Moja cesta životná nebola ver´ hladká
posiaľ, ani nebude, vidím, napozatým:
či prerazí nejedny budúcnosti vrátka,
či najbližšie prerve sa, že sa domov vrátim.Tvrdá bola, skalnitá zavše, hrboľatá,
samá chrochoť, číry štrk, čo zuráža nohu;
no že aspoň nebola plná špiny, blata
a ja čistý kráčam – i za to chvalabohu!
Začiatok životnej cesty
O svojom živote a práci čože by som Vám mohol písať? Skutočne neviem. Jednotvárny bol to život, strávený zväčša v ústraní od šíreho sveta.
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 28. 8. 1918
Ukážka z rukopisu básne Pavla Országha Hviezdoslava Rodostrom a fotografia makety rodného domu Pavla Országha
Pavol Országh (Vyšňanovie) pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne manželom Terézii Országhovej, rodenej Medzihradskej a Mikulášovi Országhovi. Mal päť súrodencov, z ktorých dvaja zomreli už v detstve. Dobrý vzťah mal s bratom Mikulášom a sestrou Máriou. Po smrti brata Mikuláša sa Pavol Országh s manželkou starali o jeho deti. Doopatrovali aj Pavlovu sestru Máriu. Keď umreli rodičia aj súrodenci, ich dátumy si básnik napísal na obal Rankovho nemeckého slovníka. Ešte za života si Pavol Országh prial, aby bol jeho rodný dom zachovaný a bolo v ňom vybudované múzeum. Vyjadril to v básňach Dve návštevy a Mladá vdova.
Reprodukcia zápisu v matrike o narodení Pavla Országha
Rodičia Pavla Országha
Súrodenci Pavla Országha – brat Mikuláš a sestra Mária
Cesta za vzdelaním
Večná škoda, že nebolo mi dané študovať môcť vo veľkom meste už i len kvôli divadlu, umeniu a jeho svetlým pamiatkam… Navštíviť napríklad Franciu, Itáliu, Rusko… a tak poznať širší svet, ľudstvo, iné národy… Toť, kliatba príslovečnej slovenskej chudoby našej!
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 28. 8. 1918
Základné vzdelanie získaval Pavol Országh vo Vyšnom Kubíne (1855-1856), Jasenove (1856-1857) a v Leštinách (1857-1860). V Leštinách učil malého Paľka učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý výrazne zasiahol do jeho života. Naučil ho spievať veľké množstvo nábožných piesní a priučil ho aj piesňovej rytmike, či skladaniu modlitieb. Vzbudil v ňom aj sklon ku kazateľstvu. Už počas študentských rokov Pavol Országh kázaval a po celý život mal rád aj dobrých kazateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov. Bol ľahko chápavý, pilný, dobrých mravov. Pri záverečnej skúške dostal od učiteľa Adolfa Medzihradského za odmenu knihu – Nový zákon, vydaný v Berlíne roku 1859.
Ľudovít Ilečko: Ľudová škola v Leštinách, ceruza 1952 a Milan Kleň: Adolf Medzihradský, olej 1987
Miškovec (1862 – 1865)
Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, aj keď som písal po slovensky. Toto zavinil zvlášte môj dvojročný pobyt v Miškovci. Nuž, napáchol som maďarizmom, názorom i logikou akurátne a v tom ďalšia škola ma ešte utvrdila, až konečne prezrel som – k svetlu… Na prázdniny tiež tam zostanúc, pamätám sa, odriekal som celé kázne po maďarsky ako dáky farár… Dobre som bol opatrený u strýka, zač moji rodičia odmieňali sa mu každoročne plodinami… Profesori boli obstojní…
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 2. 11. 1918
Vďaka učiteľovi Adolfovi Medzihradskému, Pavol Országh študoval na nižšom gymnáziu v Miškovci, ktoré bolo čisto maďarským mestom. Býval tam u slobodného a bezdetného strýka Pavla. Bol výborným žiakom. Ako vtipne hovoril iba druhý v triede, „prvým po honore musel byť direktorov syn“. Školské miškovské prostredie malo pozitívny vplyv na rozvoj literárneho nadania mladého študenta: najmä na jeho orientáciu v dobovej maďarskej a svetovej romantickej literatúre. V maďarčine tu napísal aj svoje prvé básne, ktorých hlavným motívom bol domov.
Országhove maďarské verše počas štúdia v Miškovci a vysvedčenie Pavla Országha z 2. triedy gymnázia v Miškovci
Kežmarok (1865 – 1870)
V Kežmarku som študoval päť rokov a tam i maturoval. Profesori ma mali veľmi radi, spolužiakom za príklad stavali, trebárs boli tiež všakoví. I tam som bol každoročne štipendistom, často i viacnásobným. Profesor Scholer bol nevýslovne rád, moju reč po maturite na závierku roku na rozlúčku držanú chcel mať zvlášte na pamiatku, i písal mi o ňu, keď som sa vzdialil, ale nemohol som mu vyhovieť, bo sa mi kdesi stratila.
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 2. 11. 1918
Portrét Pavla Országha počas štúdia v Kežmarku a básne z roku 1869, počas Országhovho kežmarského štúdia
Prešov (1870 – 1872)
V Prešove my Slováci-študenti, tvorili sme tam osobitný krúžok. S Maďarmi a Nemcami sme sa nestýkali, mali sme i literárny spolok. Pravda, súkromný, kde sme rečnievali, debatúvali, vlastné práce prečitovali a kritizovali.
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 2. 11. 1918
Po maturite, na jeseň roku 1870 prišiel Pavol Országh študovať právo na právnickú akadémiu do Prešova. Tam sa zapojil do práce v literárnom združení slovenských študentov „Kolo“. Stretol sa tu s vrstovníkmi, ktorí mali tiež literárne ambície. Spriatelil sa s Kolomanom Banšellom, autorom básní publikovaných v Sokole a v almanachu Minerva. Na jar roku 1871 vychádza ich almanach Napred – prvý spoločný zborník literárnych prác mladej, nastupujúcej generácie. Zborník nevzbudil uznanie, ale odpor staršej generácie, reprezentovanej Jozefom Miloslavom Hurbanom a Andrejom Sytnianskym. Mladému básnikovi sa uzavreli publikačné možnosti v časopise Orol až do roku 1878, ktorý formovala táto generácia.
Portrét Pavla Országha z prešovského štúdia, Pavol Országh s priateľmi (v druhom rade druhý zľava) a pohľad na dom v Prešove, kde Pavol Országh býval v rokoch 1869 – 1871
Počas pobytu v Prešove vytvoril osobitný súbor básní, ktorý nazval „Piesne“, 1870.V roku 1872 ukončil právnickú akadémiu a stal sa advokátskym pomocníkom u Antona Nádašiho v Dolnom Kubíne. So študentskými rokmi sa rozlúčil básnicky:
Rozídeme sa, bratia!
A nie je ľúto mi,
bo nás rozlúčka táto
zväzok neprelomí.
Veď národu patríme
jak jeden tak druhý,
nehľadajúc inej, jak
za národ zásluhy.
Pavol Országh, 1872
Zložitá cesta advokátskej praxe
Nuž, pracoval som vždy rád, hovoriac, že práca je vlastne život, poriadok a čistota, je mi živlom: dakedy som vari i pritvrdý, hja, kus z otcovej povahy a citlivý až priveľmi, majúc snáď zas materinské srdce… podľa toho viac citu ako rozumu…
Z listu Albertovi Pražákovi 2. 11. 1918
Pavol Országh od 1. augusta 1872 nastúpil na svoje prvé pracovné miesto do Dolného Kubína. Pracoval ako advokátsky praktikant u dolnokubínskeho advokáta Antona Nádašiho. Po mesiaci odišiel k advokátovi Žigmundovi Melfelberovi do Martina, kde pôsobil tri mesiace. Po návrate do Dolného Kubína, v roku 1874, znovu praxoval u Antona Nádašiho na súde.
V roku 1874 začali zákroky uhorskej vlády proti existencii slovenských národných inštitúcií, proti gymnáziám a Matici slovenskej. Za záchranu revúckeho gymnázia bojoval aj Pavol Országh. Vystúpil s prejavom proti takémuto postupu, bolo proti nemu začaté vyšetrovanie, a preto musel opustiť dolnokubínsky súd. Odišiel za koncipistu k advokátovi Štefanovi Fajnorovi do Senice.
Dom s pamätnou tabuľou v Námestove, postavený na mieste, kde stál dom, v ktorom býval Pavol Országh v rokoch 1879-1899, budova bývalého súdu v Dolnom Kubíne a dom v Dolnom Kubíne, v ktorom býval
Od 1. septembra 1875 si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v hornooravskom mestečku Námestovo. Ako advokát riešil rôznorodé právnické prípady. V júni roku 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, kde pracoval až do roku 1902. Potom sa vzdal tejto práce a venoval sa už len vlastnej literárnej činnosti a prekladateľstvu. V roku 1904 sa stal vedúcim filiálky Tatra banky v Dolnom Kubíne. Pri príležitosti 70. narodenín, (1919) mu udelili v Námestove čestné občianstvo a pomenovali po ňom ulicu, na ktorej býval.
Cesta k láske
Tys´môjho neba hviezda
Tys´môjho jara kvet:
Čo kvietok, noženo mi kvitni,
Čo hviezda, noženo mi svieť!
Bojím sa o Teba, čo hviezdu,
Bojím sa o Teba, čo kvet:
Lebo veď idú chmáry
A jeseň príde hneď.
Báseň z listu Ilone Novákovej od Pavla Országha, 1875
Prvý raz sa stretol Pavol Országh s Ilonou Novákovou keď mal deväťnásť rokov a Ilona dvanásť. Bližšie sa zoznámili v ochotníckom divadle v Dolnom Kubíne pri skúškach hry Skrotená divoška, kde Ilona Nováková hrala Katu a Pavol plukovníka Hromového. Počas pôsobenia Országha v Námestove, prišiel zámerne štyri razy do Dolného Kubína, aby požiadal o ruku Ilony jej rodičov. Ale ani raz sa na to nedokázal odhodlať. Konečne sa osmelil a požiadať o jej ruku v liste adresovanom jej otcovi Samuelovi Novákovi, 16. októbra 1875. Ešte koncom toho roku sa slávnostne zasnúbili. Z tohto obdobia sa zachovala básnikova fotografia, pochádzajúca pravdepodobne z čias jeho pobytu v Senici.
Reprodukcia venovania snúbenici Ilone od Pavla Országha a portrét Ilony Novákovej
Z Hviezdoslavovej ľúbostnej korešpondencie sa zachovalo tridsaťdva listov. Súčasťou listov bolo aj 28 básní. Zosobášili sa 15. mája 1876 na deň Žofie, keď Ilonina matka mala meniny a otec Samuel Novák 40. výročie kňazskej činnosti. Sobášil ich nevestin otec.
Manželia Országhovci
Cesta do Martina
Pozrite na Martin, ak chcete žiť,
drahí Slováci!… Lebo to mestečko,
síc maličké, je pre tatranskú zem
a pre jej synov zveľadu slniečko!
Chcete sa učiť národ milovať?
Len ta choďte! Tam vás tomu priučia:
slzami, krvou omývať svojeť –
tak z barušín ju dvíhať do náručia…
/Básnické prvotiny, zv. I., str. 314/
Viliam Pauliny-Tóth ako jeden z mála a z prvých vytušil neobyčajný talent a rodiacu sa básnickú genialitu mladého Országha. Stal sa obetavým podporovateľom knižného debutu nazvaného Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Stal sa jeho posudzovateľom, redaktorom i vydavateľom. Ako koncipient vykonával Pavol Országh advokátsku prax v kancelárii Žigmunda Melfelbera od 30. septembra do 21. decembra 1872. Ten mladého právnika zoznámil s činiteľmi Matice slovenskej a s predstaviteľmi Slovenského národného memoranda. V tomto období napísal báseň V desaťročie Memoranduma, ktorú r. 1872 publikoval v časopise Dennica.
Žigmund Melfelber bol ľudomilom, podporovateľom každej šľachetnej a dobročinnej akcie, podporoval slovenské študentstvo, najmä študentov a profesorov revúckeho gymnázia. Keď zatvoril revúcke gymnázium, študenti odišli do Přerova. Bol medzi členmi – zakladateľmi Matice slovenskej. Povahove bol skromný, spolucítiaci s chudobným pospolitým ľudom.
Zo spomienok Pavla Országha
Dom advokáta Žigmunda Melfelbera
Pavol Országh si obľúbil aj martinské ochotnícke divadlo. Počas krátkeho pobytu v Martine sa zapojil do činnosti Slovenského spevokolu. Ako ochotnícky herec tu naštudoval postavu Lajka Kalinu vo veselohre V. Podolského (pseudonym Viliama Pauliny-Tótha) Kocúrkovský bál, ktorá mala premiéru v matičnej Národnej svetlici 14. októbra 1872.
Keď 6. mája 1877 Viliam Pauliny-Tóth zomrel, v Národných novinách sa s ním Hviezdoslav rozlúčil v rovnomennom básnickom nekrológu. Po prvýkrát sa pod báseň podpísal ako Hviezdoslav. Hviezdoslav bol členom Turčianskeho kasína.
Viliam Pauliny-Tóth
Vzťah Pavla Országha k Martinu sa zintenzívňoval aj prostredníctvom korešpondencie so Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Jozefom Škultétym, s Jozefom Gašparíkom Leštinským, s Andrejom Halašom, s Otom Škrovinom. Hviezdoslavove knihy vydával v Martine Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, od roku 1915 aj zmluvne, neskôr práva prevzala Matica slovenská. Slovenskému spolku žien Živena venoval báseň Púť Živeny.
Ukážka z rukopisu básne Púť Živeny
V roku 1909 pri príležitosti 60-tych narodenín básnika, martinskí ochotníci usporiadali slávnostný večierok, ktorého vrcholom bola dramatizácia Hájnikovej ženy. Obrázok hlavnej predstaviteľky, Márie Pietrovej, zdobil Hviezdoslavov písací stôl.
5. augusta 1919 sa Hviezdoslav osobne zúčastnil na valnom zhromaždení znovuobnovenej Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde pred mnohotisícovým davom predniesol pozdravnú báseň pod názvom K znovuotvoreniu Matice slovenskej z balkóna I. budovy Matice slovenskej. Hviezdoslav prehovoril aj na martinskom námestí. Členovia Matice slovenskej ho zvolili za jedného z jej štyroch predsedov. Ešte v ten pamätný deň v Národnej svetlici vystúpil Slovenský spevokol s Hviezdoslavovou tragédiou Herodes a Herodias za autorovej osobnej účasti.
Záber z osláv oživotvorenia Matice slovenskej
Hviezdoslav a Svetozár Hurban Vajanský
Vajanský a Hviezdoslav boli dobrými priateľmi. Najstarší list z ich vzájomnej korešpondencie, ktorý je vo fonde Literárneho archívu SNK, pochádza z 26. mája 1879. Hviezdoslav ho oslovoval brat môj alebo Sveto môj drahý. Korešpondencia s Vajanským sa zachovala nesúvislo. Ich vzájomný rozpor bol voči názorom mladých hlasistov.
Úryvok z básne Pavla Országha Hviezdoslava venovanej Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému
Hviezdoslav a Jozef Škultéty
Pavol Országh Hviezdoslav považoval Jozefa Škultétyho za svojho literárneho kritika. Začal si s ním písať 13. mája 1879. Škultéty mu pochválil Ilonu Žltovlas a Oblaky. Podporoval ho v tvorbe, hlavne v písaní balád. Jozef Škultéty sa stal sprostredkovateľom medzi Hviezdoslavom a Kníhtlačiarskym účastinárskym spolkom. V roku 1910, oslovil Hviezdoslav Škultétyho, aby mu pomohol nájsť byt v Martine. Škultéty mu chcel postaviť dom podľa Hviezdoslavových požiadaviek. Plán sa neuskutočnil, lebo Hviezdoslav sa rozhodol žiť a pracovať nakoniec v Dolnom Kubíne.
Jozef Škultéty
Cesta do zahraničia a vzťah k českej kultúre a literatúre
Rok 1895 sa stal v živote Hviezdoslava pamätným. Absolvoval náročnú zahraničnú cestu do Nemecka a k moru. Uskutočnil ju so svojím švagrom, dolnokubínskym evanjelickým farárom Pavlom Novákom. Z Oravy sa vydali na cestu 8. júla 1895 a prvú zastávku mali vo Viedni, potom navštívili Salzburg, Mníchov, Štutgart. 22. júla bol Hviezdoslav na ostrove Helgoland, kde sa prvý raz plavil po mori. Na spiatočnej ceste sa vracali cez Berlín, Lipsko, Drážďany a Prahu. Dňa 31. júla boli už doma na Orave.
Z celej cesty posielal Hviezdoslav svojej manželke do Námestova pohľadnice.
Dielo P. O. Hviezdoslava vzniklo v dotyku s inonárodnou literatúrou a kultúrou. Osobitnú kapitolu v básnikovom literárnom živote tvorí česká kultúra a literatúra. V roku 1873 absolvoval prvú cestu do Prahy na oslavy stého výročia narodenia Josefa Jungmanna. Jeho česko-slovenské kultúrne povedomie sa postupne dotváralo príjmom odbornej a časopiseckej literatúry umenovedného charakteru a kontaktmi s osobnosťami českej kultúry (Svatoplukom Čechom, Jaroslavom Vrchlickým, Antonínom Sovom, Vítězslavom Hálkom, Josefom Svatoplukom Macharom, Petrom Bezručom, Adolfom Heydukom, Albertom Pražákom). Prostredníctvom časopisu Naše doba sa zoznámil s politickou filozofiou Tomáša Garrigua Masaryka. Svoj pozitívny vzťah k prvému československému prezidentovi vyjadril nielen ďakovnými listami za knihy, ktoré mu posielal, ale aj prostredníctvom básne, ktorú mu venoval pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. V roku 1918 Hviezdoslav absolvoval svoju druhú cestu do Prahy. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu budovy Národného divadla.
S manželkou a účastníkmi slávností konaných pri príležitosti 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe v dňoch 15. – 18. 5. 1918 a s delegáciou zo Slovenska na zámku v Krči počas slávností 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe
S českým spisovateľom Antalom Stašekom na zámku v Krči a reprodukcia „Jízdenky“ pre člena Národného zhromaždenia
Koniec životnej cesty
Portrét Pavla Országha Hviezdoslava od Františka Drtikolu
Mladosti jaro pošlo bez návratu,
i leta už len krátka zbýva púť.
Jak znesiem razom toľkú žitia stratu,
môj bože – hrozné i len spomenúť!
Veď ľakám sa už samej jesene,
čo vtedy, ak raz chumelica zimy
nastúpi svoje zhubné ťaženie!?
Od začiatku roku 1920 Hviezdoslav prechorieval. Letné mesiace trávil v ľubochnianskych kúpeľoch. Rok 1921 bol posledným rokom básnikovho putovania, v ktorom mu zostávalo už len niekoľko zastávok: liečenie v Jedličkovom sanatóriu v Praha, liečebný pobyt v Luhačoviciach a napokon posledné dni a chvíle života v dolnokubínskom prostredí.
Pavol Országh Hviezdoslav umrel včasráno 8. novembra 1921 vo svojom byte v Dolnom Kubíne. Pohreb určili na nedeľu, 13. novembra, aby sa na ňom mohlo zúčastniť čo najviac oravského ľudu. Na básnikovom pohrebe sa za Martin a Maticu slovenskú rozlúčili Jozef Škultéty a Štefan Krčméry.
Pohreb Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 13. novembra 1921 s čestnou strážou a mnohými účastníkmi
Ó, keď budem umierať
a dá Boh, skonám v chvíli takejto
otvorte oblok! Duša slobodná
nech umkne vtáčkom z klietky bez prekážky
ta v nebeský ten tábor hviezd…
kde… výblesk božský stane sa jej večne vlastným,
jasným vedomím…!
Posledné slová Pavla Országha Hviezdoslava
Literárna cesta
Portrét Pavla Országha Hviezdoslava pri práci od Františka Hodoša
Ja len toľko dokladám, že literárna práca bola mi vždy – odpočinkom i pôžitkom vtedy, keď som si prv svoje úradné agendy pokonal, netrpiac (opravdový pedant!) nikdy žiadnej reštancie na mojom stolíku; len tak chutila mi potom oná milšia mi práca, obyčajne, zvlášte kým som bol v Námestove, za nočných hodín, najviac i ďaleko po polnoci
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 28. 8. 1918
Mladý Hviezdoslav vyrastal v evanjelickom prostredí, v ktorom liturgický a literárny jazyk biblickej češtiny bol prirodzenou súčasťou jazykového vedomia všetkých členov jeho rodiny. Najmä Biblia a Tranovského kancionál sa mu stali, ako to sám viackrát potvrdil, prameňom básnickej inšpirácie i prvou učebnicou estetiky a poetiky slovesného textu. Od roku 1877 sa pod svoje prvé literárne práce podpisoval: O, P. O., Pavel Országh, Syn ľudu, Oravan.
Rukopisy prvotín, ktoré písal pod pseudonymom Jozef Zbranský
Literárne začal tvoriť počas štúdií v Miškovci, v Kežmarku a v Prešove. Z kežmarského obdobia pochádzajú ľúbostné básne, z prešovského aj vlastenecké. Talent mladého Országha zaujal mnohých, najmä Janka Matúšku a bratov Makovických z Ružomberka. Prvé slovenské básne posielal z kežmarského štúdia učiteľovi Adolfovi Medzihradskému. Ten sa zaslúžil, aby vyšli knižne.
V roku 1868 vyšla Országhovi básnická prvotina Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Venoval ich Andrejovi Sládkovičovi. Redaktorom a vydavateľom sa stal Viliam Pauliny-Tóth. Básnické prviesenky Jozefa Zbranského sa dostali do života a na verejnosť pri jeho dvadsaťročnom jubileu.
V roku 1871 Országh uverejnil v almanachu Napred okrem básní i hru Otčim. Z roku 1872 pochádza jeho dráma Svätopluk – veliký kňaz ruský. Na rozhraní rokov 1874 – 1875 roztvára tematiku „nočnohviezdnych“ priestorov. Z okruhu tejto tematickej orientácie sa zrodil aj pseudonym Hviezdoslav.
Básne publikoval v Slovenských pohľadoch a v Černokňažníku. Ako kritika si vážil Jána Donovala (Tichomíra Milkina), ktorý podľa osobnej interpretácie, najhlbšie prenikol do jeho poézie. Za svoje najlepšie dielo sám považoval Prvý záprah. Balada Topeľci, bola poslednou básňou, ktorú napísal. Začal ju písať v Dolnom Kubíne, dopísal ju v Ľubochni. Najviac času strávil nad historickou skladbou Alžbeta Thurzová. Niektoré básne zhudobnili. Prvý odborný rozbor Hviezdoslavovej tvorby urobil Jaroslav Vlček v roku 1881.
Zhudobnená Hviezdoslavova báseň Sokolíčku sokol Viliamom Figušom Bystrým
On (Hviezdoslav) je samá mäkkosť, nežnosť, hybkosť, ba i jeho verš – rozplýva sa v neurčitých črtách, tratí sa v nekonečných odbočkách, hľadá – hľadá slovo, chytí sa za jedno a odhodí ho, aby ho zamenil druhým, až sa dohľadá želaného, i ako potôčik vyplaví sa po nekonečných krútňavách do svojho skutočného koryta. Štýl Hviezdoslavov je mnohoslovný.
Andrej Sirotinin o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi
Básnické zbierky
Hviezdoslav sa vo svojej tvorbe venoval lyrike, epike aj dráme. Počas života mu vyšlo niekoľko desiatok básnických zbierok – Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1869), Ilona Žltovlas (1879), Čierny tok (1888), Mlyn v Tatrách (1888), Na obnôcke (1889), V žatvu (1890), Poludienok (1891), Obed a večera (1892), Stužková (1909), Dozvuky (1911). Zbierka Krb a vatra z roku 1880 zostala len v rukopise. Väčšinu básní z nej publikoval v Slovenských pohľadoch.
Ukážky rukopisov básní K Tatrám, V žatvu a Ilona Žltovlas
Ukážka z recitácie básne V žatvu v podaní Evy Chalupovej z programu Recitály srdca na Slovesnej jari v Martine roku 1972 z fondu Literárneho múzea
Ó, keby ste vedeli, keby, ľudia moji,
čo tá pieseň znamená, za čo ona stojí?
Nie je chleba okruškom, pravda, hunkou nie je,
človek nezasýti sa ňou, nezaodeje;
predsa keď tak skvílite poľom prenikave,
rozpustíte poletom pieseň po dúbrave:
verte, mocne pôsobí to i na prírodu,
skale súcit vynúti, sčerí mŕtvu vodu,
hruď obmäkčí suchých hrúd, zbožie popchne k vzrastu,
udomácni pohodu, ulahodí šťastiu…
Neviem, odkiaľ, ale to moja mienka stará:
vaša pieseň živlom je, časťou vášho jara!
Ó, spievajte, piesni nech konca-kraja nenie!
Sami vyznali ste už, že je potešenie
ona vaše jediné, sami stvrdzujete
tobôž, spev že slovenský je najkrajší v svete!
Epické diela
Z epiky bolo počas života Hviezdoslava prvo vydaných 8 diel – Agar (1882), Hájnikova žena (1884/1886), Bútora a Čútora (1888), Ežo Vlkolinský (1890), Gábor Vlkolinský (1884/1886), Ráchel (1892), Vianoce (1897), Sen Šalamúnov (1900). Zbierka Kain z roku 1900 nebola vydaná. Venoval sa aj baladickej tvorbe, v ktorej sa odklonil od ustáleného romantického baladického úzu a vytvoril nový typ – sociálnu baladu Zuzanka Hraškovie (1900).
Ukážka z rukopisu Ráchel
Ukážka z recitácie básne Ráchel v podaní Soni Müllerovej z programu Hovory mladosti na Slovesnej jari v Martine roku 1987 z fondu Literárneho múzea
Skríkla:
Tu žalujem ťa pred nebeským súdom!
Ja biedna žena viním teba, kráľa…
Hach, Moloch! Slepým povýšený bludom!
Žráč! Logaj krvi, horší od šakala!
Bič faraónsky nad úbohým ľudom,
Ale v paznecht, do pokála
špeť všetko! Zívla tlama jedovatá:
odorvals’ od pŕs, zhltals’ nemluvňatá!…
I moje! Moje… moju chlúbu!“ tiahlo
skvílila; k ňadrám prirazila päste.
„A prečo?“ vrieskla. „Luhaj! — Vari siahlo
daktoré po byľ, ktorá tebe rastie?
Len zo mňa žily, len… a preds’ tak náhlo
si odlúčil ich! Zlomil v útlom vzraste,
pohodil červom… pre nič! Kratochvíľu…
joj, ukrutník!… Och, Samsonovu silu!…
Kto ti dal právo takto zúriť!? Boriť,
čos’ nestaval ty?… Týrať do umdlenia,
ichž nechováš, ni nezašatils’? Moriť,
Hyzdiť zasľúbenia zem, na púšť poryť?
Kto!?… Z pekelných korýt
vylezlý netvor! Mŕtvomora pena!
Nuž tebe pletkou božích Desatoro,
že na krky si kľakol?… Skoro, skoro,
ó, Hospodin ťa skáraj, jak len vládze!
Búš v svedomie ti žhavým pomsty mlatom,
v sny máčaj šidlá, z nesnádz do nesnádze
ťa šúľaj potúp, pohanení blatom! —
Loz zemeplazom! Hovädom ruč!… Hrádze
nenachoď nikde tiesni; vlastným katom
si buď! A každý z radcov nech ťa zradí,
i zruvajte sa, kúšte ani hady…
Ó, stresci, zahrúz v prchlivosti, v hneve
ťa, lotra! V čelo všetky ti vpraž hriechy
a smolou čiarni pyšnom po odeve!
Skoť tvoj trón, rozmec nadutosti viechy!
Ťa Kainom hoň; spodobaj ťa pleve
s pelechom celým! Blúď, hyň bez útechy!
Med skysaj ti v jed; scvŕkaj, čo ti milé,
i hyenou hreb vlastných na mohyle!
Cudzinec-zbeslec! Upír Izraela!
Buď svetu v posmech, za vzor vyvrheľa!
Buď zlorečený vo výši či v nízu, buď…“ „
Ó, vzmužte sa! Tvŕdz stecte jeho jatky!
Žeravým uhlím vysypte mu v temä
môj porok všetok… Ako povíchricavstaň, Judo!…“
A opäť, sotva pominul rok nato,
z Jeruzalema povesť priletela:
Kráľ veľký zomrel! Zhaslo slnca zlato!
A národ hnul sa, ledva zora zmladla,
k pohrebu spešil krásnym jara ránom.
„Čo?“ Ráchel zjakla strechy u zábradlia,
„idete smútiť, kvíliť za tyranom!?
Spozdilci! Preds’ to z neba kára spadla!
Obráťte v plesot, na dni požehnanom:
že krvilačnú šelmu zavrie sluja —
Ja chválim Boha z toho! Aleluja!…“
Ukážka z rukopisu Sen Šalamúnov
Hájnikova žena
Hájnikovu ženu začal písať 2. 2. 1884. V roku 1884 vyšlo v Slovenských pohľadoch šesť kapitol. Potom sa mu prestalo dariť a z druhej polovice chystanej epickej skladby nenapísal ani riadok. K pokračovaniu ho povzbudzoval Svetozár Hurban Vajanský. Nakoniec dielo dokončil 10. 10. 1886 a poslal ho Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému s nasledovným sprievodným listom:
„Sveto môj! Čo týmto Ti odposielam, je – chvalabohu – dokončenie Hájničky. Nalož s ním, ako chceš… Len, braček drahý! Či sa ozaj hodí pre verejnosť? Je to také nezrelé, tu i tu naivné, možno ani dobre neodôvodnené -a potom – tá mizerná kuľhavá forma! Kukol som sa teraz do prednej časti – i zhrozil som sa nad chybami slovosledu! U paroma! Kedy naučím sa ja správne písať? A či i myslím krivo?“
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému k dokončeniu Hájnikovej ženy a ukážky z rukopisu Hájnikovej ženy
Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský
Proces splývania drobného zemianstva so sedliackym ľudom zobrazil v epických skladbách Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Cez obraz Vlkolína (Vlkolín je krycím názvom pre Vyšný Kubín) umelecky zachytil sociálnu realitu do veľkého epického celku. Básnik v zemianskom probléme poukázal na život v slovenských stoliciach na Orave, Liptove a v Turci. Sám Hviezdoslav pochádzal z tej spoločenskej vrstvy drobných zemanov, ktorých zobrazil vo Vlkolíne. Deje obidvoch diel prebiehajú takmer paralelne. Osou deja Eža Vlkolinského sa stala roztržka medzi Ežom a jeho matkou Esterou, zarytou a hrdou zemiankou, ktorá mu nechce dovoliť ženbu so sedliackym dievčaťom Žofkou Bockovie. Hlavnou osou Gábora Vlkolinského je postupné hospodárske i morálne upadanie poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Obe diela boli sfilmované v roku 1978.
Ukážka z rukopisu Ežo Vlkolinský
Drámy
Pavol Országh si už ako študent načrtol množstvo námetov, ktoré chcel pretaviť do dramatických textov. Napísal šesť drám. Počas štúdia v Kežmarku napísal drámy Vzhledanie (1868) a tragédiu Pomsta (1869), v ktorej naznačil ambíciu tvoriť v duchu Wiliama Shakespeara. Zo štúdia v Prešove pochádza trojdejstvová dráma Otčim (1871), kde na sociálnom protiklade šľachty a poddaného ľudu rozvinul ľúbostný príbeh. V roku 1879 ukončil drámu Oblaky. Zo začiatku dvadsiateho storočia pochádzajú drámy Na Luciu (1904) a Herodes a Herodias (1909).
Herodes a Herodias
Spracovanie Heroda a Herodiady som nikde žiadneho nečítal, ani nemám vedomosti, že jesto dáke. K spomenutým mojim mladistvým prácam dramatickým nebolo skutočného podkladu; boli čisto mnou vymyslené a preto i také nezralé. A tu prichádzam k Vašej poslednej dopisnici. K práci Herodes a Herodias prečítal som čo som kde mohol popadnúť.
Z listu Pavla Országha Hviezdoslava Albertovi Pražákovi 2. 11. 1918
Ukážka z rukopisu drámy Pavla Országha Hviezdoslava Herodes a Herodias
Lyrické cykly
Z lyrických básní vyšlo počas Hviezdoslavovho života sedem cyklov – Sonety (1882/1886), najrozsiahlejší a ideovo i umelecky najzávažnejší lyrický cyklus tvoria Letorosty I., Letorosty II. a Letorosty III. (1885/1896). Majú charakter voľne komponovaného básnického denníka. Žalmická poézia vyšla v cykle Žalmy a hymny (1885/1895). Z jeho pobytu v kúpeľoch v Železnom v Nízkych Tatrách pochádzajú Prechádzky jarom (1898), Prechádzky letom (1898). V cykle Stesky (1903 – 1908), vyjadril trpkosť nad tým, že si už nerozumie s vlastnou spoločnosťou, lebo tá nadobúdala morálne i psychické črty trhovej spoločnosti. V znamení tohto poznania vytvoril cyklus Dozvuky (1909 – 1911). Na vojnové udalosti 1. svetovej vojny reagoval v Krvavých sonetoch (1914 – 1918), v ktorých odsúdil vojnu. Veril, že starý svet bude nahradený novým, svetom bratstva a lásky.
Ukážky recitácie Výberu z lyriky v podaní Vladimíra Minaroviča z programu Srdce a slovo na Slovesnej jari v Martine roku 1968 z fondu Literárneho múzea
Čo nemôžem spať,
či snáď mi hviezda zísť má lôžko stlať?
Lúčovou rukou posteľ pripraviť
a vonným polosvetlom zaplaviť? Nie!
Mať moja starostná a milá
všetko mi v spánku dobre spravila.
A predsa nemôžno mi spať
a musím bdieť keď spí celý kolo mňa svet
i ľúba moja sníva mať
Ukážky recitácie Výberu z lyriky v podaní Vladimíra Minaroviča z programu Srdce a slovo na Slovesnej jari v Martine roku 1968 z fondu Literárneho múzea
Sám a sám v tej velikánskej samote,
sám v tej velikánskej palote,
pod jej stropom nádherným,
sám v tej chudobe a samote.
Hľadám sa, hľadám;
nenachodím sa.
Niet ma viac; stín to, iný to tón —
Hľadám sa, hľadám,
niet ma viac.
Ó ľudia, ľudia, aspoň už redzte,
nestretli ste kde človiečika?
Mal na čele dúhu,
piesenku na rtoch,
z očú mu dúhou perlil sa žiaľ.
Krása mu živlom,
oltárom pravda, tymián,
kde lásky zažihá plyn
o dobro prosiac.
Ak ste ho stretli,
viete kde je,
ó zlúčte ma s ním
a bo ste po ňom,
nenašli aspoň čo nie je všetkým
ničotným vám.
Ak by, oj vráťte mi mysle purpur,
do srdca mladosť, do duše plam.
Hľadám sa, hľadám,
nenachodím sa.
Niet ma viac;
stín, iný to tón — Tklo sa ho čosi,
peruť čajs’ vetra,
ináče mlčí bez srdca zvon.
Krvavé sonety
Básnickú skladbu Krvavé sonety tvoril v auguste a v septembri roku 1914. Po prvýkrát vyšli Krvavé sonety ako samostatné knižné dielo až v roku 1919. Počas vojny ich nemohli tlačiť, šírili sa ústne alebo opisom. Originálny rukopis sonetov bol ukrytý až do oslobodenia pod dlažbou v evanjelickom kostole v Dolnom Kubíne, oproti Hviezdoslavovmu domu. Protest bol natoľko silný, že vyšiel v tlačenej podobe niekoľkokrát a ovplyvnil aj iných umelcov. V roku 1948 hudobný skladateľ Andrej Očenáš zhudobnil Krvavé sonety v skladbe Nad zemou… Veršami Hviezdoslavových Krvavých sonetov sa inšpiroval aj Jozef Grešák v rovnomennej kompozícii Krvavé sonety, 1969. V rokoch 1974 – 1985 vytvorila Eva Trizuljaková cyklus 14 artprotisov pod názvom Krvavé sonety. V zbierkovom fonde Literárneho múzea SNK sa nachádza 19 výtvarných diel k tomuto básnickému cyklu od spomínanej autorky.
Cesta k prekladateľstvu
Hviezdoslavove prvé literárne aj prekladateľské pokusy siahajú do obdobia gymnaziálneho štúdia. Prekladal predovšetkým známe diela (Hamlet, Faust, Tragédia človeka a i.) známych klasikov svetovej literatúry (Shakespeare, Goethe, Schiller, Mickiewicz, Stowacki, Puškin, Lermontov, Petőfi, Arany, Madách). V tomto inštitucionálno-reprezentačnom výbere hľadal archívnymi dokumentmi overenú motiváciu smerujúcu k hľadaniu argumentov o rovnocennosti slovenčiny s básnickými jazykmi svetovej literatúry. Preklad mu do istej miery dopĺňal, ba v závere básnickej dráhy do istej miery nahrádzal vlastnú tvorbu. Preklady publikoval v Slovenských pohľadoch, niektoré z nich (W. Shakespeare, I. Madách) vyšli aj knižne ešte za jeho života. Hviezdoslavova prekladová tvorba bola vydaná posmrtne ako 12.-15. zv. Zobraných spisov básnických (1931). Zásluhu na Hviezdoslavovej intenzívnej prekladateľskej činnosti mal šéfredaktor Slovenských pohľadov J. Škultéty, ktorý pokladal umelecký preklad za nevyhnutnú súčasť nielen časopisu, ktorý redigoval, ale aj celej slovenskej kultúry.
Faust a Rusalka
Kaukazský zajatec a z básní Alexandra Petőfiho
Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) udeľuje za preklad Cenu Pavla Országha Hviezdoslava. Diela Pavla Országha Hviezdoslava boli prekladané napríklad do češtiny, poľštiny, angličtiny, ruštiny…
Niekoľko zahraničných prekladateľov, sa podujalo preložiť a priblížiť Krvavé sonety. A tak sa s Krvavými sonetami zoznámili Rusi, Američania, Francúzi, Ukrajinci, Nemci… V roku 1984 vyšiel vo vydavateľstve v Tbilisi preklad v gruzínskom jazyku. V roku 1950 uzrel svetlo sveta aj prvý preklad do angličtiny od Jaroslava Vajdu, potomka slovenských emigrantov. V roku 2014 vyšli Krvavé sonety v preklade Johna Minahana, Íra žijúceho na Slovensku, pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny. Mimoriadnu edíciu tejto publikácie dostala aj britská kráľovná Alžbeta II. Kráľovná podľa slovenského veľvyslanectva ocenila jej silné humánne posolstvo.