Jazik Slovenskí dla Ludevíta Štúra
Ruku na srdce – koľkí z nás by si vydýchli, keby sme v slovenčine používali len jedno „i“ a nie aj „y“? Nikoho by netrápili vybrané slová, nominatív množného čísla, mi/my, oni/ony, psy ani psi, vtáci ani vtáky. A tak sme boli blízko … stačilo ponechať v platnosti kodifikáciu spisovného jazyka Ľudovíta Štúra z roku 1843…
Pripomeňte si spolu s nami 21. február – medzinárodný deň materinského jazyka.
Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.
Pri úprave pravopisu sa aj Štúr pridŕžal známeho „píš ako počuješ“. Nepoužíval y-ý, všade sa písalo len i/í. Miesto ä sa písalo a alebo e (žrieba, najme), nepoznal ľ, len l (lavá noha). Štúrovská slovenčina všade graficky vyznačovala rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l (něděla,), ô sa písalo ako uo. Dvojhlásky ia/ie sa písali ako ja, je, dôsledne sa dodržiaval rytmický zákon a nepísalo sa „mal, povedal, písal,…“ ale „mau, povedau, písau.“ Štúr si vzal za základ stredoslovenské nárečia, ktoré boli najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí. Teda mali najväčšiu šancu zakoreniť sa a prežiť aj medzi príslušníkmi iných nárečí.
Dôvodom, prečo sa Ľudovít Štúr tak veľmi snažil dať slovenskému ľudu spisovný jazyk bolo, aby ho pozdvihol sociálne i kultúrne. To však mohol urobiť len vtedy, keď pre ľud vypracuje dôkladný národný a politický program. No a presvedčiť ich mohol len v jazyku, ktorý by zjednocoval všetky spoločenské skupiny a triedy. Na to čeština, ktorú dosiaľ používala slovenská evanjelická cirkev a evanjelickí vzdelanci ako spisovný jazyk, nestačila.
Po systematickej práci našich národovcov sa preto zišiel 11. júla 1843 Štúr s M. M. Hodžom na fare u manželov Hurbanovcov v Hlbokom a uzákonili spisovnú slovenčinu… Áno, práve u tých manželov – Jozefa Miloslava Hurbana a našej prvej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej, ktorých svadbu Štúr označil za „Hurbanov pohrab“.
Aby Štúr podporil zavádzanie jazyka do praxe, vydával Slovenskje národňje novini a diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846).