Osobná knižnica Andreja Kmeťa (1841 – 1908) odráža široké spektrum záujmov a aktivít jej majiteľa. Vzdelaním kňaz, vášnivý prírodovedec amatér – botanik, etnograf, zberateľ minerálov, chrobákov či húb a jeden z priekopníkov slovenskej paleontológie zozbieral takmer 2 000 kníh. V jeho knižnici sa dodnes nachádzajú vzácne tlače 16. storočia, ako aj viacero tlačí s úchvatnými rytinami rastlín a živočíchov, vedutami miest i nákresy technických vynálezov od Jakoba X. Schmutzera.
Zberateľom sa narodil
Andrej Kmeť sa narodil 19. novembra 1841 v Bzenici a už v detstve začal zbierať kamene a budovať si botanickú zbierku. Postupne sa pridávali chrobáky, huby, rastliny a najmä archeologické materiály. Všade, kde začal pôsobiť ako kňaz, sa snažil spoznať prírodu a tamojších ľudí. A tak sa jeho fara pomaly zapĺňala aj výšivkami, čipkami či kompletnými krojmi, ktoré posielal na výstavy do Prahy aj do Ameriky, aby prezentoval slovenskú kultúru. Svoje zbierky si aj sám spracovával. Skatalogizoval 15 026 rastlín a zostavil z nich herbár, ktorý je dodnes uložený v Slovenskom národnom múzeu. Iba z okolia Sitna popísal 400 druhov šípových ruží (dovtedy bolo v celom Uhorsku známych len 11 druhov).
Založil múzeum
Aktívne sa venoval aj archeológii. S pribúdajúcim množstvom nálezov sa mu však míňali skladovacie priestory, a tak začal premýšľať nad založením Slovenského múzea v Martine. Myšlienkou bol taký posadnutý, že mu sám daroval všetky svoje zbierky a venoval aj všetok svoj čas, energiu a peniaze. Po vzniku Muzeálnej slovenskej spoločnosti sa stal jej doživotným predsedom. Angažoval sa za postavenie novej budovy múzea, ale jej otvorenia sa už nedožil, lebo zomrel 16. februára 1908.
Všetko minul na vedu
„Kmeť bol chudobným dedinským farárom a takmer všetok príjem minul na zbieranie zaujímavých artefaktov pre múzeum a na kúpu kníh. Počas života nazbieral takmer 2 000 zväzkov, z ktorých 1 743 zväzkov daroval Muzeálnej slovenskej spoločnosti a tie sa neskôr dostali do fondu Slovenskej národnej knižnice. Ďalšiu časť Kmeťových kníh ešte dnes nájdeme v Slovenskom národnom múzeu v Martine, aj na fare v Senohrade,“ uviedla Jana Cabadajová z Odboru Správy a spracovania historických knižničných fondov a historických knižničných dokumentov SNK. Okrem vlastnej kúpy dostával knihy do daru od vydavateľov, autorov a známych, s ktorými udržiaval čulé písomné kontakty. „Svedčia o tom aj početné venovania napríklad od Borbása, Niederleho, Kachelmanna či Holubyho, ale aj mnohých ďalších. Napriek tomu, že nemal vedecké tituly ani prírodovedné vzdelanie, bol členom viacerých vedeckých prírodovedných spoločnosti v Európe,“ dodala J. Cabadajová. O úcte medzi kolegami v zahraniční svedčí aj to, že po ňom pomenovali rôzne rastliny a huby, napríklad rody vreckatých húb Kmetia Bres. et Sacc. a Kmetiopsis Bat. et Peres. Z vyšších rastlín nesú stále jeho meno ruža Rosa kmetiana Borbás, mäta Mentha kmetiana Heinr Braun či jarabina Sorbus kmetiana Kárpáti.
