Radi sa túlate po kníhkupectvách či knižniciach a keď sa ocitnete v blízkosti antikvariátu, akási neviditeľná sila vás vtiahne dnu? Možno preto, lebo podvedome vedú vaše kroky čuchové zmysly a idete za vôňou knihy. Existuje však naozaj, alebo majú niektorí ľudia iba takú silnú predstavivosť, že si dokážu vsugerovať aj vôňu?
Ešte pár rokov dozadu experti predpokladali, že e-knihy, čítačky a digitálne knižnice nahradia fyzické knihy a časopisy. Ukázalo sa, že hoci aj došlo k poklesu počtu fyzických výtlačkov, mnohí ľudia si bez toho, aby knihu držali v rukách, listovali v nej a vdychovali jej novú (či starú) vôňu, nedokážu vychutnať jej obsah. Ak aj vy teda milujete vôňu kníh, pokojne si to priznajte. Nie je to len čuchový klam, ony naozaj charakteristicky voňajú.
Knihy totiž uvoľňujú rôzne prchavé zlúčeniny, ktoré sa cez čuchové vnemy nosovej dutiny prenášajú do nášho centrálneho nervového systému a náš mozog ich vyhodnotí ako určitú vôňu.
Tieto prchavé zlúčeniny pochádzajú prevažne z organických materiálov, ktoré sa používali pri výrobe kníh – papier, lepidlá, glejidlá, atramenty, farbivá, a množstvo iných materiálov (napr. pri historických dokumentoch aj z kožených, či pergamenových poťahov). Ak sú knihy nevhodne uskladnené, ich vôňa je obohatená o pach plesní a vlhkosti.
Knihy vyrobené do roku 1845 voňajú po vanilke.
„Ale nielen uskladnenie ale aj starnutie ovplyvňuje pach a môže ho zosilovať. Uvoľňované prchavé zlúčeniny pri rozpade farbív a atramentov nám môžu pripomínať vôňu ovocia či kvetov, benzaldehyd uvoľňovaný pri degradácii papiera dodáva knihám mandľovú vôňu. Ak zacítite vanilku, cítite arómu vanilínu vznikajúcu rozpadom lignínu a mnoho ďalších. Napríklad vysoké koncentrácie furfuralu sú znakom kníh vydaných pred rokom 1845. Vtedy sa papier vyrábal z bavlnených a ľanových handier,“ vysvetľuje Martina Bajzíková z Ochrany fondov Slovenskej národnej knižnice.
Vo všeobecnosti ide o zmes mnohých látok, ktoré dotvárajú pri starých knihách osobitý a charakteristický vnem. Mnohým ľuďom teda môže navodzovať príjemnú a nostalgickú atmosféru.
Samozrejme, nové knihy voňajú úplne inak – po ňu si treba zájsť do kníhkupectva a hlboko sa nadýchnuť. „Každý z nás ju vníma trochu inak. Popisuje sa ako kombinácia sviežej vône papiera, ľahkého chemického tónu z tlačových farieb a látok používaných pri ich viazaní – teda rôznych nových materiálov, laminovaných obalov špeciálnych vonných látok a podobne,“ doplnila M. Bajzíková. Nová doba zvyšuje nároky aj na úpravu samostatného papiera, ktoré sú belšie, pevnejšie, či odolnejšie. „Napríklad peroxid vodíka sa používa na bielenie, alkylketéndimerom sa zas zvyšuje odolnosť papiera voči vode a tak ďalej. Prchavé látky po takýchto úpravách papiera výrazne vplývajú a dotvárajú čuchové vnímanie čerstvo vytlačených kníh.“ zdôraznila odborníčka zo SNK.
Knihy uvoľňujú rôzne prchavé zlúčeniny a tie cez nos putujú do centrálneho nervového systému a náš mozog ich vyhodnotí ako určitú vôňu. Vôňa knihy (starej či novej) je teda niečo osobité, jedinečné a spája sa aj s vôňou miestností, v ktorom je uskladnená. Odráža tiež prostredie, v ktorom ležia na polici – či je tento priestor vlhký, zadymený, slnečný alebo nie je klimatizovaný.