V nedeľu 29. augusta 1526 sa pri Moháči odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej Osmani porazili vojsko uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. Kráľ v bitke zahynul a v Uhorsku sa začal boj o moc.
FOTO vľavo: DUVAL, Pierre: Hongrie. Par Du Val Geographus de Roy. Paris. 1662. SNK SLCm107. FOTO vpravo: Sultán Sulejman I.
Na uvoľnený trón nastúpil Ferdinand I. Habsburský, ale časť uhorskej šľachty ho odmietla. Do čela odbojnej šľachty sa postavilo sedmohradské knieža Ján Zápoľský. Zápoľský sa v túžbe po moci spojil so sultánom Sulejmanom I., ktorý ho uznal za kráľa Uhorska, čím sa situácia v Uhorsku ešte viac vyhrotila. V máji 1529 Osmani zahájili expanziu smerom do Uhorska a na Viedeň. V dôsledku nestability v Uhorsku sa im darilo rýchlo postupovať a obsadzovať krajinu: 8. septembra obsadili Budín, 15. septembra dobyli Vyšehrad, 17. septembra obsadili Ráb a Komárno. 24. septembra prešli cez Dunaj okolo Bratislavy. Od 25. septembra až do 14. októbra obliehali Viedeň. Po rozhodujúcom útoku museli Turci uznať prevahu habsburskej kresťanskej armády a odtiahli späť do Konštantínopolu.
V roku 1540 zomrel Ján Zápoľský. Osmani to využili a opäť vtrhli do Uhorska pod zámienkou, že chránia nástupnícke právo Zápoľského maloletého syna. 29. augusta 1541, presne 15 rokov po Moháči, obsadili Budín. Vytvorili Budínsky ejálet (pašalík) a na 150 rokov ovládli južnú a strednú časť Uhorska. Uhorsko sa tak rozdelilo na tri časti: centrálne územie ovládané Osmanmi, Sedmohradsko (formálne samostatné, v skutočnosti pod nadvládou Osmanov) a tretiu časť – územie Slovenska, sever Maďarska a zvyšok Chorvátska, ktoré zostali pod vládou Ferdinanda I. Habsburského. Všetky dôležité úrady a inštitúcie z Budína boli v tom čase presunuté do Bratislavy a cirkevné inštitúcie do Trnavy. V Bratislave sa schádzal krajinský snem. Ten v roku 1536 vyhlásil Bratislavu za hlavné mesto. Až do roku 1848 bola najdôležitejším mestom Uhorska. V tomto období zaznamenala veľký kultúrny a hospodársky rozkvet. Prisťahovalo sa do nej mnoho významných rodín, ktoré si tu budovali paláce. Lesk a slávu mesta umocňovali korunovácie kráľov v Dóme sv. Martina. Po obsadení Budína sa do Bratislavy presťahovala aj Uhorská komora, ktorá spravovala všetky kráľovské majetky vrátane baní, mincovníctva, štátnych financií, výberu daní.
Po rozdelení Uhorska formálne trval mierový stav, ale susedstvo s Osmanmi nebolo pre naše územie bezpečné. 10. augusta 1543 obsadila osmanská armáda aj Ostrihom, odkiaľ uskutočňovala ďalšie nájazdy, medzi nimi aj na územia dnešného Slovenska. V roku 1552 sa pri Plášťovciach odohrala prvá bitka s Turkami na našom území. V roku 1554 dobyli Fiľakovo a Turci mali na dosah slovenské banské mestá. V oblastiach na juhu Slovenska zakladali svoje vlastné vojensko-administratívne jednotky nazývané sandžaky (Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky, Fiľakovský), z ktorých ohrozovali aj stredoslovenské banské mestá. V roku 1566 vyplienili banské mestečká v Štiavnických vrchoch.
V rokoch 1593 – 1606 vznikol konflikt, ktorý nazývame 15-ročná alebo Dlhá turecká vojna. V tejto vojne sa najviac vyznamenal kapitán Bratislavského hradu a župan Bratislavskej župy, od roku 1584 aj kapitán Komárna a župan Komárňanskej župy, Mikuláš Pálfi. Vypracoval stratégiu, ktorá spočívala v postupnom získavaní hradov a opevnení. Prostredníctvom nej prispel k víťazstvu cisárskych vojsk a k oslobodeniu hradov Fiľakovo, Divín, Modrý Kameň, Sečany, Novohrad, Štúrovo a ďalších hradov a pevností až po Budín. Za tieto zásluhy získal Mikuláš Pálfi od Rudolfa II. titul ríšsky gróf.
Po obsadení Ostrihomu v Komárne začali stavať protitureckú pevnosť (1546), ktorá v roku 1594 odolala mesačnému obliehaniu stotisícovej osmanskej armády. Po obsadení Nových Zámkov v roku 1663 začali stavať novú pevnosť, a tak vytvorili najväčší fortifikačný systém na Slovensku.
Najväčší vpád Osmanov do Uhorska sa odohral v rokoch 1663 – 1664, keď pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülü armáda v počte 120 000 vojakov veľmi rýchlo obsadila územie Uhorska. O necelé tri mesiace už boli pri Budíne a smerovali na pevnosť Nové Zámky. Osmanské vojská dobyli aj Ostrihom a 16. augusta 1663 obkľúčili pevnosť Nové Zámky. Kapitán Adam Forgáč odmietol kapitulovať, a tak 50 000 Turkov začalo obliehať a dobýjať pevnosť. Pevnosť bola vystavená neustálej delostreleckej paľbe, najskôr ostreľovali najslabšie nedostavané časti opevnenia a denne ju bombardovali delami ťažkých kalibrov. Výbuch skladu s pušným prachom spôsobil značné škody a časť posádky bola ťažko zranená alebo zabitá. 24. septembra 1663 sa musel kapitán Forgáč vzdať. Po kapitulácii veľkovezír dovolil všetkým členom brániacej sa posádky slobodne opustiť pevnosť a v Nových Zámkoch vznikol ejálet (pašalík).
Po páde Nových Zámkov Osmani ľahko postupovali a dobýjali ďalšie hrady: Nitru, Levice, Hlohovec, Komjatice, Novohrad atď. Územie Slovenska tvorilo severnú hranicu Osmanskej ríše. Osmanské vojská postupovali údoliami Váhu, Hrona, Rimavy a Ipľa na sever. Dostali sa až po Hlohovec, Nitru, Žarnovicu, Poniky a Plešivec. V roku 1685 kresťanské vojská pod vedením Karola Lotrinského oslobodili Nové Zámky, poslednú osmanskú pevnosť na slovenskom území. V roku 1686 oslobodili Budín, 1687 zvíťazili pri Moháči a roku 1697 pri Zente. V roku 1699 bol pri Karloviciach podpísaný mier medzi Svätou ligou a Osmanskou ríšou. Posledných 20 rokov bolo najťažším obdobím v susedstve Osmanov, ktorí postupne spustošili celé západné Slovensko. 150-ročné susedstvo s Osmanskou ríšou zanechalo veľký ohlas aj v literárnej tvorbe.
Mgr. Janka Cabadajová