V Literárnom archíve SNK sa nachádza vzácna, ojedinelá pamiatka – jedna z dvoch existujúcich snímok Ľudovíta Štúra. Dagerotyp členov Slovenskej deputácie u cisára Františka Jozefa I. v Olomouci z 20. marca 1849 zachytáva prísneho vyzerajúceho mladého muža s hustou hrivou, fúzami a bradou. Aký teda bol náš Ľudovít bez romantických prikrášlení iných maliarov?
Predtým, ako však odhalíme skutočnú podobu mladého kodifikátora spisovnej slovenčiny, spisovateľa a politika, vnoríme sa do obdobia, ktoré ojedinelej snímke predchádzalo. Meruôsme roky, ktoré v revolučnom duchu priniesli „jar“ malých národov v Európe, no aj mnohé dramatické udalosti, neobišli ani národne zapálených vlastencov zo slovenskej hrudy.
Pozadie vzniku snímky
V roku 1848 hrala už svoju dôležitú úlohu v prospech rovnoprávnosti Slovenska v Uhorsku známa trojka Štúr, Hurban a Hodža. Spolu s ďalšími národne orientovanými osobnosťami slovenského spoločenského života skoncipovali dokument Žiadosti slovenského národa, ktorý jasne definoval požiadavky riešenia slovensko-maďarských vzťahov. Ten nepadol u maďarskej vlády na úrodnú pôdu, pretože na známu trojicu vydala zatykač a začal sa hon na líšky.
Odpor voči maďarskej vláde pokračoval utvorením Slovenskej národnej rady vo Viedni, ktorej sa Štúr, Hurban a Hodža stali politickými vodcami. So svojou ozbrojenou zložkou viedli ťaženie dobrovoľníkov po Slovensku za vydobytie svojich národných a sociálnych práv. Štúr ako hybná sila odporu voči dlhodobému utláčaniu Slovákov Maďarmi smeroval svoje nádeje k cisárskemu dvoru. Viera, že môže svojimi rozhodnutiami Slovákom pomôcť ho priviedla 20. marca 1849 s členmi slovenskej deputácie ku panovníkovi Františkovi Jozefovi I. do Olomouca, kde mu predložili Prosbopis Slovákov o uznanie slovenského národa a provinciálne osamostatnenie Slovenska.
Skutočné tváre spred 165 rokov
Ako asi vyzeralo vyslanectvo k cisárovi sa ale dozvieme z Viedne, kde si slovenská delegácia užila slávu fotografovania, ktorú v tom čase rozpútala dagerotypia – prvá prakticky používaná komplexná metóda fotografovania. A keď hovoríme o užívaní modernej umeleckej novinky, musíme zároveň spomenúť aj odvrátenú stránku fotenia, čím bola dlhá doba expozície. Konkrétne i páni na fotografii z roku 1849 museli sedieť a stáť bez pohnutia približne pol hodinu. Nečudo, že sa v tom čase používali rôzne držiaky hláv, rúk a nôh. Za zmienku stojí aj fakt, že pri dagerotype ide vždy o jeden originál bez možnosti rovnakej kópie, čím sa zvyšovala jeho vzácnosť, no aj ťažkopádnosť. Nelichotivé boli aj hrozby pre dagerotypistov, ktorým pri vyvolávaní snímok hrozila otrava ortuťovými parami. Snímka sa po vyhotovení musela rýchlo usušiť a zaskliť.
Tak či tak, novinka v tej dobe vyvolala rečou dnešných dní veľké „haló“ a reálne fotky získavali mnoho obdivovateľov. I preto sa ďalší umelci a vedci neúnavne snažili o zdokonalenie systému vyhotovenia snímok, čo sa bezpochyby desaťročiami až k nám posunulo k nevídaným rozmerom.
A čo vidíme na dagerotype?
Ide o vzácny moment, pretože pozorujeme reálnu, nie romantickú podobu Ľudovíta Štúra, na ktorú sme zvyknutí z malieb či z niekdajších slovenských bankoviek. Existuje už iba jedna, iná verná snímka Štúra uložená v modranskom múzeu. Priamo do objektívu sa na nás prísne a odhodlane pozerá mladý muž (tretí sprava), ktorý má nielen hustú tmavú hrivu, ale aj bohaté fúzy a bradu. Mimoriadne štíhly muž pôsobí sebavedomo a rozhodne. Ruku na srdce, spoznali by ste v tomto mužovi Ľudovíta Štúra? Alebo máte jeho výzor spätý s obrázkom z učebnice?
Skúste sa zahrať na umelca* a stiahnite si Maľovanku z fondov SNK, ktorá Vám predstaví #tvare_literatury.
* Nezabudnite sa pochváliť svojimi umeleckými výtvormi a zdieľajte ich na sociálnych sieťach s odkazmi: #tvare_literatury a @slovenskanarodnakniznica (Facebook) / @SNK_Martin (Twitter).
Práve portrét Ľudovíta Štúra vytvorený v r. 1873 Jozefom Božetechom Klemensom na objednávku Matice slovenskej, sa stal najznámejším a teda i “verným” obrazom tejto významnej osobnosti. Hoci je portrét trochu idealizovaný, poskytol ľuďom bližšiu predstavu o výzore hrdinu romantizmu, ako jeho opis na zatykači z roku 1848: “Zrostu wysok. Strunatého. Twári podlhastég, wiac čerwenég. Wlasi gaštanowég farby, nosi bajuzi a bradu. Weku nagwiceg 34 roky.” (Literárny archív SNK, sign. 236 B6)
Obraz, ktorý vznikol na tú dobu za pomerne vysokú sumu – 48 zlatých (1 zlatý/ gulden sa v r. 1860 delil na 100 grajciarov a napríklad za 12 grajciarov ste si mohli kúpiť chlieb) v Národnej dvorane Matice slovenskej visel iba dva roky. Po násilnom zatvorení Matice slovenskej uhorskou vládou v roku 1875 sa zachoval a dnes je súčasťou expozície Literárneho múzea SNK.
Možno v tomto portréte uvidíte ešte aj trochu z po vedomostiach prahnúceho študenta, ktorý študoval 12 jazykov, aby neskôr ako erudovaný jazykovedec popísal pravidlá jazyka vlastného národa. Prípadne v ňom nájdete črty zapáleného učiteľa, básnika, redaktora a vydavateľa novín, politika, ktorý slovné súboje vymenil za ozajstné boje počas revolúcie. Odhodlanie s akým bojoval za ľud s mečom i perom je zrejmé nielen z obrazu ale aj z jeho básní. Jednou z nich sa dokonca vzdal aj lásky, aby nestála v ceste práci, ktorú mal vykonať pre svoj národ.
Interpretácií, ako mohla vyzerať jedna z vodcovských osobností 19. storočia, bolo mnoho. Umelci sa vo svojich predstavách stretávali i rozchádzali.
Slovenská národná knižnica vám preto ukázala aj jeho skutočnú podobu, zachytenú na dagerotypii. Donedávna bol tento dagerotyp považovaný za dielo cisárskych dvorných fotografistov bratov Angererovcov, ktorí boli pôvodom z Malaciek. Starší brat Ľudovít získal stredné a odborné vzdelanie vo Viedni a po štúdiách pôsobil ako lekárnik v Cisársko-kráľovskej správe liečiv. Portrétny fotografický ateliér si zriadil v roku 1857 vo Viedni, ale fotografovaniu sa venoval už predtým ako amatér. I tu platí, že pri všetkých veľkých činoch a svetových zaujímavostiach je možné nájsť Slováka. A tento príbeh nie je výnimkou. Ľudovít Angerer sa stal od roku 1860 dvorným fotografom cisára Františka Jozefa I. Ako jedného z najznámejších fotografov tých čias vzbudzovali jeho snímky veľký ohlas. Zaujímavosťou tiež je informácia, odkiaľ sa až dagerotyp dostal do zbierky Literárneho archívu SNK. Dlho bol súčasťou pozostalosti rodiny J. M. Hurbana odkiaľ cez zberateľské chodníčky docestoval až k nám. Súčasné výskumy však domnienku o autorstve dagerotypu bratmi Angererovcami vyvrátili a autor jednej z dvoch fotografií Ľudovíta Štúra tak zostáva neznámy…
Séria článkov o Ľudovítovi Štúrovi vznikala počas roka 2015, kedy si Slovensko pripomínalo 200. výročie narodenia tejto významnej osobnosti našich dejín.