Do malej dediny prichádza mladá reštaurátorka Eva Kamenická, aby v miestnom kaštieli zreštaurovala historickú maľbu Penelopy. Tak sa začína film, ktorý vznikal v rokoch 1976-77 pod vedením režiséra Štefan Uhera. To, že niektoré zábery vznikli aj v Aponiovskej knižnici a kaštieli v Oponiciach, pozná skrz drobné detaily len znalec alebo milovník týchto miest. Ani protagonisti filmu Penelopa (Š. Uher, 1977) nevedeli, že točia v historickej knižnici.
Oponický kaštieľ poslúžil filmárom ako kulisa pre národný výber, ktorý v ňom mal sídlo – vľavo záber z filmu Penelopa (zdroj:prehraj.to) režiséra Š. Uhera a vpravo súčasný stav.
Božidara Turzonovová, predstaviteľka Evy si na nakrúcanie okamžite spomenula: „Bola to veľmi silná téma, ale veru, vôbec som nevedela, že točíme v knižnici. Okolie bolo vcelku pekné – park, kaštieľ, žiaľ, nebol tam absolútne žiadny náznak, že ide o knižnicu – a už vôbec nie, že šľachtickú,“ úprimne sa zadivila. „Ale viete, bol to rok 1977 a všade prekvitala ťažká normalizácia…..ktovie, kde boli vtedy všetky tie knihy…..“ zamyslela sa. Nuž, našťastie, knihy boli v tom čase už u nás vo vtedajšej novostavbe budovy Slovenskej národnej knižnice a pracovalo sa na ich záchrane. O tom,
že točili v priestoroch, kde sa kedysi zabávala európska šľachtická smotánka, nevedel ani kameraman Stanislav Szomolányi. Za svoju aktívnu kariéru minul kilometre celuloidu a točil na stovkách rôznych miest – niekde hodinu, niekde týždeň. Okrem toho, areál bol v tom čase skôr skladiskom. „Penelopa bol ťažký film, bolo tam veľa duševna a filozofie a bolo ťažké, chytiť sa nejakých momentov, aby to bolo aj pre divákov zaujímavé. Alfonz Bednár bol ako spisovateľ veľmi komplikovaný, aj psychológia jeho postáv – ťažko sa to všetko dostávalo do obrazovej podoby. Vedel
som, že aj režisér Uher s tým mal problém – lebo viete, inak sa to píše, inak sa tomu dáva obrazová podoba,“ hovorí legendárny kameraman o filme, ktorý získal v roku 1978 na 16. ročníku Festivalu českých a slovenských filmov v Českých Budejoviciach osobitné čestné uznanie poroty za réžiu.
Aponiovskú knižnicu vieme identifikovať len vďaka malým polooblúkovým oknám na poschodí. Knižnicu šľachtického rodu zachránil pred rozkladom františkán dr. Vševlad J. Gajdoš (1956 – 1958) – roztriedil ju, skatalogizoval, očistil. Mnohé knihy už boli napadnuté plesňou, vtáčím trusom, muchami a ohryzené hlodavcami.
„Obrazy som reštaurovala aj stojac na rebríku, odborne ma viedla profesionálna reštaurátorka, učila ma, ako sa napríklad robí profesionálna injektáž,“ dopĺňa spomienky naša herecká diva.
„Točili sme scénu v aute – ja šoférovať ako-tak viem, ale nemám na to papiere. No a tu som viedla auto a zo zadného sedadla to točil na handku – malú kameru Stanko Szomolányi. Ja idem, ale môj pohľad ostáva na istej osobe pri ceste – otáčam hlavu za ňou, neuvedomujem si nerovnosť cesty a skončili sme v rigole. Z toho šoku som namiesto na brzdu skočila na plyn. Auto revalo o dušu a Stanko sa ledva-ledva udržal, aby ma kamerou neovalil po hlave a len tak lakonicky skonštatoval: Toto nie je dobrá spolupráca… Stanko bol skvostný kameraman – vždy vedel dodať filmu tú správnu estetickosť.“
Záber vľavo, ktorý sa skončil v rigole pri ceste a interiér knižnice, ktorý vtedy pripomínal skôr stavenisko. V 70. rokoch historickú knižnicu už výrazne napadnutú plesňou – z Oponíc
previezli do novostavby dnešnej Slovenskej národnej knižnice v Martine. Postupne ju očistili, vydezinfikovali a zreštaurovali. Zdroj fotografií : prehraj.to.
Kompliment legendárneho kameramana síce potešil, „ale oveľa dôležitejšie pre tvorcov je, ako dlho ten film žije medzi ľuďmi – ako dlho sa premieta, hráva v televízii. Aj ja som rád pracoval s
Božidarou Turzonovovou – robilo sa mi s ňou veľmi dobre, mali sme priateľské ale profesionálne vzťahy. Aj so Štefanom Uherom som robil rád, veľa sme toho spoločne natočili. Mal jasné predstavy ako a čo chce, mohol som mu plne dôverovať a tak som všetko robil s úplnou istotou.“ Ich prvou spoločnou snímkou sa bolo v roku 1962 prelomové dielo československej novej vlny Slnko v sieti. Neskôr prišla Pannu Zázračnicu (1966), Kosenie jastrabej lúky (1981) a mimoriadne úspešné dielo Pásla kone na betóne (1982). Stanislav Szomolányi však pridal do svojej tvorby napríklad aj Neveru po slovensky (1981), rozprávky Popolvár najväčší na svete (1982) a Falošný princ (1984) či pokračovanie klasiky … kone na betóne (1995).
Vo filme vidno, ako hlavná hrdinka Eva (Božidara Turzonová) prechádza nádvorím a vidno ošarpanú fasádu kaštieľa a pozostatky pôvodných drevín. Posledné scény sa zasa odohrávali vo východnej časti a v pozadí vidno vežu kaštieľa. Foto vľavo: Zdroj: prehraj.to.
Pani Turzonovovú však trápi jedna vec, ktorá sa stala počas tejto filmovačky. Dokonca sa tak hanbila, že sa minulý rok (2024), kedy získala ocenenie Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre, verejne do neba režisérovi Uherovi ospravedlnila: „Drahý pán režisér, stojím tu a držím Slnko v sieti – cenu, ktorá nesie meno Vášho skvostného filmu – dovoľte mi, prosím, aby som Vám vyslovila svoje dodatočné veľké ospravedlnenie, moju hlbokú úctu a obrovské poďakovanie.“ Dôvodom bola scéna, v ktorej sa zabíjalo prasa a ona sa veľmi kriticky vyjadrila o jednej metafore, ktorá bola v scenári. „Len čo som to vyslovila, zbadala ten smutný a dotknutý pohľad v jeho očiach. Ale až po rokoch, v úplne inej situácii, som to pochopila – ako som ho urazila a zahanbila, ako neprofesionálne som sa zachovala. Zrazu som si uvedomila, že on to napísal preto, aby mi pomohol lepšie sa vžiť do tej scény a miesto vďaky a ocenenia, som ho tak hlúpo skritizovala. Toto bola školácka chyba a vždy keď som si na to aj po rokoch spomenula, zalial ma pocit hanby,“ spomína držiteľka Pribinovho kríža II. triedy, držiteľka Ceny J. Krónera za celoživotnú tvorbu, laureátka Krištáľového krídla. Za svoj život natočila nespočetné množstvo filmov, inscenácií, stvárnila stovky postáv na plátne i doskách, ktoré znamenajú svet.
Vo filme Penelopa (Š: Uher, 1977) stoja B. Turzonovová s M. Dočolomanským v priestoroch bývalej zimnej záhrady. Dnes je tu balkón. (Foto vľavo: Zdroj: prehraj.to)
„Keby som ja toto bola vedela, úplne inak by som asi bola vnímala ten priestor a ja keď to teraz viem, využijem prvú príležitosť na to, aby som sa do Aponiovskej knižnice išla pozrieť,“ – chystá sa pani Turzonovová. My sa na túto návštevu budeme veľmi veľmi tešiť a veríme, že budeme pri tom 🙂