, poverovali aj nákupmi.
Do Turecka za nákupmi
Na nákupných zoznamoch sa objavovali textílie najrôznejšieho druhu, od plátna na posteľnú bielizeň, obrusy, spodnú bielizeň a košele až po ťažké zamaty a brokáty, ďalej koberce, kožušiny, gombíky, zbrane – najmä luky a šípy, sekery, nože, konské postroje, nožnice, zámky, píly, kuchynské riady, príbory, mažiare, britvy, hudobné nástroje, špongie, mydlá, korbáče, mešce, kalamáre, lampáše, košíky, ulity, svietniky, štetce, kefy, vejáre, pštrosie perá, drahé kamene a polodrahokamy.
Stojí za zamyslenie, do akej miery mohlo susedstvo s Osmanmi vplývať na hygienické návyky obyvateľov Uhorska. Správy, ktoré sa šírili vďaka cestovateľom a vyslancom, s obdivom komentovali vysokú kultúru telesnej hygieny. Popisovali dômyselný systém vykurovania a zásobenia kúpeľov teplou i studenou vodou pomocou vodovodov, ako aj systém odvádzania použitej vody. Takéto kúpele si Osmani budovali aj na obsadenom území a tomto čase sa kúpele a termálne vody aj u nás začali využívať v nebývalej miere.
Na hlave háro alebo číro
Už len letmý pohľad do obrazových galérií uhorskej šľachty upriami pozornosť na fakt, že mužský odev si od 16. až po 18. storočie zachoval istú osobitosť, ktorá sa odlišovala od západoeurópskej módy. Najmä u aristokracie sa silne uplatňovali aj turecké vzory.
Prvotne sa prejavili vo vojenskom odeve, keď muži prebrali ľahký, pohodlný a praktický odev tureckej jazdy. Plášte prevzali strih kaftanu. Je paradoxné, obyvateľstvo Uhorska sa po Moháči v odievaní najviac podobalo svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi. Od Osmanov sa odlišovali v pokrývke hlavy – miesto tureckého turbanu nosili čiapky. Vlasy a účesy tiež prechádzali rôznymi módnymi obmenami, aj keď oproti dnešku trvala každá móda podstatne dlhšie. Muži na obrazoch majú buď vlasy dlhé po plecia, alebo vyholenú hlavu s akýmsi chocholom, alebo ako sa dnes hovorí, s „čírom“. Nepochybne aj tu je badateľný turecký vplyv. Ešte aj na prelome 17. a 18. storočia boli tieto svojské účesy v prevahe.
Za papuče vďačíme Osmanom
Pre náročnejšiu šľachtu nestačili výrobky domácich obuvníckych majstrov, ale radi si kupovali dovezenú obuv tureckej výroby, predovšetkým čižmy. Remeslá spracúvajúce kožu boli v Osmanskej ríši na mimoriadne vysokej úrovni. Obľube sa tešili papuče, obuv, ktorá sa u nás rozšírila príchodom Osmanov. Nešlo o dnešnú domácu obuv, ale nosili ich v teplejšom počasí ako ľahšie topánky. Obvykle to bola podošva z tvrdšej kože, ktorú obopínali šnúrky na zaviazanie alebo remienky. Tvar papuče ako aj opätku sa mohol rôzniť. Aj ženy rady nosili papuče, kapce a čižmy z tureckého karmazínu a safiánu. V ich odievaní sa turecký vplyv prejavil v drahých textíliách na vrchný odev, alebo košieľ z jemného plátna, tzv. patelatu, ktorý si zdobili s ornamentálnou tureckou striebornou a zlatou výšivkou.
Vo výbavách sa stretávame s tureckým dovozom pri stolovej bielizni, s dlhými behúňmi s obľúbenými tureckými vzormi, hýriacimi rôznymi farbami. Koberce, paplóny, prikrývky, závesy a iný bytový textil tureckého pôvodu patril k bežnej výbave bohatších domácností a paradoxne obrusy s tureckými výšivkami nachádzame aj na oltároch kostolov. Koberce sa však dávali nie na zem, ale na steny. Okrem estetickej mali aj izolačnú funkciu, preto ich často nájdeme pri posteliach. Boli súčasťou výbavy nevesty.
