Nielen vojny a epidémie chorôb vedeli spôsobiť vo svete chaos. Bežných ľudí a najmä inštitúcie v stredoveku vedelo potrápiť aj zavedenie nového kalendára do bežného života.
Kedy a kde prišli s nápadom počítať dni a roky, sa asi presne už nedozvieme, isté však je, že každá civilizácia si to robila po svojom. V Európe sa postupne s rozmachom vplyvu Rímskej ríše ujalo počítanie podľa juliánskeho kalendára, ktorý zaviedol Caesar v roku 45 p.n.l.
A preto aj dva najstaršie kalendáre, ktoré Slovenská národná knižnica uchováva vo svojich fondoch, ešte počítajú roky podľa neho. Sú to tzv. večné kalendáre na roky 1486 – 1504. Oba sú z dielne benátskeho tlačiara Conrada Zeningera a sú veľmi vzácne. KALENDARIUM für die Jahre 1486-1504 sa na svete zachoval len v dvoch exemplároch – jeden je v SNK a druhý sa nachádza v Mníchove, avšak nie je v takom výbornom stave ako ten, ktorý uchovávame my.
Keďže juliánsky kalendár nebol dokonalý a oproti slnečnému bol o 11 minút a 14 sekúnd dlhší, storočiami sa odchýlka rátala už na dni a stala sa viditeľnou. To, spolu s ďalšími dôvodmi vyústilo do rozhodnutia pápeža Gregora XIII. vytvoriť a v roku 1582 nariadiť európskym panovníkom prijať dokonalejší kalendár, ktorý vytvoril neapolský vedec Aloysius Lilius. V praxi to znamenalo, že keď sa konkrétna krajina rozhodla zaviesť nový (gregoriánsky) kalendár, musela vo svojej histórii „preskočiť“ 10 dní. Na pápežov príkaz zareagovalo len niekoľko krajín, ktoré z kalendára vypustili 5. až 14. október 1582 – obyvatelia Talianska, Poľska a Španielska si večer 4. októbra 1582 ľahli do postele a prebudili sa rovno 15. októbra. Nám to znie vtipne, ale veru, nie všetci s týmto „pánskym huncútstvom“ vnútorne súhlasili.
Keďže uhorským pánom sa do takýchto zmien veľmi nechcelo, situácie sa musel ujať cisár Rudolf II., ktorý svojim mandátom z februára 1584 výslovne nariadil uhorským župám a mestám prijať gregoriánsky kalendár. A aby celý proces urýchlil, veľmi predvídavo knihárom zakázal tlačiť juliánske kalendáre a predajcom ich zakázal predávať. Aj napriek tomu – podľa niektorých historikov – trvalo až 20 rokov, kým v celej krajine (vo všetkých mestách a župách) platil gregoriánsky kalendár.
Prvý reformovaný kalendár vydal Mikuláš Telegdi, platil na rok 1583 a po 10. januári 1583 v ňom nasledoval 21. február 1583. Ten najstarší gregoriánsky, ktorý uchovávame v Slovenskej národnej knižnici, bol vydaný len o rok neskôr, v roku 1584. CALENDARIUM Perpetuum Secundum usum Sanctae Romanae Ecclesiae, servata forma Breviarii Nuperrime restituti Ad novum Calendarii Gregoriani .… ponúka rozpis rokov, mesiacov a dní od roku 1583 po rok 1683. Taktiež presne udáva dni, na ktoré pripadajú významné cirkevné slávnosti, sviatky a spomienky na svätých.
Celkovo stredoveké kresťanské kalendáre tvorili zoznamy mien svätcov podľa jednotlivých dní roka. Objavením kníhtlače a tým pádom aj zlacnením kníh sa troška zmenila forma kalendára i jeho obsah. Čoraz viac si ich začali kupovať aj chudobnejšie vrstvy, pre ktoré sa práve kalendár stal jediným zdrojom poznania, čo sa vo svete deje. Pre tlačiara sa postupne kalendár stával zdrojom istého zisku.
Veľmi zaujímavým kalendárom v SNK je Calendarium Historicvm Conscriptvm A Pavlo Ebero Kitthingensi z roku 1556. Jeho nový majiteľ z polovice 17. storočia si z neho urobil akýsi „diár“, kde si zaznamenával významné udalosti z toho obdobia. Každý deň roka bol zaznamenaný na osobitnej strane a obsahoval voľnú plochu, ktorú majiteľ využil na vlastné zápisky. V kalendári Calendarium Exhibens Methodum Practicam Benemoriendi z roku 1759 sa dozvieme, že napríklad Peter, Pavol, Ladislav či Ľudmila si „svoj meninový deň“ uchovali do dnešných časov. V 17. – 19. storočí sa v kalendároch dočítame i o hlavných udalostiach v krajine uplynulého roka, nájdeme tu anekdoty, praktické rady pre gazdov a gazdinky ako viesť dom i statok, ale aj kalendár trhov a jarmokov v krajine.
Celkovo sa gregoriánsky kalendár vo svete nestretol s veľkým nadšením – najmä v nekatolíckych a protestantských oblastiach ho odmietali ešte aj po 200 rokoch. Napríklad Veľká Británia ho zaviedla v roku 1752, Japonsko v roku 1873. V Rusku prijatie nariadili v roku 1918 – po 31. januári skočili rovnými nohami do 14. februára 1918, v Grécku až dokonca v roku 1923 – aj to len na civilné účely. Cirkevné sviatky idú podľa starých zvykov.