Janko Jesenský (1874 – 1945)
Literárne pseudonymy: Janko Martinský, J. S. Enský, Lenský, Baltazár, Nechtík, Panpero, Pauper, Pikulík, Stokrásnin, Tenistý, Tudhatod, Záhorák
V roku 1874 typická silvestrovská veselosť v jednej rodine v Turčianskom svätom Martine vypukla o deň skôr. V stredu 30. decembra sa činovníkovi revolučných, memorandových aj matičných rokov, advokátovi Jánovi Jesenskému-Gašparé a Adele, rodenej Ballovej, narodil syn Janko. Prvorodený zo štvorlístka detského šťastia určeného (nielen) pre rodičov, začal púť životom a svetom…
Jankov rodný dom v Turčianskom svätom Martine
Demokrati (úryvok)
„Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako druhá…
Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každý svoj úľ… nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sme sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď…“
Zo študenta advokátom
V rodisku Janko chodí do ľudovej meštianskej školy (1884), pokračuje na gymnáziu v Banskej Bystrici (1885 – 87) a začína sa jeho púť za vedomosťami i za titulmi. Rimavská Sobota (1887– 89); Kežmarok (1889 – 93, maturita); Právnická akadémia na Kolégiu v Prešove (1893 – 96); univerzita v rumunskej Kluži (1896 – 1900, 1901 titul JUDr.); 5. decembra 1905 skladá advokátske skúšky v Budapešti. Posledné úseky cesty sú „preložené“ zastávkami, pracuje ako koncipient u advokáta Dr. Ľudovíta Bazovského v Lučenci, potom v Bytči, Liptovskom Mikuláši, Turčianskom Sv. Martine u chýrneho „pravotára“ a národovca Dr. Matúša Dulu, napokon u Dr. Rudolfa Markoviča v Novom Meste nad Váhom.
Korešpondenčný lístok Oľge Kraftovej
Ak sa z uvedeného zdá, že Jesenský sa „ženie“ len za kariérou, nie je všetko také „ploché“. Svedectvom je aj ľúbostný vzťah s klaviristkou a speváčkou Oľgou Kraftovou práve v Novom Meste nad Váhom, o ktorom sa zachovali básne i bohatá korešpondencia (knižne Listy slečne Oľge – Tri roky veľkej lásky, 1907).
Prišiel čas aj pre Janka Jesenského naplno roztiahnuť krídla. Na podnet predsedu správy Ľudovej banky Dr. Minárika začína v maďarónskom prostredí Bánoviec nad Bebravou samostatnú a pre spoločnosť zdravo poslovenčujúcu advokátsku kariéru. Za roky pôsobenia v tomto meste (1905 – 14) advokát stavia vlastný dom a 30. júla 1909 cez jeho prah prenáša celoživotnú družku Annu, dcéru významného historika Júliusa Botta.
Dom advokáta Jesenského v Bánovciach nad Bebravou
Kruh života sa uzavrel
Smutný vojnový rok 1914 začal čerňou prekrývať dovtedy pestrú paletu Jesenského dní 4. augusta, keď narukoval k trenčianskemu pluku. Už na druhý deň ho, ako „nespoľahlivého pansláva“, vedú Trenčínom v želiezkach… Potom ho transportujú do bratislavskej vojenskej väznice a 9. augusta prepúšťajú.
Po vojne Jesenský do diania v spoločnosti vhupol rovnými nohami. Koncom apríla 1919 sa stáva županom Gemersko-malohontskej župy (ako uvádza „malým županom“). V rokoch 1923 až 1938 pôsobí ako nitriansky župan („veľký“), vládny radca Krajinského úradu a krajinský viceprezident. Smerovanie Slovenska po marci 1939 ho zaskočí. Až do skončenia vojny žije v ústraní na Somolického ulici.
Prví „veľkí“ župani, Jesenský sedí prvý sprava
V tejto vile žili Jesenskí v Bratislave
Priazniví „baťkovia“ Vajanský a Škultéty
Od Vyznania k Jesennému kvetu
Jesenský začína písať básne (ľúbostné) ako štrnásťročný kvintán (piatak) kežmarského gymnázia. Tajný študentský spolok Kytka vydáva rukopisný Lúč, kde publikuje ako Panpero, Pauper, Janko Martinský, podpisuje sa iniciálami… Tlačou mu prvú báseň – dvanásť-veršové Vyznanie – vydáva Jozef Škultéty v roku 1897 v Slovenských pohľadoch. Niet symbolickejšie spojenie ako básnický debut naplnený láskou a mesiac máj. Jesenskému sa to podarilo v máji 1905, v Liptovskom Sv. Mikuláši mu vyšla zbierka Verše. Poézia sa dočkala pozitívneho ohlasu. Ako originálny počin subjektívnej lyriky ju hodnotil Škultéty v Pohľadoch, Tichomír Milkin (vl. menom Ján Donoval) v Literárnych listoch, Vajanský v Národných novinách. Čo, podľa Jesenského spomienok, potvrdil potľapkaním po pleci v slávnom martinskom Kasíne.
Prvá publikovaná báseň a prvá zbierka básní, Slovenské pohľady 1897 prvé publikovali Jesenského
Jesenský reagoval na vojnovú skúsenosť v zbierke Zo zajatia, predstavujúcej odsúdenie ľudského zlyhania. Tatran v roku 1923 vydáva Verše 2, reflexívne a meditatívne básne, ale aj kritiku pomerov. Ubúda času, ktorý Jesenský môže venovať sústredenému písaniu, no predsa sa objavujú nové básne v Slovenských pohľadoch a v Matici vychádza zbierka príležitostnej lyriky Po búrkach (1932). V roku 1944 pridal skladbu Náš hrdina a hneď po vojne vyšli – ako dôkaz, že sa nezmieril s krivdami – počas nej vznikajúce básne v zbierkach Čierne dni a Na zlobu dňa 1 a 2 (1945).
Spisovateľ Jesenský básňami začínal i končil. Akoby symbolicky na pomyselnom rove jeho rozsiahlej tvorby vyrástol v roku 1948 Jesenný kvet, posmrtne zostavená a vydaná zbierka.
Obálky Jesenského publikácií
Jozef Gregor Tajovský (1874 – 1940)
Literárne pseudonymy: Gregor-Tajovský, Greško, Grigorievič, Izäslav, Jano z Dohnian, J. G. Tajovský, Jozef Slovák, Kaprál, M. Žiarsky, Podsokolovský
Jozef Gregor sa narodil 18. októbra 1874 v Tajove neďaleko Banskej Bystrice, kde bol jeho otec František Alojz obuvníkom – aj poctivým richtárom – a matka Anna, rodená Grešková, mu neskôr porodila ďalších deväť detí. Aj to malo značný vplyv na život i na neskoršie literárne dielo najstaršieho syna. Jožka totiž ohýbal – a či skôr hladkal – vo veľkej časti detstva milovaný starý otec Štefan Greško, mamkin otec, pravdaže s prispením svojej ženy, Jožkovej starej mamy.
Dom Jožkovho detského šťastia v Tajove
Žliebky (úryvok)
„Bol som teda chlapcom; nie síce už takým malým fafrnkom, ale ako ich u nás volajú, no, šarvancom som už bol. Koľkože mi bolo rokov? (Bože! zase som si takú ťažkú otázku predložil!) – Už to mám! Vravievali mi, že keď ma stará tetka od Krivých do krhly na jarku chytila (ako? to za pätnásť rokov som nemohol a ani vôbec som nepochopil), že našej Rysuli boli tri týždne, a čo vám nakoniec poviem, to sa stalo, keď Rysuli už jedenásta obrúčka zakladala sa na rohoch. Boli sme teda asi v jednom veku. Ostatne kto za to môže, kedy sa narodil? Moja mama sa vraj narodila, keď jej mama mala zamiesené na chlieb a pec už vykúrenú. A poznám dvojčatá, a to z panskej rodiny… šťastie, že bolo na izbe dvoje dvier, ináč by sa bol pán farár v druhej izbe s babou stretol. A, to len ja viem, a čo vy viete? Teda: kedy sa človek narodí a pri akej príležitosti, zato už vonkoncom nemôže.“
Mladý Jožko Gregor má život pred sebou
Z Tajova až do Prahy
Nie žeby rodičia mali pre Jožka v srdciach málo miesta, málo ho bolo v domčeku, kde sa tiesnilo až dvanásť ľudí. Nedalo sa ináč, Jožko išiel k starým rodičom. Osud rozhodol, že hlavne starý otec, dobrý a pracovitý človek, veselý v každodenných starostiach a starostlivý v každom žarte, mu vybuduje svet šťastného detstva. Aby ostal zvečnený vo vnukových rozprávkach a črtách. Hoci ako vzor robotného kosca pracujúceho Do konca. Alebo láskavého darcu, ktorý na jarmoku chlapcovi kúpil Prvé hodinky.