Dodnes je uznávaným vedcom
Nielen rastlinami sa však Kmeť zapísal do slovenskej vedy. Je pokladaný aj za jedného zo zakladateľov slovenskej paleontológie. V roku 1902, objavili stavbári v Beši kostru mamuta. Objav vzbudil rozruch, ale Budapeštianske národné múzeum o neho nemalo záujem. Keď sa o tom dozvedel A. Kmeť, okamžite začal konať – a to nielen fyzicky. Napriek chorobe, veľkému telesnému vyčerpaniu a nedostatku peňazí mamuta vykopal a doniesol na faru, no na reparáciu nemal vedomosti ani financie.
Fascinovali ho prírodné vedy
Prevozmi knižnice z Muzeálnej slovenskej spoločnosti do Matice slovenskej sa vytratilo viacero titulov. V katalógu, ktorý je uložený v Literárnom archíve SNK, je zaevidovaných už len 1 317 titulov. Keďže Kmeť si nepodpísal všetky knihy, mnohé ostali roztratené v základnom fonde ako neidentifikovateľné. „Zrekonštruovali sme 797 tlačí podľa vlastníckych záznamov a podpisov Andreja Kmeťa a 186 zväzkov je označených podpisom Šembery-Kmeť. Knižnica je dnes uložená podľa pôvodných signatúr ako bola uložená v Muzeálnej slovenskej spoločnosti, je zapísaná v ústrednej evidencii HKD a HKF na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky a je spracovaná a zdigitalizovaná,“ dodala odborníčka zo SNK.
Najväčšie zastúpenie má prírodovedecká, historická a teologická literatúra. Nájdeme tu však aj mnoho encyklopédii, spisy o kultúre a umení, politike, jazykovede, filozofii, od domácom hospodárstve, životopisy, cestopisy, knihy právnické aj ekonomické. Samostatnú kapitolu tvorí etnografia a botanika. Skúmaniu života slovenského ľudu, jeho zvyklostiam a činnostiam ako aj skúmaniu okolia, v ktorom žil, najmä skúmaniu okolitej flóry sa venoval celý život. Zbieral katalógy z výstav slovenských výšiviek a čipiek. Kupoval a objednával množstvo časopisov z národopisnou a prírodovednou problematikou.
Vzácne sú jeho vlastné rukopisy
Zachovali sa nám aj Kmeťove rukopisy, napríklad jeho zápisky k Výšivkám alebo rukopisný Menoslov botanický ale aj jeho tlačené práce Veleba Sitna Ružomberok (1893), Sitno a čo z neho vidieť (1901), Jako sa majú poklady kopať (Pešť 1871). Zozbieral literatúru venovanú okoliu Banskej Štiavnice, napr. Fungi Schemnicienses (Huby štiavnické) od J.A. Bäumlera alebo práca J. Kachelmanna Geschichten der ungarischen Bergstädte und ihrer Umgebung. Schemnitz (O dejinách Štiavnice a baníctva; 1853). Za pozornosť stojí aj bohato ilustrované viaczväzkové dielo J. Friedricha Természethistóriai Kepesköny. Vyšlo začiatkom 19. storočia v Bétsi u Antala Pichlera a autorom kolorovaných rytín rastlín, živočíchov, vedút miest, prírodných scenérií, portrétov ľudí v ich prostredí a technických vynálezov je Jakob Xaver Schmutzer.
Znalec jazykov
Kmeť vedel dobre po latinsky, nemecky a maďarsky, čítal rusky aj francúzsky, takže zbieral knihy z celej Európy. Veľkú pozornosť venoval aj slovenskému jazyku a literatúre slovanských národov, najmä Čechov. Väčšina tlačí pochádza pochopiteľne z 19.storočia, ale nájdeme aj tlače z 20., 18. a 17. storočia. Dokonca aj 9 tlačí zo 16. storočia, napríklad Itinerarium Novi Testamenti: To gest : Putování Svatých …. (Praha, 1592) alebo Historia Cirkewni Eusebia přigmjm Pamffila Biskupa Cesarienského w Palestyňe na Knihy Desatery rozdelená (Praha 1594). „Tlače 16.storočia sa teraz sa pripravujú na digitalizáciu,“ doplnila J. Cabadajová.
