Rebel a národný hriešnik písal bájky, ktorými nastavoval Slovákom zrkadlo. Svoj príbeh začal „písať“ 3. februára 1812 v Turčianskej obci Záborie, v rodine chudobných zemanov Jozefa Záborského a Anny Tomčáni. Hoci rodina mala vlastný erb, neoplývala majetkom, preto všetky deti, museli pomáhať s hospodárstvom. Na rozdiel od sestry a brata, on svojou ctižiadosťou, srditosťou a vzdorovitosťou vždy chcel dosiahnuť viac.
Podobizeň Jonáša Záborského (Literárny archív SNK, sign. M 114 A8) a jeho vlastný životopis, ktorý sa nám zachoval – Jonáš Záborský je jedným z mála spisovateľov, ktorí takto zanechali budúcim pokoleniam svoj životný príbeh (Literárny archív SNK, sign. 170 A5, s. 1 – 2).
Učil sa v Záborí, Hornom Jasene, Záturčí i Necpaloch. Ako vyzerala výučba na začiatku 19. storočia opísal vo Vlastnom životopise (LA SNK, sign. 170 A5, s. 3 – 5): „…Na druhý rok dali ma už do hornojasenskej školy, kde sa počaly pädagogické nesmysly so mnou vystrájať. Rechtor mi hneď s príchodom vyučil latinsky písanú latinskú grammatiku. Musel som sa hneď učiť s ukrutným namáhaním, … bez toho, že by mi bol jediným slovom vysvetlil, čo sa učím, alebo že by som bol slovíčka z toho rozumel. Latinčina bola vtedy to, čo je teraz pre slovenských pre chlapcov* maďarčina. Netáž sa čo sa učíš, len sa uč. … Ale i môj profesor tiež nič iného nevedel, ako vykázať z Donáta, toto sa naučíš a potom za každú chybu pamäti hrozne prutovať. Vo prúte ležalo celé jeho pädagogické umenie.“
Podobne si spomína na výučbu prírodných vied: “… Učil som sa zemepis, ale mappy som nevidel. Učil akúsi historiu Uhorska, ale bolo to len bezdušné vypočtenie kráľov a rokov. … Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok nebol ukázaný.“ (Vlastný životopis, LA SNK, sign. 170 A5, s. 4)
Dôraz na jazyky (latinčina, maďarčina) a humanitné vedy, pripravili Jonáša na ďalšie štúdium na evanjelickom lýceu v Kežmarku. Tu svoje jazykové znalosti obohatil o nemčinu a pod národne orientovanými profesormi Kraľovanským a Benediktim mu začalo svitať na lepšie časy. Hľadal spôsob, ako byť prospešný ľudu. Aktívne pracoval v Slowenskej Spoločenosti, ktorej členovia si dopisovali s Jánom Kollárom v Pešti. Možno práve pod vplyvom kontaktov s národným buditeľom, zmenil svoj zámer stať sa právnikom. Aj bez hlbšieho náboženského presvedčenia, sa rozhodol študovať teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Ako kaplán v Pozdišovciach debutoval ako básnik, keď pod jedným z neskorších mnohých pseudonymov – Magurský, napísal ódu Na Slowáků (almanach Zora, 1836). Oslavnú báseň ocenili Ján Kollár, Ľudovít Štúr aj Karol Kuzmány. Bojoval s nedostatkom vzdelania, alkoholizmom či úžerou, ktoré trápili jeho farníkov. Roku 1838 odtiaľto ale odišiel na univerzitu v nemeckom Halle. Tu popri teologických dišputách spoznal básnictvo grécke i anglické a zoznámil sa aj s modernou Heglovou filozofiou. Narozdiel od Ľ. Štúra, ale zostal verný klasickým formám. Ako absolvent univerzity r. 1840 prišiel za kaplána k M. M. Hodžovi do Liptovského Mikuláša, kde sa jeho Bájky dostali ku Gašparovi Féjer-Pataky Belopotockému.
Záborského bájky – zbierky Bágky z roku 1840 (Liptovský sv. Mikuláš) a Bájky (Bratislava: Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, 1954)
V archívnych dokumentoch sa dočítame, že Bájky a ďalšie jeho diela nemali odbytu vďaka negatívnym kritikám v tlači a lakomosti ľudí – „ľud ten. To čítať ničoho nechce, krajciara za knižku nedá.“ (LA SNK 170 A5, s. 23). V neskoršej korešpondencii s vydavateľom J. Viktorinom (1866), Jonáš Záborský pesimisticky skonštatoval: „Nekúpi (ľud) Vám nič, okrem modlitebnej knižky, čo by na deravom moste peniaz našiel. Tu ani kalendára v desiatich dedinách jednoho nenájdete, jestli nie u učiteľov.“ Hoci Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku v 1777, na východnom Slovensku bolo aj o 100 rokov neskôr cca 70 % obyvateľov negramotných.
Ani v ďalšom pôsobisku v Rankovciach (1841 – 42), nemal farár Záborský na ružiach ustlané. Po požiari, pri ktorom do tla vyhorela fara, kostol a škola, boli však jeho problémy existenčné. Východisko sa mu ponúkalo v prestupe na katolícku vieru, čo ako racionalista, ktorý k náboženstvu nemal citový vzťah, prijal a roku 1843 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Stal sa z neho “prebehlík”, ktorého neakceptovala ani jedna zo strán, pretože na obe hľadel kritickým pohľadom.
Vpravo: J. Záborský: Panslavistický farár, Praha: Leopold Mazáč, 1935. Vľavo: J. Záborský: Rozprávky, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954.
Ako nemecký kaplán v Košiciach (1843 – 50), sa po uzákonení štúrovskej spisovnej slovenčiny postavil na stranu J. Kollára a P. J. Šafárika, zastávajúcich biblickú češtinu proti modernej štúrovčine. Záborského názory sa od tých štúrovských líšili i potom. Kým štúrovci ako romantickí idealisti počas revolúcie (1848 – 49) verili Viedni a bojovali za zmenu vychádzajúcu priamo z ľudu, Záborský, možno aj pod vplyvom pôvodu, mal iný názor. Uprednostňoval zmenu postavenú na inteligencii a vyšších vrstvách obyvateľstva. Upozorňoval pritom na zlú sociálnu situáciu širokých vrstiev obyvateľstva. O revolúcii v meruôsmych rokoch Záborský aj po rokoch uvažoval veľmi triezvo: „Zápas vedie Nemectvo s Maďarstvom, my Slováci sme len prsty medzi dverami. Ktokoľvek zvíťazí, my budeme bití… To bola moja reč… Nazvali ma „národným hriešnikom.“ Tak ho nazval Jozef Hložanský v Slovenských novinách (12/1870), za nepriaznivý posudok jeho literárnej práce.
Za výtlačok Žiadostí slovenského národa, na ktorých ani priamo nespolupracoval, Záborského policajné orgány zatkli a väznili ako pansláva. Ďalšie problémy na mieste učiteľa gréčtiny na právnickej fakulte, ho vyhnali z Košíc do Viedne. V hlavnom meste ríše sa stal redaktorom provládnych Slovenských novín spolu D. G. Lichardom. Noviny už vychádzali v češtine a Záborský v nich okrem domáceho a zahraničného spravodajstva uverejňoval aj populárno-náučné rubriky.
Vľavo: J. Záborský: Dva dni v Chujave, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963. Vpravo: J. Záborský: bájka Homér a jeho ctiteľ? (Literárny archív SNK, sign. 170 A4).
Po čase sa redaktor, ktorý sa nechcel vzdať národných tém, stal nepohodlným pre absolutistický režim. Kvôli rastúcej cenzúre novín počas Bachovho absolutizmu odišiel v roku 1853 na faru do Župčian (obec pri Prešove). V tíši župčianskeho oltára začal písať v štúrovskej slovenčine, proti ktorej predtým bojoval a stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej (1863), prispieval do jej vydaní i do rôznych slovenských časopisov. Na fare v odľahlej dedinke Jonáš Záborský 23. januára 1876 vydýchol naposledy.
Jonáš Záborský v slovenskej literatúre, to nie sú iba Bájky a Žehry. Pod rôznymi menami Záborský (pseud. Rečislaw Záborský, Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla a iné) napísal čo do množstva i formy rozsiahle dielo. Či už budeme čítať jeho didaktické poviedky (Panslavistický farár, 1870; Dva dni v Chujave, 1873) alebo Básne dramatické (historické alebo satirické s prvkami hyperbolizácie ako napríklad Najdúch, 1866), vždy v nich nájdeme obraz ľudu.
Vľavo: J. Záborský: Alžbeta Báthoryčka (Čachtická pani) : dramatická romanca v troch dejstvách (štyroch obrazoch), Bratislava: Lita, 1969. Vpravo: J. Záborský: Najdúch hra v piatich dejstvách, Martin: Matica slovenská, 1952.
Jonáš Záborský v slovenskej literatúre, to nie sú iba Bájky a Žehry. Pod rôznymi menami Záborský (pseud. Rečislaw Záborský, Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla a iné) napísal čo do množstva i formy rozsiahle dielo:
- didaktické poviedky (Panslavistický farár, 1870; Dva dni v Chujave, 1873) alebo Básne dramatické (historické alebo satirické s prvkami hyperbolizácie ako napríklad Najdúch, 1866), vždy v nich nájdeme obraz ľudu
- satiricko-kritické kúsky Faustiáda, Frndolína či Chruňo a Mandragora, ktorý je paródiou na klasický epos Slávy dcéra a romantickú skladbu Marína)
- náboženské diela – od kázní (Múdrosť života v chrámových rečiach…, 1853) až po náboženský epos veľkých rozmerov (Vstúpenie Krista do Rája, 1863)
- historické – vyšlo až po 137 rokoch od vzniku rukopisu, napísaného na 2 300 stranách. Dejiny kráľovstva uhorského od začiatku až do čias Žigmundových (rukopis z r. 1875)
Prečítajte si aj: