Hoci ich preslávil v 60-tych rokov 20. storočia John Lennon a o 30 rokov neskôr oživil ich upadajúcu slávu Harry Potter, okuliare lennonky nosili mnohí slovenskí spisovatelia dávno predtým. V expozícii Literárneho múzea SNK ich nájdeme niekoľko. Samozrejme, nepatrili slávnemu Chrobákovi… Typické kruhovité okuliare v tenkom ráme nosili v súkromí aj Jozef Škultéty či Jozef Miloslav Hurban.
Krátkozraký hudobný génius, John Lennon, tajil svoj „problém“ až do roku 1966, kedy si zahral vo filme Richarda Lestera. Tým prudko katapultoval okuliare, ktoré nosili babky na čítanie, do lepšej spoločnosti. Dovtedy ich svet poznal pod názvom „winsdorské“, alebo „teashade“ okuliare. A hoci ich nosili aj iné výrazné hviezdy, nik im nepovie „ozzbornky, elton-johnnky, jaggerky ani gallagherky“ – pre celý svet navždy ostanú navždy lennonkami.
Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888) nosil výrazné okrúhle okuliare v drôtenom ráme, za ušami zahnuté. Keďže sme v našom archíve nenašli žiadnu fotografiu s okuliarmi, musíme sa domnievať, že ich používal len na čítanie a písanie. Alebo, že sa – veľmi jednoducho – sám sebe v nich nepáčil a nechcel v nich byť zvečnený.
Trošku viac sa dozvedáme o okuliaroch Dr. Jozefa Škultétyho (1853 – 1948). Významný slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ sa pri práci dosť spoliehal na svoj zrak, preto si ho zrejme skoro opotreboval. Podľa žijúcich pamätníkov, používal ku koncu života na čítanie lupu. Bol teda krátkozraký. Tieto okuliare boli vyrobené v Prahe, u B. Hausnera, optika očnej kliniky Ferdinanda Platýza.
Už rímsky cisár Nero si chránil zrak pred slnkom veľkým zeleným smaragdom, robili to aj starovekí Číňania. Klasické tmavé slnečné okuliare, ako ich poznáme dnes, sú však na trhu len od roku 1929. Vymyslel ich Američan Sam Foster a okamžite začal s masovou výrobou, pretože veril, že sa ľudia konečne budú môcť dívať do slnka bez poškodenia zraku. Keďže Škultéty bol elegán kráčajúci s módou, nečudo, ze slnečné elegantné lennonky v Literárnom múzeu SNK sa spájajú s jeho menom. Tmavé sklá sú zasadené v úzkom distingvovanom striebornom ráme, spojka medzi očami a násadky na uši sú tiež pravdepodobne strieborné. Okuliare sú uložené v tmavom púzdre a pochádzajú z optiky Klein Dezsö v Budapesti. Dnes si nevieme predstaviť život bez slnečných okuliarov. Okolo roku 1930 však neboli bežnou súčasťou outfitu.
Terézia Vansová tiež nosila okuliare, ale ani ona sa neportrétovala v nich. Môžme teda dedukovať, že ich nepotrebovala na bežné činnosti, ale len na čítanie… či vlastne, skôr na písanie: bola totiž prozaičkou, priekopníčkou ženského románu, pisateľkou kuchárskych kníh, zakladateľkou prvého slovenského ženského časopisu Dennica (1898), neskôr vydavateľkou časopisu Slovenská žena. Okrem toho podporovala ochotnícke divadlo a ešte sa vo voľných chvíľach stihla venovať aj etnografii. Všetko aktivity, ktoré naplno zamestnávali najmä zrak. Takže aj jej okuliare, lennonky v čiernom hrubom ráme, ostanú pre nás záhadou.
Staršia z dvojčiat (jej brat Juraj Anton sa narodil o hodinu neskôr) dostala meno Terézia Zuzana Vansová. O tom, kedy začala používať okuliare a aké aktivity jej bez nich robili problémy, sa v literatúre nepíše. A nespomína ich ani v spomienkach na svojich blízkych – syna a manžela.
Móda teda neobišla ani našich literátov, keď tvorili a recenzovali diela iných. Vybrúsené sklíčka v rôznych rámoch im pomáhali zaostriť zrak na krásnu literatúru. Skúsite s nami pozrieť na ňu aj vy?