Pred vyše 330 rokmi sa v Terchovej zrodila legenda menom Jánošík. Švárny zbojník inšpiroval básnikov, hudobníkov a v roku 1921 sa mu dostalo tej cti, že sa stal námetom aj prvého slovenského hraného filmu. Fondy Slovenskej národnej knižnice prezrádzajú, ako prebiehalo natáčanie, ktorého sa zúčastnili herecké hviezdy, potomkovia šľachticov, hasiči i exotická Japonka.
V Literárnom archíve SNK sa nachádza niekoľko fotografií z natáčania a archívnych materiálov, viažucich sa k filmu a samotnej zbojníckej legende. Vďaka súrodencom Jaroslavovi a Danielovi Siakeľovcom sa filmom Jánošík (1921) Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film.
S filmovačkou sa začalo v júni 1921. Štáb si za stredisko natáčania a pobytu zvolil najprv Martin, ale zistili, že je tu príliš draho, tak sa sústredili na Blatnicu. Keďže sa bratom Siakeľovcom nepodarilo zohnať ani celý plánovaný rozpočet (cca 30-tisíc dolárov), museli rátať s každým výdajom. Zamenili teda vytipované vzdialené lokality za bližšie, a filmári a hviezdy sa roztrúsili po celom Turci – Blatnici, Turčianskej Štiavničke, Kláštore pod Znievom, Dolnom a Hornom Jasene, Mošovciach i Turčianskych Tepliciach. Šútovo nahradilo Jánošíkovo rodisko Terchovú, v Necpaloch pri kostole Jánošík preskakoval múr a zbojnícky tábor sídlil v Gaderi. Interiéry sa točili v pražských ateliéroch a na brehu Vltavy sa nakrúcala Jánošíkova poprava – ktorá však bola použitá podľa domnienok len v slovenskej verzii filmu.
|
Centrom nakrúcania filmu sa stala najmä Blatnica. Aby filmári ušetrili, exteriéry prispôsobovali možnostiam blízkeho okolia (na fotograzii kostol v Necpaloch). |
|
|---|---|
 |
 |
Hlavný predstaviteľ zbojníka, Theodor Pištek bol už vtedy filmovou hviezdou, za mesačné točenie zinkasoval 15-tisíc korún. V roku 1937 účinkoval v 19 filmoch, čo bolo viac ako polovica ročnej československej produkcie. Naposledy sme ho pred kamerou videli ako pobočníka princa v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou (1959).
|
Fotografie z nakrúcania filmu – Jánošík zachraňuje Aničku z pazúrov grófa Révaya a detail na grófa Révay, Zdroj: Literárny archív SNK, sign. LM 4235 a LM 4254. |
|
|---|---|
 |
 |
Nevoľníka Jánošíka seniora si paradoxne zahral šľachtic – Karel Schleichert, potomok z rodu von Wiesenthal. Aj on patril k hereckej špičke svojej doby. Šľachtickými koreňmi sa mohla pýšiť predstaviteľka Aničky, Mária Nováková – Fábryová, ktorej matka pochádzala zo starého rodu Hraškovcov z Kláštora pod Znievom. Vydajom za notára JUDr. Pavla Nováka sa v rodine ocitol rod Országhovcov vrátane Pavla Orságha Hviezdoslava.
|
Bulletin k filmu Jánošík 1921 (Literárny archív SNK): |
|||||
|---|---|---|---|---|---|
 |
 |
||||
 |
 |
||||
 |
 |
||||
Grófa Révayho stvárnil milovník esperanta Miloslav Schmidt, rodák z Mošoviec – veliteľ hasičov a neskorší veliteľ Zemskej hasičskej jednoty. Filmovou manželkou mu bola pražská operná diva Oľga Augustová a dcérou Bronislava Lívia, exotická krásavica, ktorá sa vraj narodila v Japonsku. Ako 19-ročná prišla do Prahy a vyhrala súťaž krásy spoločnosti Miloša Havla, ktorá vlastnila filmové ateliéry na Vinohradoch.
Vo fondoch SNK sa nachádza preklad balady Jána Botta a Smrť Jánošíkova do angličtiny z roku 1944. V konzervačnom fonde Českej národnej knižnice je zas preklad knihy M. Malého: Jánošík a jeho horní chlapci z roku 1993 do čínštiny: Wangling haohan. Guilin: Guangxi renmin chubanshe. Náš kapitán zaujal aj Aloisa Jiráska a jeho poviedky vyšli v roku 1956 tiež po čínsky: Pu-čchü-ti chao chan-men: Ťie-kche-s’-luo-fa-kche ku-taj čchuan-šuo.
Preložená Bottova balada vyšla v americkom Pittsburghu pod názvom „The Death of Jánošík“ a neľahkého prekladu sa zhostil Ivan J. Kramoris. Prvé známe pokusy o preklad kniha pripisuje reverendovi Georgovi Gallikovi – preložil však len prvé vety a „po 15 rokoch to vzdal s tým, že je to nemožné,“ uvádza sa v knihe. Skúste si porovnať niektoré naše zľudovelé výrazy či írečité takmer až „jazykolamy“.
Ukážky z anglického prekladu Smrti Jánošíkovej (Pittsburgh, 1944) z knihy The Death of Jánošík (Slovenská národná knižnica, sign. SC 3669):
Podľa balád Bohuslava Tablica: Slowensstj Werssowy (Slovenskí Veršovci) bol Jánošík rodu sprostého, gazdovského, veľký a silný švárny šuhaj. Najstarší – vraj skutočný – príbeh Jánošíka vo fondoch SNK pochádza z pera etnografa, maliara, fotografa Pavla Socháňa z roku 1924. Útla knižočka „Zbojník Juro Jánošík“ obsahuje jeho životopis spísaný na základe Socháňom vybádaných historických faktov, súdnych výpovedí reálnych osôb, domnienok a archívnych dokumentov. Jánošíka opisuje ako „obyčajného zbojníka“, ktorého si ľud vybájil. Na druhej strane, bol aj prefíkaný:
„V parochniach chodil po dedinách a po mestách a nikto netušil, žeby skvostne oblečený pán bol vychýrený zbojník Jánošík.“ (Zdroj: P. Socháň: Zbojník Juro Jánošík, 1924, SD 3205)
Páčili sa mu aj ženy, rád ich obdarovával, avšak ku žiadnej konkrétnej milenke sa Socháň zrejme nedopátral:
„Chlapci Jánošíkoví po krčmách vábili sedliacke dievčatá k sebe a sľubovali im všeličo – jeden z nich sľúbil Moravčíkovej dcére štvrť merice pšenice a mnoho súkna, ak sa stane jeho manželkou.“ (Zdroj: P. Socháň: Zbojník Juro Jánošík, 1924, SD 3205)
Jánošíkovská tematika v slovenskej literatúre rezonuje najmä v období romantizmu, ale v expozícii Literárneho múzea SNK nájdete aj vernú kópiu rozsudku smrti, ktorý nad ním vyniesol súd v Liptovskom Mikuláši či Pieseň o Jánošíkovi zbojníkovi.