Najstarší zo štúrovskej romantickej generácie, Samo Chalupka (1812 – 1883) bol obetavým včelárom a svoje básne si písal kriedou na posteľ. Dobová tlač nazýva jeho poéziu „bitím slovenskej tepny, ohlasom tlkotu samotného národa“ .
Len málo z básní, ktoré napísal, je takých, ktoré by boli chvíľkovým výtvorom a neboli by výsledkom jeho štúdia a bádania. „Mimo toho každý temer výraz je i etimologicky odôvodnený; jednotlivé výrazy špecielné štúdium vyžadovaly,“ píše sa v článku Rozpomienky na Sama Chalupku z roku 1887 v Slovenských pohľadoch.
Ako vidno z fotografie, bol to vysoký muž, štíhly, „pružného pásu s hustými obrvami ale priamym pohľadom“ a „barnavý fúz“ mu dodával hrdinský výzor. V Rozpomienkach sa ďalej dočítame, že mal hlbokocitný charakter a vzletnú myseľ. Bežne vraj nosieval krátky kabát spod ktorého mu vyčnievali svalnaté nohy, v nedeľu nosieval kabát trošku dlhší a šnurovací. Všetky svoje básne vedel naspamäť a pracovňu mal založenú zozbieranými štúdiami, ktoré po jeho smrti ostali, žiaľ, nespracované. Rád chodieval na výlety do prírody, kde sa venoval archeológii, rád sa rozprával s obyčajnými ľuďmi – žobrákmi, starenami i invalidmi, ktorých pokladal za najdôveryhodnejšie zdroje národných piesní, zvykov či príbehov. Svoje nápady, závery a pozorovania si žiaľ značil na rôzne papieriky alebo i kriedou na stenu alebo posteľ a to „i v noci, keď spánok obehúval mu v premýšlovaniach, kde mohol, značil si momentálne nápady, myšlienky naporúdzi držanou ceruzou a ráno potom sberal potratené notáty, trúdiac sa začasto nad rozlúštením potme písaných hieroglifov!“
Mal dobrú fyzickú kondíciu, lebo ako mladý vraj často pešo prešiel z Lehoty (pri Trenčíne) cez hole do Liptova a Oravy. Veľmi dobre hovoril po poľsky a ovládal vari všetky slovenské nárečia. Bol usilovným dopisovateľom slovenských novín a časopisov. Povahu mal vraj krotkú, len málokedy sa hádal s hosťami, ale keď ho vraj niečo rozhnevalo, zavrel sa do svojej izby a „prechádzajúc sa, potriasal výhražne mohutnou päsťou a – po šepky – vybúril sa v hneve“ – takto spomína na neho dopisovateľ v časopise Živena č. 3 z roku 1912 v článku Niečo o Samkovi Chalupkovi.
Bol obetavým včelárom a hoci aj mal vlastný včelín, roj občas položil na zem tam, kde rád sám sedával. Faru mal zariadenú jednoducho, ale v záhrade mal „divú romantiku“ s húštinou ovocných stromov. Ľudia milovali jeho kázne, pretože o mnohých veciach vedel zaujímavo rozprávať – rozprával, akoby tvoril slohovú prácu a „bol živým náučným slovníkom“. V starobe prišiel čiastočne o zrak a čítať už videl len jedným okom aj to len pomocou lupy a knihu musel držať veľmi blízko. Ťažko znášal smrť svojej manželky Efruzíny v roku 1881 a po dvoch rokoch sa odobral do večnosti aj on. Na náhrobnom kameni má podľa svojho želania vyrytý epitaf, úryvok z básne Branko: V pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som.
Protitureckej tematike sa Samo Chalupka venoval v básňach Boj pri Jelšave, či Turčín Poničan. Tieto básne sa nachádzajú v básnickej zbierke Spevy (1868), ktorá je výberom jeho hrdinskej epiky a lyriky.
Zaujímavosťou je, že „náš“ Samo Chalupka nie je jediným Chalupkom a dokonca ani jediným Samom Chalupkom medzi našimi spisovateľmi. Literárny historik Jána Mocka sa v článku Rod Chalupkovcov (Slovenské pohľady, 1897) píše, že rod Chalupkovcov siaha do 16. storočia a dokonca istý Samuel Chalupka (1600 – 1664) sa do našich literárnych dejín zapísal epickou básňou Vandrovka, aneb putování Roziny Puchalky… (1664). Líči v nej strasti svojej manželky Roziny, ktoré zažila v roku 1663 po odvlečení Turkami do Valašska, následné vykúpenie a návrat domov.
Ďalšie články:
Stretnutie dvoch kultúr. Život na osmansko-uhorskom území v ranom novoveku
Historická knižnica Adama Chalupku: Július Caesar i Benátska Biblia