Zatiaľ čo dospelí väčšinou na školské roky spomínajú s láskou, deti a študenti ju pokladajú za nudnú a otravnú, pretože majú pocit, že svet dospelých je zábavný a prechádzka ružovou záhradou zároveň.
A zrejme aj naše osobnosti uvažovali v detstve podobne ako dnešné deti – pretože nech vyrastajú deti v ktoromkoľvek storočí, vždy sú to len deti a ich zmýšľanie je podobné:-) Takže aj oni drali školské lavice, chodili poza školu, odpisovali od tých múdrejších, dostávali poznámky, občas poza uši či „rákoskou“ (keď sa to ešte smelo). V Slovenskej národnej knižnici uchovávame v rámci osobných fondov mnoho vysvedčení, vyberme aspoň zopár a posvieťme si na tých najznámejších.
Autor príhod o smelom zajkovi spisovateľ Jozef Cíger Hronský (1896 – 1960) sa začal vzdelávať doma vo Zvolene. Neskôr pokračoval na krupinskej meštianke a vzdelanie si dokončil na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. Na vysvedčení z meštianky mal 12-ročný žiačik morálku chvályhodnú, usilovnosť prijateľnú a problémy mu nerobili ani vyučovacie predmety. K jeho veľkým úspechom patrí založenie edície lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine, ktorá mala tlačiť a šíriť práve túto literatúru.
Martin Rázus (1888 – 1937) začínal v rodnej Vrbici (dnes časť Liptovského Mikuláša), nasledovala meštianka v Liptovskom Mikuláši a gymnázium v Banskej Bystrici a Kežmarku a nasledovala evanjelická teológia v Bratislave. Skvelé vysvedčenie 18-ročného vnímavého a snaživého študenta už bolo predzvesťou, že sa raz bude živiť slovom a písmom. To, čo Martinovi išlo ľahko a akoby samo od seba, jeho mladšej sestre Márii Rázusovej-Martákovej veru nešlo vôbec ľahko a neraz jej ostali len oči pre plač.
Márii Rázusovej-Martákovej (1905 – 1964), najmladšej sestre Martina Rázusa, sa dobré školské výsledky nerodili ľahko. V tretej triede na maďarskej dievčenskej škole v Liptovskom Mikuláši mala budúca významná spisovateľka, prekladateľka a redaktorka z nemeckého jazyka a literatúry štvorku. Ale pozor, už o dva roky neskôr mala na vysvedčení z 1. ročníka na československom učiteľskom ústave jednotky a iba tri dvojky – z krasopisu, kreslenia a hry na klavíri. Možno bola len chyba v učiteľoch 🙂
Aj ona sama nastúpila na učiteľskú dráhu – avšak pre chorobu sa ho musela napokon vzdať a venovať sa len literárnej práci. Okrem poézie a tvorby pre deti sa venovala aj prekladom z českej, francúzskej, nemeckej a ruskej literatúry. Láska k deťom sa pretavila do jej tvorby – tým najmenším sa prihovárala ľubozvučnou slovenčinou, čím pomáhala kultivovať ich reč a v tých starších zas podnecovala fantáziu a obrazotvornosť. I dnes nájdete na pultoch kníhkupectiev a v knižniciach zbierky Hore grúňom – dolu grúňom¸ Zvieratká deťom či Junácku pasovačku.
Ďalším spisovateľom, pre ktorého sa stal život najväčšou školou, bol nepochybne Ján Smrek (1898 – 1982). Do štúdia malého Jána Čieteka (vlastné meno) zasiahla nielen smrť otca, ale aj I. svetová vojna. Ako sirota sa v Petrovci vyučil za obchodného pomocníka. Na ďalšie vzdelávanie prišiel čas až po skončení vojny, na ktorú narukoval. Vysvedčenie nás zavedie do roku 1920 na učiteľský ústav v Modre, kde 22-ročný tretiak medzi jednotkami a dvojkami „vyfasoval“ aj dve štvorky a jednu trojku. Všetky nelichotivé známky súviseli s hudobnou výchovou.
Autor Červeného vína František Hečko (1905 – 1960) začínal doma v Suchej nad Parnou so slepými nábojmi a je priam našim rekordmanom. Vysvedčenie 14-ročného žiaka z ľudovej školy zdobí 10-krát hodnotenie predmetov dostatočný. Aby toho nebolo málo, štvorky dopĺňa rovnaký počet trojok. Možno hľadať súvislosť s počtom vynechaných hodín, ktorých mal počas školského roka až 65.
Inú ligu už „strieľal“ v Bratislave, kde získal odborné poľnohospodárske vzdelanie na Štátnej vinársko-ovocinárskej škole, ktorú v roku 1921 ukončil s vyznamenaním. Tým sa jeho štúdium neskončilo, svoje znalosti si ďalej rozširoval na Hospodárskej škole v Košiciach i počas jednoročného postgraduálneho štúdia v Prahe. Mimoriadne rád cestoval a nevyhýbal sa ani rôznym zamestnaniam – prešiel od hospodárskeho správcu, družstevného revízora, cez redaktora časopisov, vydavateľského redaktora a editora v Matici slovenskej v Martine, profesionálneho spisovateľa a predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Až deväťkrát zmenil svoje trvalé bydlisko, no a miestom posledného odpočinku je Národný cintorín v Martine.
Veríme, že ste sa dočítali opäť niečo nové. A ak aj známky vašich detí nezodpovedajú ich schopnostiam a vašim túžbam, nebuďte smutní, milí rodičia – niektoré naše známe osobnosti sú dôkazom toho, že urobiť tú povestnú „dieru do sveta“ môžu kedykoľvek 🙂
Ďalšie články: