Knižnica rodiny Aponiovcov je v súčasnosti známa ako najkrajšia interiérová rodová knižnica, ktorá je v správe Slovenskej národnej knižnice. Svoje výnimočné postavenie si udržiava už viac ako 250 rokov, aj napriek časom, ktoré jej vždy nepriali.
Dnes má ideálne podmienky – na svojom pôvodnom mieste v kaštieli v Oponiciach. Napriek nepriazni osudu a času sa v Aponiovskej knižnici zachovalo množstvo vzácnych európskych titulov, ktoré sú dodnes vo veľmi dobrom fyzickom stave a sú vzácnym zdrojom pre bádateľov a ich výskumy, ako aj pre verejnosť, ktorá si túto knižnicu veľmi obľúbila. Každý rok ju navštívi okolo 18 tisíc návštevníkov. Všetci obdivujú jej krásu a cítia hrdosť, že aj na Slovensku máme niečo exkluzívne, čo sa nám podarilo zachrániť, na čo môžeme byť právom hrdí.
Bibliotheca Apponiana
Knižnicu založil vo Viedni v roku 1774 Juraj Anton Aponi (1754 – 1817), ktorý bol vášnivým zberateľom kníh. Koncom 18.storočia mala viac ako 30 tisíc zväzkov kníh, čím sa radila medzi 10 najväčších vo Viedni. Nazývali ju Bibliotheca Apponiana. Obrovskú zásluhu na jej budovaní mal aj jej knihovník jezuita Augustín Michelazzi (1732 – 1820). Zbierku skatalogizoval, usporiadal a pomáhal ju aj dopĺňať. Jeho zásluhou vznikli aj prvé katalógy Aponiovskej knižnice, ktoré sa zachovali dodnes. Po smrti Juraja Antona knižnicu prevzal jeden z jeho synov Anton Aponi (1782 – 1852), ale už v rokoch 1818 – 1819 musel časť vzácnych diel predať na dražbe vo Viedni, aby mohol vyplatiť podiely bratom. Dozvedáme sa o tom z dvoch zväzkov aukčných katalógov „Catalogi auctionum Bibliothecae Apponianae cum pretiis“. O zvyšok knižnice sa však dobre postaral. Intenzívne mu pritom pomáhal nový knihovník Apponiany Karol Anton Gruber (1760 – 1840), autor najdôležitejšieho prameňa k dejinám tejto knižnice – „Collectia Monimentorum quae in memoriam Bibliothecae Apponianae custodita sunt“. Dozvedáme sa z neho nielen o dejinách knižnice, ale aj mnohé zaujímavosti – napr. ako sa správať v knižnici či výpožičný poriadok. Traduje sa, že Aponiho paláce vo Viedni boli doslova prepchaté knihami, knihy vraj boli všade a bolo potrebné túto situáciu riešiť. K. A. Gruber poslal grófovi emotívny list a poradil mu, aby dal knižnicu previezť do „drahej vlasti, na Maierhof do Bratislavy“ a urobil z nej verejnú knižnicu.
Prvá verejná knižnica v Bratislave
A tak dal Anton Aponi v Bratislave postaviť palác, knižnicu po Dunaji previezli z Viedne po Dunaji. Dňa 13. júna 1827 bola slávnostne otvorená ako Prvá verejná knižnica v Bratislave. Gruber bol nielen knihovníkom, ale doslova dušou bibliotéky až do roku 1833. Po jeho odchode knižnica v Bratislave začala stagnovať. Aponimu sa nepodarilo získať ani pravidelný príspevok od mesta (400 zlatých ročne), a tak v roku 1846 knižnicu opäť sťahovali – tentokrát ju viezli na volských záprahoch do Oponíc, ale tam nebolo miesto pre taký rozsiahly fond. Anton Aponi dal teda pristaviť ku kaštieľu jedno krídlo, veľkú galériovú miestnosť, ktorá bola pripravená presne pre potreby knižnice. Knihy uložili a bibliotéka dostala opäť dôstojné miesto. V tom čase už mala zbierka len 25 000 zväzkov. Anton Aponi posledné roky svojho života najradšej trávil vo svojej knižnici, prijímal tu hostí a písal pamäti.
Zánik Apponiany
Po jeho smrti 17. októbra 1852 sa dedičom Apponiany stal jeho syn Július a neskôr vnuk Ľudovít (1849 – 1909), ktorý v novembri 1892 predal na londýnskej dražbe ďalších 2000 zväzkov vzácnych tlačí, inkunábul a rukopisov. Najväčšia strata pre knižnicu prišla v roku 1935, keď zomrel posledný dedič oponického panstva Henrich Aponi, veľký bohém, cestovateľ a dobrodruh. Svojím nákladným životom sa veľmi zadlžil, preto po jeho smrti knižnicu získal gróf Ľudovít Károlyi ako náhradu za dlhy a kaštieľ kúpil veľkostatkár Slezák. Károlyi v nej videl len finančnú hodnotu a chcel ju rýchlo speňažiť. Na Slovensku nenašiel kupca, ktorý by ju celú kúpil, tak sa ju rozhodol rozpredať v Prahe na dražbe. Z 10 000 kníh tu predal len 1302 zväzkov, zvyšok sa v Prahe stratil. „Keďže Aponiovci si knihy neoznačovali, bolo by takmer nemožné identifikovať ich diela, aj keby sa nám dostali do ruky. Viacerí znalci Apponiany sa zhodujú v tom, že pred úplným rozpredaním knižnicu zachránila len druhá svetová vojna,“ uviedla Jana Cabadajová z Odboru Správy a spracovania historických knižničných fondov a historických knižničných dokumentov SNK. Po vojne Slezáka násilne vysťahovali z kaštieľa a pre knižnicu nastali temné časy. Striedala majiteľov až sa v roku 1956 dostala pod správu Matice slovenskej. V kaštieli bolo poľnohospodárske učilište a neskôr sa z nej stala sýpka obilia.
Záchrana Vševladom Gajdošom
V tejto ťažkej dobe sa v knižnici objavil františkán dr. Vševlad J. Gajdoš, ktorý dostal za úlohu spracovať knižnicu. Veľmi obetavo pracoval a doslova ju zachránil pred jej rozkladom. „Začal na tom pracovať v auguste 1956. Porozhadzované a výrazne poškodené knihy roztriedil, skatalogizoval a poukladal opäť na police tak, ako boli pôvodne uložené. Mnohé z nich boli výrazne napadnuté plesňou, vtáčím trusom, muchami a ohryzené hlodavcami. V rámci možnosti ich Gajdoš aj mechanicky očistil. Prácu dokončil v septembri 1958,“ doplnila J. Cabadajová. Skatalogizoval a roztriedil knižnicu do 31 skupín, tak ako ju poznáme dnes. V roku 1959 odišiel na invalidný dôchodok a v roku 1963 bol správou Aponiovskej knižnice poverený dr. Bálent, ktorý v roku 1965 previezol 7 000 zväzkov do Bratislavy na miestne pracovisko Matice slovenskej. V 70. rokoch knižnicu – vtedy už výrazne napadnutú plesňou – z Oponíc previezli do Martina. Do Martina sa previezli aj knihy z Bratislavy (spomínaných 7 000 zväzkov z miestneho pracoviska MS). Knihy boli uložené v novostavbe -v dnešnej Slovenskej národnej knižnici, postupne boli očistené, vydezinfikované a zreštaurované. Zachránený fond v roku 1992 presunuli do depozitných priestorov kaštieľa v Diviakoch. V roku 2007 bola knižnica zapísaná v ústrednej evidencií HKD a HKF na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky a vyhlásená za Historický knižničný fond. V roku 2011 bola presťahovaná do svojho pôvodného priestoru v kaštieli v Oponiciach, do krídla, ktoré len pre ňu dal v 19. storočí postaviť Anton Aponi.
Dnes nájdeme v knižnici 7 507 signatúr, 8 058 titulov a 15 042 zväzkov. Pri uložení fondu je zachovaný systém signatúr, ako ich usporiadal v minulosti Vševlad Gajdoš. Skladá sa z 31 skupín ( O I – O XXXI) . Vo fonde sú zastúpené tlače 16. až 20. storočia zo všetkých vedných odborov, od diel antických autorov a rečníkov, cez poéziu, históriu, filozofiu, teológiu, beletriu, biografie, právo, ekonómiu a knihy o hospodárstve až po diela z fyziky a prírodných vied a nájdeme aj veľké obrazové príručky architektúry a množstvo dobových, hlavne francúzskych periodík. Pôvodne sa tu nachádzali aj vzácne kódexy a prvotlače, ale tie boli na rôznych dražbách a aukciách rozpredané.
16. storočie
„Dodnes sa nám zachovalo až 244 titulov zo 16.storočia, ktoré sme odborne spracovali a zdigitalizovali. Najstaršie tlače vo fonde pochádzajú predovšetkým z prvej a druhej skupiny (O I – O II). Sú to najmä diela antických klasikov literatúry, poézie, filozofie a rečníctva,“ spresnila J. Cabadajová. Najstarším je dielo z roku 1515 od dvoch gréckych rečníkov 2. a 4. storočia n. l. Aphtonia a Hermogena z Tarsu. Sú to rétorické cvičenia, ktoré sa používali pri vyučovaní rétoriky až do 18.storočia. K najstarším titulom zo začiatku 16.storočia patria aj diela aténskeho rečníka Isokrata z roku 1519 a náučný slovník z roku 1521 od Hésychia z Alexandrie. Medzi ďalšie vzácne tlače 16.storočia patria diela gréckych autorov ako Pindaros, Euripidés, Sofoklés, Homér, Lykurgos. Okrem antických autorov sú zaujímavé aj diela z talianskej a španielskej poézie. Ide o dielo talianského básnika Pietra Bemba a zbierku básni významného španielského básnika Garcílasa de la Vega, vytlačenú v Madride s anotáciami humanistu a gramatika Francisca Sáncheza de las Brozas. Bohato je zastúpená aj história. Nájdeme tu diela Plutarcha, Valéria Maxima, Lívia, Polybia. Zaujímavé sú diela o histórii talianskych miest Ríma, Benátok a Florencie od Flavia Bionda alebo Francesca Guicciardiniho. Nájdeme tu aj diela z histórie vojenstva napríklad od Onosandra. K ďalším bohato zastúpený odborom patrí filozofia. Ide najmä o práce Aristotela, Platóna, ale aj rečníkov Cicera a Pietra Vettoriho a politické spisy Niccolu Macchiaveliho. Početnejšie sú aj slovníky a encyklopedické diela. K vzácnym titulom patria aj diela z prírodných vied a medicíny. Napríklad dielo Giordana Bruna, alebo didaktické básne Nikarda z Kolofónu o liečení pri pohryznutí jedovatými živočíchmi a pri otrave jedlom. Zaujímavý je aj Erotianov slovník k Hipokratovi. Zastúpené sú aj protestantské humanistické spisy Erazma Roterdamského, Filipa Melanchtona, či Jána Kalvína. Ale nájdeme tu aj diela cirkevných otcov, napríklad Basilia a aj viacero komentárov k Biblii. Až 20 zväzkov reprezentuje cirkevnú históriu a z toho sedem dielo Ecclesiastica historia z rokov 1560-1569. Z práva tu nájdeme napríklad dielo Justiniána. Všetko ide o vzácne tlače 16. storočia vydané v nemeckých, belgických , či talianských oficínach a dominujúcim jazykom týchto tlačí je okrem latinčiny najmä gréčtina a taliančina.
Celú knižnicu nájdete:
1. časť knižnice
2. časť knižnice