Ľudia sa v neskorom stredoveku stretávali so smrťou častejšie ako my dnes. Príčinou boli nekončiace vojny, epidémie, nedostatočná hygiena či slabá lekárska starostlivosť. Svoje miesto mali preto diela, ktoré umožňovali umierajúcemu pripraviť sa na posledné chvíle svojho života – teda akési „príručky“, ktoré mu napovedali, ako „správne“ zomrieť.
Takou príručkou je aj spis Ars moriendi, ktorý textom a obrazom zachytáva posledné chvíle zomierajúceho muža, okolo ktorého sa zvádza boj medzi dobrom a zlom. V neskorom stredoveku sa dielo šírilo veľmi rýchlo z viacerých dôvodov. Pre človeka žijúceho svoju kresťanskú vieru bola posledná hodina jeho života rozhodujúca. A podľa vtedajších predstáv práve vtedy mocné sily dobra a zla zohrávali súboj o dušu zomierajúceho. Ľudia v 15. storočí sa zaujímali viac o svoju budúcnosť, či už v nebi, očistci alebo v pekle, ako o všeobecnú spásu ľudstva.
Myšlienky vytvoriť takúto príručku pre dobrú smrť siahajú do Kostnického koncilu (1414 -1418). Jej zostavením poverili neznámeho dominikánskeho mnícha, ktorý dokončil svoje dielo pod názvom: Tractatus v roku 1415.
Kratšiu verziu traktátu o dobrej smrti vytlačenú v Lipsku medzi rokmi 1495-1498 vlastní SNK v dvoch exemplároch. Vďaka ich zdigitalizovaniu sú sprístupnené po prvýkrát v digitálnej knižnici, keďže ani odborný portál ISTC (Incunabula Short Title Catalogue) túto tlač neponúka v digitálnej kópii. Nemecký tlačiar Konrád Kachelofen pôsobiaci predovšetkým v Lipsku sa vypracoval na jedného z najvýznamnejších vo svojom fachu. Z pohľadu kvality spracovania patrí práve prezentovaná tlač Ars moriendi medzi jeho najlepšie práce. Dielo vytlačil následne ešte aspoň päťkrát.
Bývalými vlastníkmi oboch tlačí boli veľké rehoľné komunity. Jednu z nich vlastnili benediktíni v kláštore Melk v Rakúsku, a druhá pochádza z knižnice františkánov v Bratislave.
Dielo je bohato ilustrované štrnástimi drevorezmi a v každom z nich je veľké množstvo skrytej symboliky. Prvé dve ilustrácie zobrazujú „hlavného hrdinu” pri spovedi a pri prijímaní eucharistie. Ide o posilnenie ducha, ktoré ponúkala a aj ponúka cirkev.
Nasleduje päť pokušení diabla, každé zobrazené dvojicou obrazov. Prvý z dvojice obrazov s príslušným textom prezentuje tému pokúšania viery, a druhý zas naopak jej povzbudenia. Nasledujú témy zúfalstva a dôvery, netrpezlivosti a trpezlivosti, pýchy a pokory a rozlúčenia sa s pozemskými majetkami. Jednotlivé ilustrácie tvorí niekoľko postáv, väčšinou svätcov a diablov, a postava umierajúceho, ktorý leží na lôžku. Niektoré postavy držia v rukách aj nápisové pásky, a tak písmom ozrejmujú svoje poslanie.
Dielo Ars moriendi je ukážkou, ako myslel človek v neskorom stredoveku a ako sa menilo jeho ponímanie náboženských úkonov. Zatiaľ čo v 14. storočí umierajúceho sprevádza výhradne kňaz, v 15. storočí sa už pri jeho lôžku a spolu s kňazom smeli modliť aj laici. Napriek „naliehaniu” temných alebo nebeských síl, diel už kladie dôraz na slobodnú vôľu človeka. On sám sa má rozhodnúť pre dobro alebo zlo čo vlastne predznamená, či bude po smrti v nebi alebo v pekle. Návod na dobrý život sa dá paralelne vyčítať z obojstranných zobrazení, ktoré odkrývajú „zrkadlový príbeh” o dobrej smrti.
Zobrazenia diablov, anjelov alebo svätých môžu na dnešného človeka pôsobiť morbídne alebo až smiešne. Autorovi však nemôžeme uprieť didaktický zámer, ktorým chcel ovplyvniť človeka v prítomnom živote, nielen v jeho poslednej hodine. Ars moriendi tak upriamilo stredovekú spoločnosť na myšlienku žiť svoj život s vedomím vlastnej smrteľnosti, ktorú poznáme aj pod heslom „memento mori”.
Martin Baloga
Oddelenie spracovania HKD a HKF, Slovenská národná knižnica
Celá kolekcia inkunábul SNK.
Literatúra:
LE GOFF, Jacques a Jean-Claude SCHMITT. Encyklopedie středověku. Vydání čtvrté. V Praze: Vyšehrad, 2020, s. 676-678.
KEČKA, Roman. Ars moriendi. In: Anthropos časopis pre humanitné a sociálne poznanie. Bratislava: Kalligram, č. 4, 2007. s. 19-23.
HAAS, Alois M. Didaktik des Sterbens in Text und Bild. https://www.kommunikation.uzh.ch/static/unimagazin/archiv/2-97/didaktik.html
Encyklopedie knihy, Konrad Kachelofen [online], , c2019, Datum poslední revize 12. 11. 2019, 12:42 UTC, [citováno 14. 10. 2022] <https://www.encyklopedieknihy.cz/index.php?title=Konrad_Kachelofen&oldid=17271>