Sláva po celom Grécku a vstup medzi smotánku v rodnom meste čakali na víťazov starovekých olympiád. Fondy Slovenskej národnej knižnice (SNK) ponúkajú zaujímavosti aj na olympijskú tému. Zdigitalizované ich nájdete v Digitálnej knižnici SNK (registrácia je zdarma).
To, že olympijský víťaz získal olivový veniec a stužku, je stará známa vec. Rovnako známe je, že športovci bežali nahí. Víťazovi v Olympii postavili sochu a celé jeho rodisko ho uctievalo a to aj finančne – ak bol chudobný, razom zbohatol. Ak už bohatý bol, víťazstvo mu prinieslo ešte viac. Ako hry naberali na popularite, menili sa športy a pribúdala sláva.
Ženy súťažiť nemohli, dokonca vydaté ženy nesmeli sedieť v hľadisku ani ako diváčky – trestom im vraj bolo zhodenie z útesu Typaion. Kallipateira, matka a trénerka jedného gréckeho boxera, však tak veľmi túžila vidieť svojho syna zvíťaziť, že tento zákaz porušila a na zápasy dohliadala v prestrojení za muža. Jej syn naozaj vyhral a ako sa šťastná matka rozbehla po tribúne, zošuchol sa jej odev a všetci videli, že má na tele niečo naviac. Vzhľadom na víťazstvo syna a zverenca ju nepotrestali, ale odvtedy sa prijal úzus, že nielen športovci, ale aj ich tréneri musia byť počas bojov nahí. Mnohí si povedia – škoda, že sa takéto „dobré zvyky“ nezachovali do dnešných čias. Rimania, ani neskôr kresťania nepodporovali olympiády, a tak sa na dlhé storočia prestalo systematicky športovať. Keďže školy zakladala cirkev, telocvik z nich vymizol a športovanie znamenalo poľovačky, rytierske turnaje, loptové hry, konské dostihy. Návrat cieleného fyzického pohybu do života jednotlivca bol veľmi pozvoľný.
S cvičením treba začať opatrne, povedal si Dr. Ivan Zoch a v roku 1873 vydal Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy. Útla knižočka obsahovala 140 obrázkov, ako správne cvičiť. Okrem rôznych skupinových a sólo cvičení, navrhoval zaradiť do telocviku v školách aj odzemok: „lebo keď Maďari urobiac z neho „maďar sólo“ … uvedúc ho do tanečných salónov, prečo by sme ho my v rýdzosti svojej ako znamenité cvičenie telocvičné neudomácnili?“
To však už Pierre de Coubertain naplno rozvíjal snahy o oživenie olympijských hier a dokonca prípravy na druhú olympiádu v Paríži boli v plnom prúde. No, vlastne podľa spomienok Coubertaina ani veľmi nie: „Bohužel, bylo-li kde na světě místo, kde na olympijské hry pohlíželi s naprostou lhostejností, byla tímto místem právě Paříž…“ spomína v knihe Olympijské paměti, Praha – Olympia, 1977.
Prvým olympiádam rakúsko-uhorská ani prvorepubliková tlač nevenovala veľkú pozornosť. Prelom prišiel až so vznikom športovej tlače. O rekordoch, zaujímavostiach, problémoch i atmosfére olympiády systematicky informuje Športový týždeň v roku 1932. Okrem výsledkov, ponúkol čitateľovi aj humorný pohľad na hry v americkom Los Angeles. Na nich získalo Československo 4 medaily – v zápasení, vrhu guľou a dve vo vzpieraní.
Rokmi sa z olympiády stala dôležitá športová udalosť pre športovcov, trénerov i sponzorov – športová i finančná. Sláva majstra sveta trvá rok, ale sláva olympijského víťaza trvá štyri roky a v krajinách, chudobných na medaily, je národným hrdinom do konca života.