Nenápadné, ošúchané, tarokové karty. Dalo by sa očakávať, že poskytovali zábavku dákej pánskej partičke. Opak je však pravdou. Tieto výsostne ženské karty patrili do dedičstva výzorom nenápadnej spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy. Nuž, v zbierkach Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice (SNK) sa nachádza nejeden pozoruhodný kúsok…
Slovenská prozaička a poetka Božena Slančíková Timrava (1857 – 1951) sa veru nezdala. Kartové hry boli jej záľubou, ktorou trávievala dlhé hodiny. Záľubu v kartových hrách si pritom odniesla z rodného domu v Polichne. Slančíkovci boli chudobná rodina evanjelického kňaza a zábavné podujatia si deti nahrádzali rôznymi hrami. Šesť inteligentných a mimoriadne vynaliezavých detí hrami zásobilo nielen seba, ale i návštevy. Starší sa rozprávali a kartovali – najčastejšie tarok, mariáš, veselú sedmu, duraka, očko a neskôr žolíka. Mladší spievali, tancovali podľa matkinho spevu, husieľ alebo harmoniky. V obľube mali najmä slepú babu, hádanie osoby alebo predmetu, tajné písmo, na pokrývku, na prsteň, na zálohy, stavanie sochy, stavanie mostu, testament písať, ako sa páči, rébusy. Najmä s príchodom bratov zo škôl sa tiché letné večery v Polichne v záhrade zmenili na večery spevavé. Na lavici pod podstienkou spoločne nôtili ľudové pesničky.
„Najčastejšími spoločníčkami pri žolíkovi jej boli netere, dcéry brata Bohuslava, ktorý bol Slančíkovej dvojčaťom. Jej neter a priam jej stelesnená kópia, Ara Petrivalská, však v niekoľkých rozhovoroch vtipne zdôraznila, že nehrávali o peniaze, ale iba o oriešky, čo si zapamätal najmä jej chrup,“ povedala Adriana Brázdová kurátorka Literárneho múzea.
Napriek dojmu, že Timrava sa veľa času prebavila, jej život nebola vôbec žiadna veselohra. Až príliš realistickými sondami do života spoločnosti si „zarobila“ na mnoho neprajníkov. Nezavďačila sa ani ako výborná cukrárka či krajčírka v dedinskom prostredí Polichna a Ábelovej, kde žila. Status slobodnej a bezdetnej starej dievky s nezhovorčivou povahou z nej robil provokatérku, na ktorej nezostala mnohokrát suchá nitka. A neprávom! Jej tvorba odštartovala skutočný slovenský realizmus v literatúre.
Úprimne oceniť nový literárny talent vedel aspoň jeden z posledných žijúcich štúrovcov a gavalierov Ján Francisci, keď 32-ročnej autorke v roku 1900 súkromne adresoval tieto riadky:
Tým väčšie a srdečnejšie je moje potešenie, keď takým mnou pozorovaný nový zjav je vynikajúci, zaujímavý a mnohosľubný. Vy, slečna, ste mi takým zjavom na poli našej slovenskej beletristickej literatúry.
A hoci samotná Timrava nedostala od života mimoriadne šťastné karty, prijala ich a naučila sa s nimi hrať.