Časové premeny dámskych pančušiek a plaviek sú fascinujúce – od dôb, kedy čo i len miniatúrny nezahalený kúsok vyvolal škandál až po dnešok, kedy sú niektoré modely z praktického hľadiska absolútne zbytočné, pretože odhaľujú takmer všetko. Pozrime sa, ako sme sa dostali od kúpacích kabátov, plášťov, kostýmov, overalov a nohavíc až po bikiny.
Egypťania, Gréci a Rimania boli známi svojimi kúpeľmi, s nahotou ani špeciálnymi oblečeniami na kúpanie si veľké starosti nerobili. Horšie to bolo v stredoveku, kedy sa umývanie obmedzilo zväčša na tvár a ruky a ľudia si vystačili s džbánom vody aj niekoľko dní. Vrcholom bolo tvrdenie francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. ktorý sa vraj kúpal len dvakrát v živote a Jakuba VI., ktorý sa vraj nekúpal nikdy. Keďže ľudia verili, že kúpanie je škodlivé a nahota je fuj, kúpali sa v najspodnejšej vrstve svojho aktuálneho oblečenia. Koniec koncov – averziu voči očiste a hygiene veľmi vtipne predviedli Jean Reno a Christian Clavier vo filme Návštevníci (1993) – stvárnili stredovekých návštevníkov, ktorí sa chodbami času ocitli vo Francúzsku v 20. storočí.
V 18. storočí sa našťastie voda a mydlo opäť vracajú do hry a zrejme tu ostanú navždy, ak ľudstvo nevymyslí iný spôsob očisty. A od ich návratu je už len maličký krok ku vymýšľaniu rôznych materiálov a strihov, ktoré by pobyt vo vode ľuďom spríjemnili. Hoci do bikín je to stále ešte dlhá cesta, na začiatok si začali ľudia obliekať kúpacie „šaty“ a dámy sa dali do vody dovážať „kúpacími strojmi“ (akési malé maringotky ťahané koňom), aby im cestou do mora nik neuvidel ani len kúsok tela. Boli však aj praktické a dámam slúžili ako prezliekárne. Kúpacie úbory sa totiž vyrábali z vlny a plátna a po nasiaknutí vodou boli ťažké a pomaly schli. Samozrejme, boli aj telu nepríjemné – veď kúpací úbor – to boli vlastne dlhé šaty, dole na nohách zošité.
S rozmachom športu (napríklad účasťou žien na olympiáde od roku 1912) sa upravuje strih aj materiál kúpacieho oblečenia. Stále je to však len „odtiaľ – potiaľ“ – teda pod kolená a obe pohlavia musia mať zahalené telo takmer až po krk. V roku 1908 bola údajne na bostonskej pláži v Amerike zatknutá plavkyňa, akvabela, estrádna hviezda a herečka Anette Kellermanová za to, že jej plavky odhalili ramená, nohy aj chrbát. Taká plavková polícia fungovala v USA aj v niektorých krajinách Európy a jej úlohou bolo dohliadať nielen na mravné správanie sa na plavárňach a plážach, ale aj kontrolovať v prípade podozrenia, či dĺžka plaviek zodpovedá vtedajším normám. Nemravníkov zatýkala. Dnes sa nám to zdá smiešne, ale vo Veľkej Británii mali ešte začiatkom 20. storočia rozdelené pláže na mužské a ženské. V tom čase je už na vzostupe aj móda, spojená s plávaním, kúpaním sa a pobytom v kúpeľoch a pri vode. Zámožnejšie rodiny (alebo aspoň matky s dcérami) si na pobyt dávajú šiť špeciálne oblečenie, noviny pravidelne zaraďujú na svoje stránky rubriky týkajúce sa módnych trendov a nachádzajú si tam miesto aj plavky a informácie o tom, čo sa bude v lete nosiť na promenádach.
Prvé odvážne ženy sa v dvojdielnych plavkách objavili v 30.rokoch 20. storočia – a bola to senzácia. V Austrálii napríklad zakázal zákon z roku 1935 v meste ženám nosiť dvojdielne plavky a mužom plavky iba po brucho. Dvojdielne v tomto prípade znamenalo, že nohavičky a podprsenka boli v páse rozstrihnuté a dotyčnej osobe bolo vidno 1 – 2 cm široký pruh kože. V roku 1946 bolo v Melbourne zakázané premietanie filmového týždenníka, v ktorom mala žena oblečené medzičasom vynájdené bikiny – samozrejme, nie v takom úspornom prevedení, v akom ho poznáme my dnes. Stále bolo neprípustné ukazovať brucho (najmä pupok). Spomenutý zákon, ktorý ľuďom ukladal nosenie plavkového oblečenia prakticky od krku po kolená, platil u protinožcov až do začiatku 50.rokov.
Tridsiate roky dovolili ženám nosiť plavky do polovice stehien – čo tiež každej dáme nesedelo a veľmi veľmi pomaly sa odhaľujú aj mužské telá – mizne časť od brucha po plecia a odhaľuje sa hrudník až nad pupok. Zásadný zlom v plavkovej móde nastal s „vynájdením“ bikín – francúzske duo Louise Réard a Jacques Heim navrhli kúpací odev a mysleli si, že to bude rovnaká bomba ako tie bomby, ktoré sa testovali na atole Bikiny. Hoci si našli veľa priaznivcov, stále boli považované – najmä v Amerike a Veľkej Británii – za neslušné, frivoľné. A to pritom stále nevyzerali, ako tie, ktoré nosíme teraz.
Hoci sa v magazínoch vyskytli aj zábery na sporo odeté hviezdy ako Lana Turner, Marlene Dietrich či Marilyn Monroe, ošiaľ spôsobila až bondovka Dr. No (1962). Konkrétne scéna, v ktorej Ursula Andress (Bond girl Honey Ryderová) – vychádza z mora v bielych bikinách s opaskom, na ktorom má pripevnený nôž. Podľa britskej ankety z roku 2003 bola scéna vyhlásená za najerotickejší moment celej kinematografie. Do dejín filmu sa zapísali aj kožušinové plavky, ktoré mala odeté Raquel Welsch vo filme Milión rokov pred Kristom (1966).
Prebudili sme sa začiatkom 90. rokov, kedy sa u nás začali miešať bikiny s monokinmi, vršky trojuholníakové bez aj s vypchávkami, tangáče a celé plavky s výkrojmi vysoko nad bedrové kĺby, ktoré si našli svojich priaznivcov najmä vďaka Pamele Andersson a seriálu Baywatch. A to je dobre – každý by si mal obliecť to, na čo sa cíti. Hoci dnes už nie je zakázané prakticky nič, predsa len, určité hranice, sebakritiku a zmysel pre estetiku by mal mať každý z nás.
Prečítajte si aj: