Zbojníkov nájdeme v každej dobe a existujú medzi nami aj dnes. Najviac ich býva tam, kde je najväčšia bieda. V oblasti Karpát na rozhraní 17. a 18. storočia zbojníctvo nadobudlo ráz sociálnej revolty. Zbojník karpatský sa v našich krajoch zrodil počas feudalizmu a zosobnenie našiel v postave Juraja Jánošíka.
Ospevovaný, zatracovaný, ale neustále provokujúci. Historická skutočnosť, mýtus, legenda, rozprávka i politikum. Neobyčajne silný príbeh, ktorý dodnes oslovuje. Ľudia si ho vytvorili podľa vlastných predstáv, pretože potrebovali svojho hrdinu. Privolávali ho v ťažkých časoch, pretože ťažké časy ho zrodili.
Opakovane sa stáva symbolom. Stal sa súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, jeho meno je zakorenené v kolektívnej pamäti národa. Romantici ho vyniesli na výslnie, ktoré filmoví a iní umelci ešte umocnili, aby jemu i sebe priniesli slávu. Jánošík však vyrástol zo skutočnej historickej postavy zbojníka.
Život terchovského mládenca spod Pupova, z osady Jánošíkovci, poznamenalo posledné zo stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. V rokoch 1703 až 1711 ho viedol František II. Rákoci, ktorý využil európsky konflikt o španielsky trón, keď vidina španielskeho dedičstva postavila proti sebe Bourbonovcov a Habsburgovcov. Oslobodením od feudálnych povinností a slobodou vierovyznania si Rákoczi zabezpečil širokú účasť poddaných na povstaní. Práve z týchto pohnútok vstupovali do kuruckej armády.
Devätnásťročný Jánošík tak urobil v decembri r. 1707 na vyzvanie plukovníka Viliama Vinklera. V nasledujúcom roku ako kuruc bojoval v bitke pri Trenčíne. Povstalcov porazilo cisárske vojsko a Jánošík padol so štyrmi stovkami ďalších kurucov do zajatia. Tak sa dostal na bytčiansky zámok, kde slúžil v cisárskej armáde ako strážca väzňov. Jeden z nich, Tomáš Uhorčík, ho nahovoril na zboj. Jánošík mu pomohol pri úteku z väzenia a čoskoro sám odišiel domov, do Terchovej. Tam sa pripojil k Uhorčíkovej družine a stal sa jej zbojníckym kapitánom.
Zbíjal krátko. Po roku a pol ho lapili v Klenovci a dvadsaťpäťročného Jánošíka stihol krutý trest. V Liptovskom Mikuláši ho čakalo väznenie, mučenie a napokon zavesenie na hák. Jeho život sa uzavrel na mikulášskom popravisku Šibeničky 17. marca 1713. Mladý vek a spôsob popravy mu prinieslo porovnávanie s inými mučeníkmi a hrdinami a dodnes žije v legendách. Prečo sa však stal legendárnym hrdinom práve zbojník? Jedna z kultúrnych definícií hovorí o pretváraní zla na dobro a podobný fenomén, akým je Jánošík, poznajú v podobe Robina Hooda, Viliama Tella a mnohých iných hrdinov aj ďalšie európske kultúry.
V jánošíkovskej legende znie túžba po slobode a spravodlivosti. Ľudia chceli mať nielen nebojácneho a pekne urasteného hrdinu, ale aj múdreho a vzdelaného. Túto predstavu zhmotnili do študenta teológie. Legenda a skutočnosť bývajú rozdielne. Ľudia inklinujú k legendám. Je dobré, keď sa inšpirujú pozitívnymi vlastnosťami hrdinu. Preto je poučné sledovať, ako sa historická skutočnosť mení na najväčšiu legendu slovenského novoveku.
Od zbojníka Tatarku k Jánošíkovi
O mesiac neskôr po poprave Jánošíka, popravili na mikulášskych Šibeničkách aj jeho priateľa Tomáša Uhorčíka, ktorého zlapali s spolu s ním v Klenovci. Po nich mnohých ďalších zbojníkov.
Posledným zbojníkom popraveným na tomto poravisku bol zbojnícky kapitán Matej Tatarka. 22. októbra 1829 ho sťali mečom a telo potom vplietli do kolesa. Deň pred popravou mikulášsky farár Juraj Bartoš nadiktoval Tatarkovi testament, ktorý zapísal stoličný archivár Andaházy a odsúdený zbojník podpísal krížikom.
Poprava Mateja Tatarku bola nevšednou udalosťou, keď ju vo svojom vlastnom životopise spomína Gašpar Fejerpataky Belopotocký, cit.: „22. októbra 1829 na chotári medzi Vrbicou a Okoličným videl som ako zbojníkovi Matejovi Tatárikovi kat hlavu mečom sťal“.
V roku 1831 uverejňuje vo Vlasteneckom kalendári Výťah z testamentu Mateja Tatarku. Ešte v tom istom roku a na pokračovanie aj v rokoch 1832 a 1833 píše článok O zbojství Jura Jánošíka, jináče, v ktorom prvý podrobne uverejňuje materiál zápisnice z vypočúvania Jánošíka. Odvoláva sa na pôvodné pramene v liptovskom stoličnom archíve, ktoré tam študoval.
Mikulášsky rodák Janko Kráľ mal iba sedem rokov, keď na Šibeničkách popravili Mateja Tatarku. Nevedno, či sa jej aj on prizeral. Jeho matka a stará matka mu iste o nej rozprávali popri rozprávaní o zbojníkovi Jánošíkovi, ktorý už celé storočie mal miesto v piesňach a povestiach.
Na podnet Belopockého, dvadsaťdvaročný mikulášsky básnik Janko Kráľ študoval písomností zo súdu nad Jánošíkom a Uhorčíkom. Chodil po zbojníkových stopách, zapisoval piesne, povesti a píšal prekrásne básne o zbojníkoch. O Jánošíkovi vo Výlomkoch z Janošiaka.
Jánošíkovské tradície
Juraj Jánošik sa stal legendov už za svojho života. Informácie o zbojníkoch sa ešte za ich života, ale viac po ich smrti prelínali, miešali, skresľovali, dopĺňali a zveličovali. Zapríčinila to aj skutočnosť, že na Slovensku pôsobili desiatky zbojníckych družín, že zbojníci prechádzali z jednej družiny do druhej, zbíjali na Slovensku, Morave, Sliezsku a prechádzali i do Poľska. Ľudová tradícia obohatila zbojnícke legendy o niektoré rozprávkové motívy. Historická postava Juraja Jánošíka sa stala základom zbojníckej tradície v oblasti Karpát, ktorá sa v slovenskom prostredí rozšírila a odtiaľ prenikla i do susedných oblastí, na Moravu, do Sliezska a do Poľska.
V ľudovej slovesnosti sa rozvíjala v podobe piesní, povestí, rozprávok, prísloví, porekadliel, hádanok, ľudového a bábkového divadla.
Do literatúry na Slovensku prenikla ešte v 18. storočí. O existencii jarmočnej poézie Pieseň o Jánošíkovi svedčí odpis zbojníckej piesne z rukopisov Pavla Križku zo zborníka v Tranovského knižnici v Liptovskom Mikuláši. Mladšia verzia o Jánošíkovi, pochádza z Kokavy a zhoduje sa s mikulášskou. Autorom tretej verzie je Bohuslav Tablic, ktorý zmenil názov na Jánošík liptovský lúpežník.
Prvá zmienka o Jánošíkovi v tlači pochádzala z pera A. Doležala pod názvom Znamenitá kázeň jednoho kazatele za duši hlavného zbojníka Jánošíka, uverejnená v banskobystrických Starých novinách literárniho umění v roku 1785.
Do vývoja slovenskej literatúry zasiahla v roku 1814 zbierka Pavla Jozefa Šafárika Tatranská múza s lýrou slovanskou, v ktorej sú zaradené dve básne s jánošíkovskou tématikou. Písal ich ako šestnásťročný a zbierka bola vytlačená, keď autor maturoval.
V Liptovskom Mikuláši, mieste krutej popravy zbojníka, žil knihár, divadelník a vydavateľ kalendárov G. F. Belopotocký i romantický básnik Janko Kráľ. Aj oni poznali povesti, piesne, poznali aj historické fakty, písali o Jánošíkovi. Ten sa stal životnou témou aj pre básnika Jána Bottu, ktorého Smrť Jánošíka mu zaistila výnimočné postavenia v romantickej poézii. Spolu s nimi písali štúrovci Samo Chalupka (Likavský väzeň , Junák, Kráľovohorská), Štefan Marko Daxner (Jánošíkov poklad), Jakub Grajchman (Hôrni chlapci), Michal Miloslav Hodža (Matora) Samo Bohdan Hroboň (Jánošík), Janko Čajak (Jánošíkova náhrada), Viliam Paulíny-Tóth (Jánošík s milou) a ďalší. Práve pre štúrovských básnikov zbojnícka tématike stelesňovala pocity a ideály ich pohnutej doby. Romantický hrdina Jánošík sa stáva symbolom boja za slobodu, symbolom národa. Je to obdobie najväčšieho rozkvetu jánošíkovskej tématiky v literatúre.
Po romantikoch prišli ďalší Pavol Orságh Hviezdoslav, Martin Rázus , Ján Rob Poničan, Štefam Krčméry, Pavel Beblavý, Ján Hrušovský, Mária Rázusová–Martáková, Margita Figuli, Ľubomír Feldek, Milan Rúfus…) Básnici, dramatici, románopisci, maliari, sochári, divadelní a filmoví umelci, hudobní skladatelia, ale aj historici, etnológovia, folkloristi nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a v Poľsku.
Jánošíkovskú tradíciu nemožno pokladať za naplnenú. Naďalej sa rozvíja. Je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie, pretože zosobňuje odveké túžby človeka po slobode a spravodlivosti.
Autorka: Mgr. Ružena Antolová