Aj dnes keď v Tajove na rodný dom budúceho spisovateľa prší, voda hĺbavo čľupká dolu šindľovou strechou. Stačí privrieť oči a ocitáte sa vo svete Žliebkov, odchádzate do Do kúpeľa…
Aj v Banskej Bystrici študoval budúci spisovateľ
Jožko v rodisku vychodil ľudovú školu, v rokoch 1886 – 89 študoval na meštianke v Banskej Bystrici, 1889 – 93 získaval vzdelávania v učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Potom prešiel spred katedry za ňu, skoro akoby vracal „požičané“. Nadobudnuté vedomosti odovzdával ako učiteľ v Banskej Bystrici, Hornej Lehote a v Kolároviciach, Dohňanoch, Lopeji (dnes súčasť Podbrezovej), Pohorelej a Podlaviciach (1893 – 98).
Pán učiteľ teda doučil a odišiel za vlastným vzdelaním do Prahy, kde (1898 – 1900) študoval na Československej obchodnej akadémii. Aktívne sa zúčastňoval na bohatom živote akademického spolku slovenských študentov Detvan, zoznámil sa s programom hlasistov…
Absolutórium z pražskej akadémie
Hĺbavé chvíle autora nad tvorbou
Láska k ľuďom a k realite
V roku 1907 Tajovskému vychádza próza Smutné nôty. Martinský spevokol premiéruje v roku 1910 Statky-zmätky, populárna a podnes často hrávaná divadelná hra vychádza i knižne. Plodný rok potvrdzuje zbierka poviedok Spod kosy. V roku 1911 spisovateľ svoje dovtedajšie dielo dopĺňa o hry V službe a Hriech, knihu próz Tŕpky. Aj ďalší rok je dvojjediný, žánrami i miestami vydania: v Martine vychádza hra Tma a v Prahe zbierka próz Slovenské obrázky.
V roku 1920 spisovateľ vydáva Rozprávky z Ruska (Rozprávky o československých légiách v Rusku). V ďalších rokoch pozornosť venuje národnej problematike a výsledkom je hra o štúrovskom bojovníkovi Smrť Ďurka Langsfelda (1923, druhá verzia 1932). Trojlístok hier s historickou tematikou dopĺňajú Blúznivci (1934) a Hrdina (1938).
Tajovský sa hojne venoval aj publicistike (veď mal nemalé novinárske a redaktorské skúsenosti), zapĺňal príspevkami tlač a napísal niekoľko brožúr s informatívnym charakterom (Malý kultúrny zemepis Slovenska, O samospráve Slovenska, Malý kultúrny zemepis východného Slovenska, všetky 1919).
Rukopis hry Smrť Ďurka Langsfelda
So životom vyrovnaný muž
Zachovalo sa viacero obrazov spisovateľa. Asi najpôsobivejším je od akad. maliara Štefana Polkorába z roku 1934. Na ňom sedí 60-ročný, so životom vyrovnaný muž. Ošľahaný mnohými vetrami, zocelený bojmi o demokratizáciu spoločnosti, potešený i sklamaný… Hľadí pred seba, a predsa sa zdá, že sa mu v očiach premietajú viac deje minulé. V pravici pero, na ľavici prsty zovreté v päsť. Nie výhražne, ale zmierlivo. Nie odovzdane, ale nezlomne. Obraz pôsobí mysliteľsky pevne a láskavo. Podobne pôsobí na generácie čitateľov Tajovského košaté dielo.
O čom to dielo hovorí? Určite o láske, je doslova cítiť človečinou. Z každého riadku i myšlienky dýcha láska k jednoduchým a často ubiedeným ľuďom. Hoci spisovateľa a dramatika popudzuje ich pasivita, predsa ho súcit nabáda k činu, snahe napraviť krivdu. Tajovskému záležalo na životnej pravdivosti, na realite (realizme). Jeho láska k pravde mala hlboké korene a stále má veľký význam pri vnímaní aj jeho diela.
Obálky kníh plných človečiny
Manželia Gregorovci na karikatúre Ludmily Rambouskej
Od rozprávok až ku dráme
Literárne dielo Jozefa Gregora Tajovského, ukotvené akoby na prelomenej kryhe dvoch epoch, predstavuje kritiku nespravodlivosti – sociálnej aj národnej. Spisovateľ sa v čele druhej vlny literárneho realizmu stavia na obranu utláčaných. Nezameniteľný je aj jeho prínos pri formovaní drámy i žánrovom tríbení poviedky a črty. Pri chronologizácii sa môžeme ocitnúť
„v úzkych“, zbierky nie sú najspoľahlivejšími majákmi v mori Tajovského próz. Autor ich zaraďoval do viacerých kníh, napríklad do Spisov Jozefa Gregora Tajovského 1 – 11 (1920 – 23)… Na orientáciu je neoceniteľné šesťzväzkové vydanie Tajovského diela (1953 – 58).
Obálky dvojice výberov próz
Prvé prozaické pokusy zverejňoval od roku 1893, podľa kritiky získal však skutočnú literárnu „tvár“ v charakterovej kresbe Do konca (kniha Rozprávky, 1900). V roku 1897 mu vyšli prvé „knižočky“ Omrvinky a Z dediny. Mladý učiteľ osobne prežíval krivdy páchané na najobyčajnejších ľuďoch. Dojímala ho poctivo „dlžobu“ vracajúca Mamka Pôstková i dedinský sluha Maco Mlieč. Hneval pijanský nešvár stelesnený v Koscovi Môcikovi i ožobračujúci osud chvíľkovo šťastného Miša. Ponúkal čitateľom na stôl, ale i na zamyslenie Horký chlieb…
Umelecky a autorsky najskôr dozrel v dráme. Významné bolo jeho stretnutie s dramatikom Ferkom Urbánkom v Dohňanoch, keď tam učiteľoval. V roku 1898 debutoval fraškou Jej budúci; v roku 1900 pôvodné Sľuby dopracoval na Ženský zákon, svoju najpopulárnejšiu hru s folklórnym zameraním. O rok pribudol Nový život dôrazne vyzdvihujúci dôležitosť šírenia osvety na dedine. V roku 1904 vychádzajú knihy próz Rozprávky pre ľud a Besednice. Jednoaktovka Matka vychádza v roku 1906. Už o rok ju uvádza populárny a vysoko cenený Slovenský spevokol v Martine ako svadobný darček mladomanželom Gregorovcom, ktorí sa nimi stali 12. februára 1907.
Zrelý muž a uznávaný spisovateľ
Bankár, novinár aj vojak
V roku 1900 sa začalo Tajovského „bankárske obdobie“ v Tatra banke v Trnave, potom v Turčianskom Sv. Martine. Šušťanie bankoviek vytlačila tlačiarenská čerň aj tvrdý novinársky chlebík – Tajovský redaktorčil v Ľudových novinách. V rokoch 1904 – 12 opäť zvíťazila „ekonomická“ profesia i skúsenosť, že pero nie je dostatočným „živiteľom“. Samého by ho asi uživilo, no chystaný vstup do stavu manželského s dcérou martinského mešťanostu, Annou Lilgovou, si žiadal viac. To ponúkla Ľudová banka v rumunskom Nadlaku (1904 – 10), kde od roku 1907 žil už ako šťastný mladoženáč s manželkou (literátkou a organizátorkou ženského i literárneho života) Hanou Gregorovou. V roku 1912 bol Tajovský opäť v Martine, sprvu ako tajomník Slovenskej národnej strany. Tam ho zastihol aj prvý vojnový rok ako redaktora Národného hlásnika. V roku 1915 mu zazvonila vojenská „hrana“, obliekol si uniformu. Dňa 26. apríla 1916 sa manželom narodila dcéra Dagmar (zomrela v Prahe 23. septembra 2004 a na milovaných rodičov zaspomínala aj literárne, napríklad v knihách Život musí mať cveng, Gregorovský dúm).
V roku 1919 sa Gregor Tajovský ako „mimoriadny posol“ v hodnosti kapitána vracia zo Sibíri cez Japonsko a USA. V rokoch 1920 – 25 sa stará o legionárov vo funkcii vedúceho umiestňovacej kancelárie v Bratislave. V roku 1925 prechádza do dôchodcovského stavu
a plne sa venuje spisovateľskému povolaniu. Živo reaguje na dianie, hlavne na nenávidené sociálne krivdy. Dôkazom je aj jeho (i manželkin) podpis na rezolúcii spisovateľov proti streľbe do poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch v máji 1931.
Jozef Gregor Tajovský zomiera 20. mája 1940 v Bratislave, rozlúčka s ním, významným dramatikom, sa však nekoná v Slovenskom národnom divadle – ako by sa dalo očakávať. Prednosť dostáva predstavenie akejsi operetky…
Rodina, blízki a obdivovatelia ho 24. mája odprevádzajú z Ondrejského cintorína na poslednú cestu do rodného Tajova, kde ho pochovávajú v ten istý deň.
Za rakvou vdova a po jej ľavici Jesenský
Prevoz pozostatkov do Tajova
– – – – – – – – – – –
Vojaci Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský
„Vždy sme spolu…“
Obaja sa dobre poznali, veľakrát sa stretli, spriatelili, spolupracovali. V pôsobení novinárskom, spisovateľskom, organizátorskom aj spoločenskom. V časoch mieru aj vojny. Jesenský sa popri úradníčení a spisovateľskej činnosti stihol venovať spoločenskému a kultúrnemu životu. Pár dôkazov: predsednícke kreslo Spolku slovenských spisovateľov v rokoch 1930 – 39; predsedu Matice slovenskej (30. apríla 1935 ho zvolil výbor, 1. mája voľbu potvrdilo valné zhromaždenie, 21. septembra 1936 na funkciu rezignoval); od roku 1933 šéfredaktor v časopise Slovenské smery umelecké a kritické.
Tajovský sa tiež výrazne zaslúžil o umeleckú spolkovú činnosť. V Bratislave bol zakladajúcim členom Umeleckej besedy. Citlivo reagoval na sociálne krivdy. Nečudo, že jeho podpis figuroval na rezolúcii spisovateľov proti streľbe do robotníkov v Košútoch v máji 1931. Celý život si udržal vnútornú slobodu aj schopnosť čitateľom a divákom ponúkať pozitívne východiská.
Legionár Tajovský sedí druhý zľava
Obaja muži sa povzbudzujúco správali k mladším literátom a nahovárali ich do ďalšej tvorby. Mali zmysel pre humor a boli pôvodcami mnohých zábavných príhod. Na stránkach kníh aj v reálnom (realistickom) živote.
Aj temný čas Veľkej vojny sa pre oboch „hemžil“ novými skúsenosťami a písaním. Odviedli ich na ruský východný front, obaja pri prvej príležitosti dezertovali a vstúpili do československých légií. Opäť prišla plnokrvná životná epizóda. Stačí spomenúť redaktorčenie v Čechoslovanovi (tam sa stretli napríklad aj so svojským českým literátom Jaroslavom Haškom), a či v Slovenských hlasoch…
Literát Jaroslav Hašek
– – – – – – – – – – –
Janko Jesenský
básnik, prozaik a prekladateľ. Polstoročie povzbudzoval národnú hrdosť i bojovnosť, nabádal k ostražitosti pred útlakom, falošnosťou, namyslenosťou… Tvorbou kritizoval, pranieroval, vysmieval sa, satirizoval. Vietor Veľkej vojny ho zavial do Ruska, „prekĺzol“ do zajatia, v ktorom legionárske hnutie podporil ako organizátor aj redaktor. Po návrate domov sa zapojil do budovania nového štátu, agilne podporoval aj viedol literárny život. Po rozdelení Československa v roku 1939 žil na penzii a neustále písal. Ako prvý Slovák sa stal nositeľom titulu národný umelec (1945).
„Nebol som ešte ani týždeň advokátom, keď som dostal listinu s podpismi všetkých vtedajších bánovských advokátov a koncipientov s obsahom asi nasledovným, pravda, maďarsky písaným: dozvedeli sme sa, že ste nepriateľom maďarskej vlasti, a preto… prerušujeme s Vami všetky styky… Chceli ma týmto listom donútiť, aby som odišiel a neodoberal im kauzičky. Mal to byť bojkot, ktorý ma vlastne donútil k tomu, že som v Bánovciach zostal.“
Janko Jesenský
Jozef Gregor Tajovský
prozaik a dramatik. Vážil si a obraňoval ľudskú dôstojnosť, život vložil do služieb obrany pred nespravodlivosťou. Najväčší realista slovenskej dediny tvorbou stál na strane ukrivdených. Zmysluplne pre posun vecí národných pôsobil ako učiteľ, redaktor i bankový úradník. Po vypuknutí vojny sa ocitol na ruskom fronte, prebehol do zajatia a angažoval sa ako redaktor legionárskych periodík. Po návrate prednosta legionárskej kancelárie, s manželkou organizoval literárny a spoločenský život. Od roku 1925 žil na odpočinku, až do skonu neúnavne tvoril.