Život bol pre neho veľkým dobrodružstvom. Gróf Henrich Apponyi zomrel 5. decembra 1935 v Berlíne, no jeho príbeh je dodnes živší než múry kaštieľa, ktoré prežili vojny aj zabudnutie.
Narodil sa 1. januára 1885 vo Viedni a od detstva ho priťahoval svet ciest, koní a poľovačiek – prvého jeleňa ulovil údajne už ako deväťročný. Bol dieťaťom starej Európy, kde sa tradícia miešala s dobrodružstvom a šľachtické meno ešte otváralo brány do veľkého sveta. Študoval v Budapešti a na prestížnej Magdalen College v Oxforde, odkiaľ si domov priniesol anglický štýl života. Pracoval v diplomatických službách v Berlíne a Konštantínopole, no prvá svetová vojna jeho životné smerovanie zásadne zmenila. Ako poručík domobrany zažil hrôzy vojny, ktoré v ňom prebudili sociálne cítenie – v parlamente dokonca žiadal 100 % zdanenie vojnových ziskov v prospech trpiacich.
FOTO: Portrét Henricha Apponyiho (*1885, Viedeň – †1935, Berlín). Uhorský gróf, diplomat, poslanec uhorského parlamentu, chovateľ líšok a noriek, dobrodruh, bonviván, cestovateľ po Ázii, Afrike a Amerike si z Oxfordu doniesol do Oponíc aj nové zvyklosti. Na svojom panstve zaviedol napríklad chov koní, turnaje v konskom póle a pri poľovačkách zaviedol systém, aký používali Angličania. (Na spoločnej fotke druhý sprava.). Zdroj: Archív Apponiovskej knižnice.
Po rozpade monarchie stratil svet, ktorý dovtedy poznal, a politiku vymenil za dobrodružstvo. Expedície ho zaviedli do Sudánu, Indie, Tibetu a Himalájí, kde lovil slony, tigre, nosorožce aj vzácne druhy antilop. Ako prvý fotografoval kozorožce vo vysokohorskom teréne a jeho snímky priniesli aj zahraničné magazíny. V Indii sa stretol s Gándhím aj lordom Irwinom a zachytil ich ikonické podanie rúk na vlastnoručne kreslenej mape. Svoje cesty opísal v denníkoch a v knihe Moja cesta a lovecký denník (1931)vydanej v roku 1931 s vyše 200 fotografiami. Nebol ženatý ani oficiálne zadaný, a možno preto písal zo svojich ciest listy matke, Margaréte Apponyi. Niekedy jej píše o svojich zážitkoch viac, inokedy menej a na úkor toho rozoberá domáce oponické záležitosti.
FOTO: Vášeň k poľovačkám stála za trvalým priateľstvom Henricha Apponyiho a amerického milionára Thomasa Cardezu (vpravo), ktorému prenajal kaštieľ v Kovarciach. Nezabudnuteľné boli aj návštevy maharadžu z Patialy, sira Bhupinder Singha. Na fotografii vpravo sedí Henrich vzadu, v popredí je budúca albánska kráľovná Geraldina. V strede oproti sedí maharadža a po jeho ľavici Henrichova matka Margita. Zdroj: Archív Apponiovskej knižnice.
Oponický kaštieľ sa vďaka nemu stal miestom svetového lesku. Hosťami tu boli členovia rodiny Rooseveltovcov, tanečníčka Josephine Baker, preživší z Titaniku Thomas Cardeza či predposledný vládca (maharadža Bhupinder Singh) Patialy so sprievodom a šperkami vo vlastnom aute. Lesk však sprevádzal aj tieň – nákladné expedície a povojnové zmeny priviedli panstvo do dlhov. Henrich postupne predával pôdu, lesy, podniky a napokon aj rodovú knižnicu. Práve on bol posledným majiteľom rozsiahlej a slávnej Apponyiovskej knižnice, ktorú v roku 1774 založil jeho pradedo Juraj Anton Apponyi. Patrila medzi 10 najväčších vo Viedni, študovali v nej svojho času i štúrovci a pod názvom „Public National Library of Presburg“ ju poznali až v Londýne. V čase svojej najväčšej slávy mala ž 30 tisíc zväzkov.
Nový zmysel života našiel Henrich Apponyi v cestovaní. V Sudáne (1924) ulovil svojho prvého slona a nosorožca. V roku 1930 cestoval do Indie a v roku 1933 do Ameriky. Zomrel 5. decembra 1935 v Berlíne za nejasných okolností. Pochovaný je v rodinnej hrobke v Oponiciach po boku svojich rodičov a brata. Pohreb, na ktorej sa zúčastnila najvyššia európska šľachta, celebroval nitriansky biskup Karol Kmeťko. Po jeho smrti majetky chátrali a kaštieľ neskôr znárodnili, no dnes opäť žije. Tak ako jeho príbeh – príbeh muža, ktorý zašiel ďalej než ktokoľvek z jeho rodu a vrátil sa, aby doma našiel svoj posledný pokoj.
Autor: Ondrej Šomodi
Prečítajte si tiež: