Nevesta odetá v krásnom sýtočervenom brokátovom kimone a na nohách maličké črievičky zdobené kvetmi. Práve tzv. ľaliové nôžky sú pre ňu zárukou bohatého ženícha a šťastného života. V zbierkach Literárneho múzea máme svadobnú topánočku čínskej nevesty z polovice 19.storočia. Symbolicky rozpráva príbeh tisícov žien, ktorým tento tragický zvyk celé stáročia ničil život.
Stovkám dievčat v klasickej Číne najneskôr rok po narodení mrzačili chodidlá kvôli morbídnemu ideálu malých nôh, ktoré mali zabezpečiť pre dcéru dobrého ženícha z lepšie situovaných a vznešených rodín. Veľké nohy (teda nohy primerané postave) boli pre mužov nepríťažlivé až odpudzujúce a takej žene (hoci bohatej a krásnej) znižovali šancu na výnosný vydaj. „Od 13. storočia tam vznikol zvyk obväzmi dievčatkám silne zväzovať priehlavky. Takže sa natoľko zmrzačili, že sa až zlomili a prsty sa dostali pod päty. Preto nohy zostali také maličké. Tie ženy sa, samozrejme, sotva dokázali voľne pohybovať a zároveň svojou chôdzou pôsobili sexuálne vzrušujúco i bezmocne,“ vysvetľuje sinologička Marína Čarnogurská. Dodáva, že v Európe z podobných dôvodov začali ženy nosiť vysoké opätky.
Črievicu z atlasu zdobia jednoduché ale krásne vyšité farebné ornamenty. Podrážka je ušitá z kože. Spomína sa medzi darmi pani Antónie Kozáček v zápisnici IV. výborového zasadnutia Matice slovenskej zo 4. 8. 1874.
Či naša topánočka skutočne patrila nejakej čínskej žene, alebo to bol len darček priateľov z ďalekých ciest pani Kozáček, sa dnes nedozvieme. Vnútro nenesie stopy po otlačkoch, nemá ani iné známky nosenia, a tak nevieme s určitosťou povedať, či sa nejakej úbohej ľaliovej nôžke podarilo v nej docupkať za svojim šťastím. Hoci črievica meria necelých 11 cm, dovnútra sa nezmestí viac ako 8 cm chodidielko. Keďže takéto drobčenie spôsobovalo žene ukrutné bolesti, pohybovala sa minimálne. Tam, kde ju nemohli odniesť na nosidlách, ju podopierali slúžky. A doma, keď bola skutočne bez svedkov, sa vraj pohybovala ako psík – po štyroch. Aj napriek tomu sa v niektorých čínskych provinciách po stáročia udržal tento ideál v móde a žene zmrzačené nohy garantovali dobrého ženícha.
O živote čínskych žien písala aj Dennica v roku 1920. V inom čísle sa dozvedáme, že vysoký hodnostár Li Hung Čang (1823 – 1901) mal manželku, ktorá sa hrdila najmenšími nôžkami v krajine.
„Svadobné črievičky šili najvychýrenejší majstri a vyšívačky ich zdobili výlučne kvetmi – symbolmi krehkej nežnosti. Spolu so zvolenými farbami mali urobiť tie zmrzačené nohy pri sexuálnom akte napohľad krásne a manželovi vsugerovať predstavu, že jeho žena celá je krehkou nežnou kvetinkou, ktorá sa mu ponúka na dosiahnutie čo najpríjemnejšieho potešenia. Svoju ženu nikdy muž nevidel úplne nahú a tie nohy už vôbec nie, pretože by ho úplne prešla chuť na všetko,“ vysvetľuje Marína Čanogurská. Dodáva, že ošetrovanie kýpťov bolo záležitosťou ženského služobníctva a inak ich žena mala celý život natuho obviazané bavlnenými bielymi obväzmi, aby sa už nikdy nemohli nijako zmeniť.
Tento krutý zvyk ako prvý údajne vymyslel a zaviedol do praxe v období vyvrcholenia kultúrneho rozkvetu dynastie Sung (1127 – 1279) významný neokonfuciánsky filozof Čchu Si (1130 – 1200). „Bol síce veľký mysliteľ ale aj veľký pôžitkár, a prišiel s predstavou ideálu: krehkou žienkou s malými nôžkami, krásne oblečenou a obutou do pestrofarebného brokátu. Zároveň však prišiel aj s tým, ako to docieliť a údajne to vyskúšal na svojej novonarodenej dcérke,“ vysvetľuje sinologička. Vznikol z toho veľmi žiaduci vzor ženskej príťažlivosti v celej Číne, najmä v rodinách zbohatlíkov, ktorí túžili svoje dcéry vydať za čo najlepšie situovaného záujemcu. Zvyk nevymizol ani potom, ako v r. 1271 Čínu na sto rokov obsadili Mongoli. Hoci oni zvyk neudržiavali, nebránili v jeho dodržiavaní. Po víťazstve v r. 1368 nastupujúca dynastia Ming obnovila všetky čínske kultúrne tradície a medzi nimi aj túto. „Mrzačenie nôh sa už medzičasom zakorenilo v krajine a bolo tradíciou príslušnosti k čínskej kultúre, preto ho obnovili. Mrzačenie nôh úplne zakázal až Mao Cetung v r. 1949,“ hovorí M. Čarnogurská.
V r. 1902 čínska cisárovná Cch´- zrušila zákaz zmiešaných sobášov medzi Mandžuami a Číňanmi a odporučila, aby sa prestalo s deformovaním nôh u žien. Definitívne bolo zakázané až v r. 1949.
Znetvorená noha merala od špičky po pätu 7 – 8 cm a túto malosť ešte zvýrazňovali topánky na vysokom podpätku. Z pohľadu antropológov ide o formu zotročenia ženy v určitej spoločenskej vrstve, ktorá ju pokladala za domácu alebo erotickú bábiku. Dievčatá z tých najchudobnejších vrstiev sa totiž procedúre nepodrobovali – museli totiž pracovať a tým pádom potrebovali aj normálne chodiť. Okrem toho, vo vznešených rodinách prakticky rátali s tým, že žena nebude musieť nič namáhavé vykonávať ani chodiť.
O ženách nielen v Číne sa dozvedáme aj v knihe J. Vlacha: Žena ve zvycích a mravech národův (Praha, 1927).
Od zákazu uplynulo 75 rokov, no takže v Číne ešte stále nájdeme posledné žijúce babičky, pre ktoré je chôdza utrpením. Ktovie, či svojim vnučkám a pravnučkám niekedy ukázali svoje tajomstvo a vysvetlili, akou tortúrou v živote museli prejsť. Veď v dnešnej dobe ženy svoju príťažlivosť dosahujú už úplne inými a bezbolestnými prvkami.