Hoci sa lekárom nepáči, že rodičovstvo dnešné generácie odkladajú na neskôr, ani v minulosti nebolo výnimkou, že sa prvé deti rodili matkám výrazne po tridsiatke. Samozrejme, nestával sa z toho úzus, ako dnes, ale bolo ich viac, ako prstov na ruke. Zrejme jednými z najstarších novopečených rodičov bol Ján Kollár a Friderika Schmidtová – obaja mali po štyridsiatke, keď sa im narodila ich jediná dcérka Ludmila (1837 – 1880).
Mošovský rodák Kollár (1793 – 1852) sa s Friderikou Wilhelminou (1795 – 1871) zoznámil v Lobede v roku 1818, ako študent univerzity v Jene, kde sa pripravoval na svoje kňazské povolanie. Jej matka so sobášom súhlasila s podmienkami, ktoré Kollár nedokázal akceptovať, a tak sa na dlhých 16 rokov ich cesty rozišli. Dokonca napísala Kollárovi list, že dcéra je ťažko chorá a v čase čítania listu už možno aj mŕtva. Mala totiž zálusk na lekára z okolia a nie na chudobného študentíka z Uhorska, kde ľudia stále žijú ako necivilizovaní divosi. V Pamätiach z mladších rokov života J. Kollár spomína: „Uhersko a Sibirie bylo jí jedno; ničeho tam neznala …. lid uherský představovala sobě za surově divoký … že zamastené kožišiny místo roucha nosí, vlasy sádlem mastí, slaninu jídají, v podzemních děrách a peleších bydlí, loupežnictví zhusta provozují atď.“ Pravdou však je, že ani sama Friderika nedokázala zaľúbenému mladíkovi opätovať po pár týždňoch toľko lásky, akou ju zhurta zahrnul on.
Ján Kollár a Friderika Wilhelmina Schmidtová sa vzali 22.09.1835 – teda 16 rokov žili obaja v presvedčení, že ten druhý je mŕtvy. Zdroj: Jan Kabelík: Rodina pěvce „Slávy dcery“, Praha,1928.
Obaja sa so situáciou vyrovnali po svojom – Friderikine zasnúbenie napokon nevyvrcholilo svadbou, miesto toho opatrovala svojich rodičov a po otcovej smrti sa venovala výhradne matke. Nešťastný Ján Kollár svoju lásku k Míne ospieval v 86 milostných sonetoch, ktoré sa neskôr stali základom prvého vydania Slávy dcery. Dievča z Lobedy sa stalo ideálom slovanskej devy a splynúc s bájnou dcérou bohyne Slávy, aj symbolom Slovanov. Takmer 30-ročný muž teda „srdce své na dve púlky“ nemusel lámať, obe položil na oltár vlasti – stal sa váženým (ale osamelým) kňazom a národným aktivistom v Pešti. Keďže sa Friderike neozýval, vydedukovala z toho, že je mŕtvy.
Ján Kollár: Sláwy dcera we třech zpĕwjch z roku 1824 vyšla v Budjnĕ: W Králowské universitické tiskárně. Ústrednou témou prvého spevu je láska ku Míne. Básnik má vnútorný problém, či viac miluje ženu alebo svoju vlasť a ponúka „šalamúnske“ riešenie – polovicu srdca dá vlasti a druhú Míne. Na fotke vpravo Alexandrína Mária Ludmila Kollárová bola síce jedináčikom, no nebola rozmaznaná. Podľa opisu Ludmilinej priateľky Zdenky Šemberovej, bola krásna, mala gaštanové ľahko vlnité dlhé vlasy, modrošedé oči a čistú bielu pleť. Zdroj: Jan Kabelík: Rodina pěvce „Slávy dcery“, Praha,1928.
Až nadišiel rok 1834, kedy sa náhodou dozvedel od svojho priateľa Blázyho, ktorý sa ženil v Jene, že Frederika žije a je slobodná. Jeho stará láska nezhrdzavela a Friderika si uvedomila, že toto je posledná šanca na usporiadaný rodinný život. „Bylo třeba trpkého sklamání v jiném milenci a dlouhého chladu osamělého vadnutí, aby poznala tíhu své ztráty a uchopila se první dané příležitosti, napraviti pokud bylo ještě možno, v čem jednou pochybyla,“ – píše Jan Kabelík v knihe „Rodina pěvce „Slávy dcery“, Praha,1928. So svadbou teda neotáľali a rok a pol po nej sa im narodila dcérka Alexandrína Mária Ludmila.
Mená rodičia nezvolili náhodne – prvé dve dostala na počesť krstných rodičov baróna Alexandra Prónaya a Márie Sucháňovej, tretie meno dostala po prvej českej svätici, kňažnej Ludmile. „Bylo to dítě líbezné tělem i duchem, ale jako opožděný kvítek velmi útlé a citelné všelikých nepohod.“ píše Jan Kabelík. Po otcovi zdedila náchylnosť na choroby, ale aj umelecké vlohy, pekne maľovala a spievala. Matka jej zas dala do vienka krásu, ale aj príslovečnú nemeckú šetrnosť. O pani Friderike (Rickchen, ako ju doma všetci volali) bolo totiž známe, že domácu kasu pevne držala v rukách a žilo sa u nich skromne (podľa domácich pomocníc skúpo).
Rodičia svoju jedinú dcérku milovali: „Naša Ľudmila je zdravá, vždy šťastná a v dobrej nálade, niekedy tvrdohlavá, začína bľabotať. Po celý deň je matka modlou, ale večer rada chodí ku mne,“ vychutnával si otcovstvo 44-ročný Kollár a jeho 42-ročná manželka. Kollár celý život trpel pľúcnymi problémami a bál sa, aby dcérka nezdedila jeho problémy. Preto úzkostlivo dbal o dcérine pľúca od útleho veku. Hoci jej materinským jazykom bola nemčina, Friderika si bola vedomá, že ako dcéra slovenského rešpektovaného národovca, spisovateľa a kazateľa, musí byť vychovávaná v slovanskom duchu. Kollár dcérku od mala učil po slovensky.
Listy otca a dcéry. Ludmila plynule hovorila aj po francúzsky. Zdroj: Jan Kabelík: Rodina pěvce „Slávy dcery“, Praha,1928.
Keď bol mimo domova, Friderike (Rickchen) písal po nemecky a v liste vždy písal pár riadkov pre „moju dušičku Ludmilku“ po slovensky. Aj ona svojmu „milému Papinkovi“ odpisovala po slovensky. A rástla do krásy – v dospelosti sa viac začala podobať na otca, postava jej však ostala matkina. Toho sa však už Ján Kollár nedožil – hoci bol celý život chudorľavý, zomrel náhle vo Viedni 24.01.1852.
Friderika Wilhelmina Schmidtová sa dožila 77 rokov. Príchod vnúčat zlé vzťahy medzi svokrou a zaťom napravil až natoľko, že posledné dva – tri roky sa nasťahovala do ich domu, aby sa o ňu Ludmila mohla postarať. Zdroj: Jan Kabelík: Rodina pěvce „Slávy dcery“, Praha,1928.
Choroby sa pomaly začali prejavovať aj na matke a hlavnou myšlienkou, ktorá ju ťažila, bolo, aby dcéra neostala na svete opustená. V novembri 1863 sa vydala za Dr. Arnošta Viktora Schellenberga a po zhoršujúcich sa vzťahoch svokry a zaťa sa mladí čoskoro odsťahovali. Friderika Kollárová – kedysi bájna dcéra bohyne Slávy, ideál slovenskej devy a symbol Slovanov zomrela po niekoľko rokov trvajúcich zdravotných problémoch 13. 10. 1871.