Bol by to obyčajný maturitný pozdrav, akých sú stovky. Zeleno-biely s čiernym písmom, názvom školy, dátumom stužkovej a krédom, s ktorým trieda vstupuje do života. Keby na jednej strane nebolo rukou lučeneckých gymnazistov VIII. B (1942 – 1950) napísané „našej tetuške Timrave“.
Prečo ho vtedy 18 – 19 roční študenti takto dôverne venovali váženej spisovateľke Božene Slančíkovej Timrave? Bolo za tým spriaznenie duší, priateľstvo alebo len vďačnosť za to, že dala vtedajšiemu riaditeľovi gymnázia povolenie, aby škola niesla v názve jej meno? „Nie, nebola to iba slušnosť, s Timravou sme sa stretli viackrát. Bola to veľmi slušná pani, rada sa s nami rozprávala. Mala rada takú obyčajnú spoločnosť, žiadne oficiálne stretnutia. Na našu predmaturitnú zábavu ju priviedla spolužiačka, ktorá sa v jej blízkosti pohybovala. Dievčatá, ktoré sa s ňou lepšie poznali, ju usadili medzi seba ku stolu a povedali jej, že ju prídem pozvať do tanca,“ veľmi bodro si spomína na magický večer dnes 93-ročný profesor Juraj Hraško. Bol totiž predsedom triedy a „presviedčali ma, aby som išiel. Hrali niečo pomalé – myslím, že tango – bola to už 82-ročná dáma, mala aj problémy s pohybom. Tancovali sme teda pomaly, ale veľmi kultivovane. Nuž, ale osmelili sa aj ďalší spolužiaci, a tak ma pomerne rýchlo vytrhli z jej náruče.“
Pozdrav zo stužkovej, ktorú mali 17.12.1949, je súčasťou pozostalosti po spisovateľke Božene Slančíkovej Timrave (1867 – 1951) v Literárnom múzeu SNK.
Starú dámu zoznámili s celou triedou spolužiačky, ktoré bývali v Lučenci – zrejme sa priatelili s dcérou jej netere Sárou Petrivaldskou, ktorá maturovala na gymnáziu o rok neskôr (1951/52). Po druhej svetovej vojne sa totiž Timrava presťahovala z Ábelovej do Lučenca k svojej neteri Zlate Petrivaldskej a jej rodine. Bývali blízko gymnázia, na Partizánskej ulici. Z jej spomienok sa dozvedáme, že Timrave veľmi chýbal život v rodnej dedine a preto ju veľmi potešilo, keď po nej pomenovali ochotnícky krúžok v Lučenci a neskôr gymnázium. A tu by sa „záhada maturitného pozdravu“ mohla uzavrieť, ale neuzavrie sa. Naopak, spomienky na pozdrav vyvolali spomienky na spolužiakov, s ktorými J. Hraško pred 75 rokmi maturoval.
Bandou mizernou nazýva (isto láskyplne) svoju triedu VIII.B triedny profesor Z. Molnár. Juraj Hraško sa rúti do života na motorke. A nad ním, usmievavá tmavovláska, je – záhadná – Timravina susedka. Zdroj: Súkromný archív J. Hraška. Kompletný zoznam študentov je zverejnený v Pamätnici lučeneckého gymnázia 1870-1970, ktorú zostavili Š. Rusňák a M. Babjaková (Lučenec: Riaditeľstvo školy-ZRPŠ, 1970).
„Ako mladíci sme si robili srandu, mali sme pekné dievčatá, tak sme sa prekárali, že kto si koho vezme. Takto sme sa prekárali aj s Tónom Pacekom – oni sa mali radi s Radicou Hilmerovou a napokon sa aj vzali. Aj Atanás Fízel si vzal za manželku spolužiačku, ale z vedľajšej triedy, Betku Úradníkovú,“ pátra v pamäti J. Hraško. Tmavovlasý elegán a vyštudovaný lekár Anton Pacek našiel spolu s modrookou hnedovláskou s exotickým menom Radicou šťastie za veľkou mlákou.
Z Atanása Fízla sa stal rešpektovaný odborník v oblasti patologickej fyziológie. Popredného mikrobiológa prof. Vladimíra Betinu by sme mohli nazvať aj popularizátorom vedy. Hoci je autorom niekoľkých vysoko odborných kníh, našli sme i také, ktoré obyčajným ľuďom vysvetľujú odbornú vedeckú problematiku: Stvorenie sveta (1990) dáva do protikladu biblické stvorenie sveta a vedecký vývoj a Tajomný svet mikróbov (1959) uvedie čitateľa do nášho najmenšieho sveta. Z Richarda Blecha vyrástol novinár, filmový kritik a historik, encyklopedista, vysokoškolský učiteľ. Pracoval ako redaktor v Smene, Národnej obrode a Filmovej revue. Jeho celoživotnou srdcovou témou bola hviezda nemého filmu Pola Negri.
Prof. Juraj Hraško bol jedným zo zakladateľov Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave a modernej pedologickej školy v Československu. Mnohí si ho pamätajú ako bývalého ministra životného prostredia (1994) a v roku 1999 sa stal veľvyslancom SR v Švajčiarsku. Vo voľbách v roku 1998 kandidoval na funkciu prezidenta SR. Zaujímavé je, že toto nie je jediné prepojenie, ktoré jeho rodina má s legendárnou spisovateľkou. „Moja svokra totiž ako začínajúca učiteľka niekedy okolo roku 1930 dostala svoje prvé učiteľské miesto v Ábelovej a bývala v dome Timravy.“
Súhlas, ktorý spisovateľka udelila vtedajšiemu riaditeľovi Mirkovi Trnovskému – aby gymnázium nieslo v názve jej meno – dodnes škola uchováva. Maturovali tu aj deti Timravinej netere Z. Petrivaldskej – v roku 1950/51 Sára a v 1958/59 jej sestra Viera. Na fotografii z Literárneho archívu SNK (K21/93) je uprostred Timrava s neznámymi dievčatami.
Dňa 20. novembra 1951 dopoludnia postihla „tetušku Timravu“ mozgová porážka a 27. novembra o 17. hodine zomrela.
Ďakujeme prof. J, Hraškovi za to, že sa s nami podelil o spomienky a jeho synovi M. Hraškovi za pomoc pri komunikácii.