Osmani priniesli svoje zvyky, a to aj gastronomické, a s nimi aj niektoré nové potraviny, plodiny, spôsoby prípravy jedál a nápojov. Počas poldruha storočia ich prítomnosti v Uhorskom kráľovstve bolo dosť času, aby sa tieto novinky dostali aj k pôvodnému obyvateľstvu, ktoré ich prijalo a obľúbilo si ich. Paprika, dnes neodmysliteľná súčasť našej kuchyne, sa v tomto čase pestovala ako okrasná rastlina. V prácach dobových botanikov a lekárov sa spomína ako turecké alebo pohanské korenie, alebo aj španielske korenie.
Prostredníctvom Turkov sa ku nám asi v 15. storočí dostala pohánka. Ako veľmi nenáročná plodina sa rýchlo udomácnila a pestovala najmä v menej úrodných oblastiach. V niektorých kuchárskych knihách sa spomína aj ryža, ktorá sa k nám tiež dostala z Východu. Zriedkavo, ale už od 17. storočia sa stretávame s kukuricou, nazývanou aj turecké žito, za ktorú tiež môžeme ďakovať Turkom. Pestovala sa však len v južných častiach dnešného Slovenska. Tradícia pripisuje aj rozšírenie moruší okolo Pukanca prítomnosti Osmanov. V poslednom desaťročí 16. storočia ružu na tróne najobľúbenejších kvetov vystriedal tulipán. Do krajiny, ktorá ho preslávila, sa dostal z Turecka, podobne ako orgován či klinčeky a iné kvety.
Káva bola známa už dávno – už od 16. storočia ju dovážali Turci a v Budíne už fungovali aj kaviarne. Navštevovali ich tu usídlení Osmani, domáce obyvateľstvo si na tomto nápoji začalo pochutnávať až potom, ako ich importérov vyhnala z krajiny. Následné rozšírenie pitia kávy však už prišlo z Viedne. Už v druhej polovici 17. storočia nachádzame v inventároch rôzne nádoby na varenie či pitie kávy, krajinský sudca Štefan Csáky si už roku 1666 kúpil vo Viedni drevenú škatuľu na kávu, ale už aj jeho otec vlastnil pohár na kávu. K známym konzumentom patril Imrich Thököly a kaločský arcibiskup Pavol Széchényi, pri súpise jeho domu v Prešporku roku 1710 bolo v kredenci vrecko s kávou. Od polovice 18. storočia sa kávovary vyskytujú v inventároch čoraz častejšie.
Spomenuli sme už turecké kone, ktoré boli veľmi vzácne a žiadané. Koncom 16. storočia mal povesť výborného znalca koní Mikuláš Pálffy, ktorý mal aj vlastný chov, v ktorom prevažovali turecké plnokrvníky. Mnohí veľmoži, ale aj panovníci, keď chceli kúpiť dobrého koňa, sa obrátili k nemu. V domácnostiach uhorských šľachticov sa chovali aj turecké chrty a alebo opice, ako aj exotické vtáky z Turecka.
Je známe, že v Osmanskej ríši sa využívala práca otrokov. Tento nie celkom humánny zvyk si osvojila aj uhorská šľachta, ktorá využívala vojnových zajatcov na rôzne ťažké práce, ale aj zvláštne služby. V prameňoch sú doložení tureckí hudobníci a speváci, remeselníci, ale aj dievčatá, ktoré krásne vyšívali, alebo boli šikovné „vo vyčesávaní vlasov“.
Môžme teda povedať, že 150 rokov – aj keď núteného – susedstva s Osmanskou ríšou okrem vojnových útrap prinieslo aj niektoré nové produkty a zvyky, ktoré sa stali bežnou každodennou skutočnosťou, pretrvávajúcou do dnešných dní.
Autorka: PhDr. Tünde Lengyelová, CSc
Ďalšie články: