Diela významného neoklasicistického maliara Françoisa-Mariusa Graneta (1775 – 1849), kurátora Múzea Louvre, neskôr Luxemburského múzea v Paríži a od roku 1833 Múzea francúzskej histórie vo Versailles, visia v renomovaných svetových galériách aj súkromných zbierkach milionárov. Jeden zo svojich akvarelov daroval svojim priateľom – grófovi de Maistrovi a jeho chovanici Natálii Ivanovne Friesenhofovej.
Starobylé provensálske mesto Aix-en-Provence ležiace neďaleko Marseille, je rodiskom slávneho impresionistu Paula Cézanna, spisovateľa Émila Zolu a Françoisa-Mariusa Graneta. Jeho obrazy a kresby zachytávajú život mníchov, interiéry kláštorov a kostolov. Používal tmavé farby a techniku šerosvitu, čím dokonale zachytil ponurnú atmosféru týchto miest. Typicky granetovské farby – odtiene hnedej, béžovej a sépiovej – nájdeme aj na „našom“ akvareli. Malé dielo je nalepené na hnedom liste, ktorý bol kedysi zrejme súčasťou výtvarného albumu s ďalšími maľbami a kresbami. Maľba je orámovaná ozdobným lemom a pod ním je uvedené „Granet 1835“ – zrejme tak urobil majiteľ albumu.
Na zábere je maliar François-Marius Granet (1775 – 1849) a akvarel z Brodzian.
Keď sa na obraz sústredíme, vidíme, že Granet namaľoval obraz v obraze. Akvarel nemá názov a predstavuje obraz zarámovaný v masívnom dekoratívnom ráme zlatej farby, na ktorom je auditórium plné stojacich a sediacich osôb. Všetci sú otočení chrbtom a pozerajú sa pred seba na veľkoformátovú maľbu horského štítu. Dnes sa už nedozvieme, čo poslúžilo maliarovi ako predloha, ale vieme sa vydať po stopách jeho priateľstva s Natáliou Ivanovovou a neskôr aj barónom Gustávom Friesenhofom, jej vyvoleným.
Prenesme sa do Ríma roku 1802, keď sem prichádza ani nie 30-ročný umelec, uchvátený umením staroveku a dielami renesančných majstrov i vtedajšej doby. Už v Aix ho očarili maľby Ríma, ktoré vytvoril jeho učiteľ, maliar Constantin, rovnako naňho zapôsobilo nadšenie umeleckých kolegov, s akým hovorili o tomto meste. Do Ríma prichádza so svojím priateľom grófom Augustom de Forbinom, s ktorým sa pozná už od štúdia na výtvarnej škole v Aix-en-Provence. S väčšími či menšími prestávkami ostal v Ríme do roku 1824, poslednýkrát sa sem vrátil v roku 1829 a pobudol tu do októbra 1830.
A práve vtedy spoznal francúzskeho polyhistora grófa Xaviera de Maistre a jeho chovanicu, ruskú aristokratku Natáliu Ivanovnu Ivanovovú. Gróf de Maistre (1763 – 1852) emigroval po francúzskej revolúcii z rodného Savojska do Ruska. Venoval sa maľovaniu miniatúrnych portrétov a krajinomaľbe, publikoval v európskych vedeckých časopisoch články a štúdie z oblasti meteorológie, chémie a optiky. So svojou manželkou Sofiou I., rod. Zagriažskou, vychovával okrem vlastných detí aj jej neter Natáliu I. Ivanovovú.
V októbri 1829 sa de Maistrovci s deťmi a s Natáliou presťahovali do Ríma a ubytovali sa na Piazza Barberini, kde sa onedlho usídlil aj François-Marius Granet. Hoci de Maistrovci videli cez okno do Granetovho ateliéru, zoznámeniu „musela napomôcť“ ich spoločná známa – Valentina de Marcellus. Manželka grófa de Marcellus, rodená de Forbin, nebol totiž nik iný ako dcéra Granetovho dobrého priateľa Augusta de Forbin. Okrem osobných sympatií spájala trojicu aj láska k umeniu a vlastná maliarska tvorba.
S veľkým zaujatím vytvárali gróf de Maistre a Natália Ivanovová výtvarné albumy, ktoré postupne zapĺňali vlastnými prácami aj kresbami a maľbami talianskych, francúzskych a ruských výtvarných umelcov. Medzi nich patril aj neoklasicista Granet. Keď sa na jeseň roku 1830 trojica lúčila, nik z nich netušil, či sa ešte stretnú. V apríli 1832 sa Natália v Ríme zoznámila s barónom Gustávom Friesenhofom, ktorý pôsobil v rakúskych diplomatických službách. Zosobášili sa a v roku 1838 sa všetci vydali cez Francúzsko na dlhú spiatočnú cestu do Petrohradu. Cestou navštívili aj zámok Audour, sídlo Forbinovcov a dlhšie pobudli v Paríži, kde sa znova stretli s maliarom Granetom. Zrejme v priebehu tejto alebo ďalších návštev v jeho ateliéri získal gróf de Maistre jeho akvarel z roku 1835.
Po príchode do Petrohradu sa barón Friesenhof zamestnal ako atašé na rakúskom vyslanectve. Po odchode z diplomatických služieb kúpil v roku 1846 s manželkou Natáliou kaštieľ a panstvo v Brodzanoch. Ich potomkovia tu takmer sto rokov uchovávali výtvarnú pozostalosť grófa de Maistra a Natálie Ivanovny, ktorej súčasťou boli albumy z talianskeho pobytu a akvarel francúzskeho maliara Graneta. Torzo z pôvodného celku týchto výtvarných pamiatok, ktoré prežilo turbulentné povojnové roky, dnes prezentuje vo svojej stálej expozícii Slovanské múzeum A. S. Puškina, ktoré v kaštieli v Brodzanoch sídli od roku 1979.
Autor: PhDr. Alexandra Lukáčová
Prečítajte si tiež: