Aké jednoduché je v dnešnej dobe voliť – môžu muži, ženy, chudobní i bohatí, volí sa väčšinou pár metrov od domu, ba dokonca na požiadanie príde urna za voličom. Nik nevie, kto koho volil, takže vinu na výsledku nesie celý kolektív. Politických strán a kandidátov sú plné bilboardy so sladkými úsmevmi na tvárach.
Hlasy sa „vážili“
Sladké reči a medové motúzy ťahali politici svojim potenciálnym voličom popod fúz aj v minulosti. Ba ešte skôr. V Slovenskej národnej knižnici sa nachádza množstvo dokumentov a literatúry s volebnou tematikou. Vďaka Digitálnej knižnici SNK ich dnes môžeme sprístupňovať verejnosti v digitálnej podobe, rovnako ako státisíce ďalších dokumentov. Už z roku 1497 pochádza cenný fragment drevorezu s nemeckým textom z politického letáku Sebastiana Branta, ktorý pojednáva o politike cisára Maximiliána I. Ide o jeden z dvoch doteraz známych exemplárov tohto autora na svete. V 15. storočí bol najvyšším zákonodarným orgánom v monarchii dvojkomorový uhorský snem. V jednej komore rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie, v druhej stredná šľachta a zástupcovia slobodných kráľovských miest. Hlas vyššieho šľachtica bol dôležitejší – teda mal väčšiu váhu – ako hlas stredného šľachtica.
Voľby bohatých mužov
Voľby do Uhorského snemu sa začali konať pravidelne až v rokoch 1865 – 1910. Volebné právo mali len tí muži nad 20 rokov, ktorí boli majetní a vzdelaní, alebo mali dostatočné ročné príjmy z prenájmu pozemkov alebo kapitálu. Bez ohľadu na majetky aj všetci mešťania, notári, učitelia, kňazi, lekári, inžinieri a členovia Uhorskej učenej spoločnosti. Ženy, samozrejme, nemohli voliť ani byť volené. Samotná volebná kampaň tiež nebola lacnou záležitosťou. V roku 1907 si advokát Milan Ivanka požičal od Andreja Halašu 6 000 zlatých, aby mohol banke splatiť 6 500 zlatých, ktoré potreboval na svoju volebnú kampaň do uhorského snemu.
Aby nemohli veriť v hocičo
Z volebného programu Ľudovej strany z roku 1895 sa dozvedáme, že v spoločnosti rezonovala otázka slobody vierovyznania. „Nuž to, že každý môže veriť, čo sa mu páči, čoby hneď k.p. i dáku z mede uliatu figúrku, alebo dákeho egyptského vtáka, alebo keby i naše kavky, vrany držal za Pána Boha a začal sa im klaniať; takéto náboženstvá teraz už práve tak bude ten zákon ochraňovať, ako sväté náboženstvo pána Ježiša Krista,“ píše sa v ňom. Jedným z ich bodov volebného programu bolo dodržiavanie celej nedele (nielen popoludnia) ako dňa oddychu …“ práca vo sviatok, v nedeľu, neni hodná fajky dymu – na práci v nedeľu vykonávanej nespočíva Božieho požehnania“.
Sluha nesmie nechať pána v štichu
Slovenská národná strana išla do volieb v roku 1901 s ďalšími – v dnešnej dobe kurióznymi – požiadavkami. Po úspechu vo voľbách si kládli za cieľ zrušiť zákon o bezkonfesionálnosti – nepáčilo sa im, že sa sobášiť mohlo aj civilne (vznikali civilné matriky) a že uhorský občan nemusí patriť ku žiadnemu náboženstvu. Požadovali reguláciu riek na hornom Uhorsku – Torysu, Poprad, Váh, Oravu, Hron, Nitru, Moravu a ochranu robotníkov: „Znemožnenie žeby prácu dávajúci kapitalista (fabrikant) mohol delníka vycicať a na starosť jednoducho preč poslať.“ Žiadali aj dobrý čeľadný poriadok – teda aby sluha nesmel nechať svojho pána len tak bez pomoci, ale aj to, aby sa pán musel ku svojmu sluhovi (čeľadníkovi) správať slušne a neprepustiť ho hocikedy.
Voľba krikom
Na rozdiel od dnešnej tajnej voľby sa kedysi volilo verejne a ústne – každý teda vyslovil nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. Častokrát volič ledva stál na nohách a nebolo mu rozumieť, od takej intenzívnej predvolebnej kampane. Kampaňou sa totiž rozumelo nielen „opíjanie“ voličov, ale aj „bezuzdná agitácia, neobmedzený terorizmus – jedným slovom všetky zbrane a arzenál straníckeho fanatizmu,“ – píše o volebnej praxi Slovenská liga v útlej knižočke Uhorské voľby, z roku 1928. Dokumenty o praktikách nachádzame aj v iných archívnych materiáloch – Kornel Stodola vydal v roku 1905 útlu knižku Národné voľby v Lipt. Sv. Mikuláši v roku 1905
Seriózne volebné programy
Keď spoločnosť pochopila silu médií, začalo sa zarábať aj na politických kampaniach a kandidátoch. Zverejňovanie politickej reklamy či antireklamy, politická satira, volebné programy politických strán.
Všeobecné volebné právo, vrátane žien, získali až obyvatelia Československa po jeho vzniku v roku 1918. Volebné letáky a plagátiky, brožúrky politických strán sa už teda obracali aj na „starcov i starenky, mládencov a panny po 21. roku“, aby voľby nesabotovali a prišli si vybrať svoju budúcnosť.
