Turčiansky sv. Martin sa v stredu, 30. októbra 1918, prebudil do ponurného jesenného dňa. Už od včera tu vládol ruch. Do mesta sa začali schádzať intelektuáli a národovci z celého Slovenska, aby založili Slovenskú národnú radu. Napokon ju nielen založili, ale aj potvrdili rozhodnutie Slovákov, ísť do štátneho zväzku s Čechmi.
Hoci bolo zasadnutie Slovenskej národnej strany oficiálne orgánmi povolené, maďarská vláda sem aj tak poslala 15. honvédsky brachiálny prápor z Trenčína, aby pomohol Slovákom „rozhodnúť sa“, či v Rakúsko – Uhorsku zotrvajú, alebo pôjdu vlastnou cestou. Slováci však ich pomoc už nepotrebovali, zvolili si „účasť na utvorení samostatného štátu“.
Zasadnutia sa napokon zúčastnili aj zástupcovia iných strán. Popoludní prijali Deklaráciu slovenského národa (tzv. Martinskú deklaráciu), ktorou sa Slováci prihlásili k novej republike. Krátko približne 17. hodine už z budovy banky Tatra odchádzali prví účastníci. Medzi nimi vyšiel aj Dr. Halaša a zamieril do redakcie Národných novín, aby znenie deklarácie a informácie o priebehu podujatia, mohli vyjsť vo vydaní 31. 10. 1918.
Nebol však sám, kto sa ponáhľal z banky preč. Čerstvo zvolený predseda Slovenskej národnej rady, Matúš Dula, mal tiež naponáhlo (priamo úmerne svojim 72 rokom). Obliekol si zimník, veď vonku podchvíľou mrholilo, slnko takmer nevykuklo a teplomer sa vyšplhal len pár dielikov nad nulu. Do mesta sa vkrádala aj zima. V hlave mu vírilo mnoho myšlienok. Ponáhľal sa na poštu, aby „toto rozhodnutí oznámil do Prahy pamätným telegramem“ (z knihy Matúš Dula, okolo r. 1937; SC24199). Pošta v tom čase sídlila v budove I. budovy Matice slovenskej. Mal šťastie a presne o 5.35 popoludní, pod číslom 761 35/2 odišiel z pošty telegram tohto znenia:
Akou trasou sa dostal do Prahy, ani s akým prístrojom vtedy pracovali na martinskej pošte, sa nám už s určitosťou asi nepodarí zistiť. Odborníci zvažujú dialnopis alebo tzv. Hughesov prvý tlačiaci telegrafný prístroj, ktorý zaviedli do prevádzky aj v monarchii v roku 1868. Text už nemusel ísť v bodkách a čiarkach a na papierový pásik tlačil rovno text. „Váš telegram má na blankete nalepené prúžky s textom, mohol byť poslaný aj takýmto typom telegrafného prístroja,“ vysvetlil Leo Lichvár, odborný kurátor slovenského Poštového múzea.
Tieto typy prístrojov sa v roku 1918 – 1920 najčastejšie používali na slovenských poštách. (Zdroj: Slovenské technické múzeum Košice)
Dodal, že pravdepodobne ešte nešlo o ďalekopis, pretože podľa jemu dostupných zdrojov sa ďalekopisy začali v Československu používať až neskôr, okolo roku 1930. „V Československu krátko po vzniku chýbala dostatočne vybudovaná telegrafná sieť, bol aj akútny nedostatok telegrafných prístrojov a iných zariadení na prenos správ. Ich urýchlený dovoz sa zabezpečoval ešte koncom roka 1918. Prvá zásielka 14 vagónov naplnených prístrojmi prišla na Štedrý deň 1918, o čom píše v pamätiach aj JUDr. Maxmilián Fatka, ktorý bol od novembra 1918 generálnym riaditeľom Česko-slovenskej pošty a neskôr sa stal ministrom pôšt a telegrafov.“
O necelých 55 minút toho istého podvečera Dulove slová rozozvučali prístroj v Prahe. Bohužiaľ, opäť sa z telegramu nedá vyčítať, či dorazil na Letnú alebo na Petřín, kde mali tzv. jiskrovu telegrafnú stanicu, zostrojenú Ing. Ludvíkom Šimkom, profesorom elektrotechniky na České vysoké škole technické v Prahe. „Bola tu stála skautská služba a práve tu prijímali medzimestské a medzištátne významné telegramy. Službu konajúci skaut sadol na bicykel alebo počkal na električku a za približne 20 minút by došiel na Jindřišskú ulicu, kde v tom čase sídlil Národný výbor československý,“ objasňuje Ondřej Švehelka, kurátor dejín pošty a telekomunikácií českého Poštového múzea spôsob, akým v tom čase suplovala Skautská pošta štátnu službu. Roman Šantora z českého Skautskeho inštitútu však o tom jednoznačne presvedčený nie je: „Archív skautskej pošty, ktorý bol uložený v pražskej Staromestskej radnici, bol počas II. svetovej vojny bombardovaný a zničený. Zápisy o zásielkách práve z tohto obdobia chýbajú, takže nevieme presne, kde Dulov telegram prijali a odkiaľ ho skauti doručili.“
Z telegramu sa dozvedáme čiastočné meno skauta, ktorý Dulov telegram Národnému výboru československému doručil. Bol ním skaut Nušl. Lenže ktorý? Obaja synovia astronóma Františka Nušla, František (1900) aj Jan (1906), boli aktívnymi skautami. Podľa R. Šantoru ide s najväčšou pravdepodobnosťou o Jana, známeho pod skautským menom Honda, neskôr známeho českého šperkára, architekta a dizajnéra. Skauti vstúpili do služieb novej republiky 29. októbra 1918 a boli to „dievčatá pre všetko“ – doručovali poštu, šili československé zástavy, prepisovali úradnú korešpondenciu, držali stráž, boli svedkami dôležitých prvých krokov novej vlády, rúbali drevo na kúrenie. Jednoducho boli tam, kde ich potrebovali. Skautov – doručovateľov – bolo v tom čase v Prahe zhruba 100. „Obsah telegramu nepoznali. A mali dosť práce na to, aby sa vôbec zamýšľali, čo nesú. Veď počas tých 6 týždňov fungovania ani nechodili do školy – jednoducho to bola práca na plný úväzok,“ hovorí Ondřej Švehelka.
Pojem „adresát neznámy“ skauti nepoznali, niekedy aj pol dňa stopovali „svojho adresáta“. „Predstavte si, že máte 16 – 17 rokov a niekto vás poverí takou zodpovednou úlohou – doručovať predstaviteľom vlády poštu. Bolo to pre vás otázkou cti, doručiť správu,“ hovorí Roman Šantora. (Zdroj: Archiv Junáka, Skautský institut). Ďalší osud telegramu ostáva nejasný. Podľa viacerých informácií bol roky pokladaný za stratený, až sa objavil v zbierke švédskeho filatelistu Gösta Hedboma na medzinárodnej filatelistickej výstave Praga 1968. Dokonca za svoju kolekciu československých známok 1918 – 1939 získal striebornú medailu.
Göst Hedbom sa špecializoval na československé známky a v zdraví sa dožil 100. narodenín, gratuláciu prijal dokonca od švédskeho kráľovského páru Carla XVI. Gustafa a kráľovnej Silvie. (Zdroj: www.phstamps.com)
Náhoda chcela, že si ho všimli, nezávisle od seba, dvaja vystavovatelia – architekt Edgar Vysloužil a prvý predseda Zväzu slovenských filatelistov, Severín Zrubec. Obaja pochopili, čo má Švéd vo svojej zbierke a snažili sa dostať telegram na Slovensko. To sa podarilo až v roku 1988, keď sa švédsky filantrop rozhodol, že Slovákom vráti, čo je ich. Jedného krásneho švédskeho rána telegram vložil do obálky a doporučene odoslal na Slovensko so želaním, aby sa dostal do Matice slovenskej.
Zvesti Zväzu slovenských filatelistov, rok 1988, č. 10, s. 3 a 8 informujú o odovzdávaní telegramu. Fotografiu, ktorá by zachytávala tento – pre Slovákov nanajvýš významný akt, sa nám nepodarilo nájsť. Ani tí, ktorí sa slávnostného aktu zúčastnili, si naň nespomínajú.
Hoci telegram odovzdával v Martine vtedajšiemu predsedovi MS Vladimírovi Mináčovi vedúci Zväzu slovenských filatelistov v prítomnosti generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša a tajomníka ÚV KSS Ignáca Janáka, fotografia zachytávajúca tento okamih sa prekvapujúco nevie nájsť. (Literárny archív SNK, sig. J 2743/3). Naopak, zmienku o odovzdaní sa nám podarilo nájsť v časopise Nové slovo z roku 1988, kde sa spomína informácia, že bývalý riaditeľ Bibiany, Dušan Roll bol človekom, ktorému švédsky filatelista poslal telegram, aby v jeho mene Matici odovzdal telegram. Originál listu Gösta Hedboma, ktorý by záhadu vyriešil, je tiež nezvestný.
V súvislosti s telegramom Matúša Dulu sa polemizuje aj o tom, ako sa mohli skautské známky, ktoré oficiálne išli do distribúcie začiatkom novembra 1918, ocitnúť na telegrame už 30. októbra. Roman Šantora to vysvetľuje: „Skauti sa na túto úlohu pripravovali od leta 1918 – vedeli, že nový štát bude potrebovať nezávislú poštu, nie rakúsku ani maďarskú. Zakladateľ skautingu v Čechách Josef Rössler Ořovský známky nechal navrhnúť a vytlačiť už v októbri 1918, takže keď ich reálne potrebovali, mali ich.“ Samotný telegram s dvoma modrými 10 halierovými známkami, ktorý je našim dôležitým štátoprávnym dokumentom, je od roku 2000 uložený v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice.