Niekedy sa v človeku skombinujú gény so záľubami tak, že sa nám to zdá neuveriteľné. V Literárnom múzeu SNK sa nachádzajú artefakty človeka, ktorý bol svojim kňazským povolaním predurčený na „troška“ iné záľuby, ako na tie, v ktorých vynikal. Obraz Sedliacky dvor vo Valaskej a portrét miestneho farára Rudolfa Boboka z rokov 1894 – 1895 sú dôkazom toho, akým nadaným maliarom bol vynálezca, priekopník bezdrôtovej komunikácie a povolaním kňaz, Jozef Murgaš (1864 – 1929).
Medzi znalcami umenia a na aukciách majú jeho obrazy relatívne vysokú cenu, maliari ho pokladali za talentovaného výtvarníka.
Hoci sa venoval najmä sakrálnym maľbám, ktoré zdobia kostoly doma i v Amerike, zberatelia vlastnia aj portréty, kresby a krajinkárske scenérie. Na Slovensku je len veľmi málo inštitúcií, ktoré vlastnia Murgašove nie sakrálne obrazy. Takže mať rovno dva obrazy so svetskou tématikou, ako máme v Literárnom múzeu SNK, je vzácnosťou. Ďalšie sa nachádzajú v Slovenskej národnej galérii a v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici, či na cirkevných úradoch.
Obrazy sa do Literárneho múzea SNK dostali niekoľko rokov po smrti Antona Augustína Baníka v roku 1985. Baník bol sám rodákom z Valaskej, kde obe maľby vznikli. Práve ku maľovaniu sedliackeho domu sa viaže niekoľko historiek, pričom jednu z nich zverejnil aj časopis Slovák z 12. decembra 1940.
Murgaš bol ešte pred cestou do Ameriky na návšteve u priateľa farára Rudolfa Boboka. Idúc ráno dedinou, nakukol do jedného sedliackeho dvora, v ktorom gazdiná kolísala svoje dieťa. Krásny pohľad, nadôvažok dvor zaliaty ranným slnkom – duši maliara asi nebolo viac treba. Vychytil sa naspäť na faru po štetce a plátno. To však nemal, a tak potajomky narýchlo rozstrihal posteľnú plachtu svojho kamaráta, upevnil ju na rám a rýchlo bežal ku dvoru. Maľoval a maľoval, ľudia sa okolo neho zastavovali a nevediac, čo robí – otipoval ho ktosi na exekútora. Ďalší chytrák sa vychytil za majiteľom domu a ťahal ho domov, lebo mu dom ide exekútor naisto zhabať. Situácia sa so smiechom vysvetlila, nečakaný problém však nastal neskôr, keď sa gazdiná zbadala zvečnená na obraze. Spustila plač, že prečo ju pán farár chce zatratiť – že jej obraz ukradol dušu a tá ani po smrti nenájde pokoj, lebo z obrazu neunikne. Obaja farári len neveriacky krútili hlavou nad poverami, najprv po peknom vysvetľovali žene, že obraz sa páliť kvôli takému nezmyslu nebude. Ale žena trvala na svojom, a tak impulzívny vynálezca schmatol štetku a zo ženy razom sa stal roh chalupy. Preto sa niekomu môže zdať, že trojnožka na obraze, ukrývajúca dieťa, vyzerá, tak opustene.
Nezvyčajným záujmom o všetko technické a umeleckým nadaním pútal Jozef Murgaš pozornosť už ako malý školáčik. S pribúdajúcimi rokmi stále viac a viac túžil vzdelávať sa aj maľovať. Jeho rodičia však nemali peňazí nazvyš a od prvorodeného Jozefa očakávali, že sa po skončení gymnázia vráti na gazdovstvo a pomôže ho svojim dosiahnutým vzdelaním zveľadiť. Alebo – ako dúfala jeho mama Zuzana – že sa stane kňazom. V roku 1880 mladý Murgaš nastúpil do kňazského seminára v Bratislave, aby tam študoval, robil sakrálne maľby a popritom maľoval aj to, čo sám chcel. A tak sa napokon situácia vyriešila viac menej ku spokojnosti všetkých: Murgaš junior mohol študovať, mama Zuzka splnila dohodu s Bohom (že jej prvorodený bude farárom) a učiteľ Berger bol šťastný, že zrejme najnadanejšie dieťa, aké kedy učil v Tajove, môže študovať. No a cirkev získala skvelého a obetavého kňaza, ktorého legenda žije v americkom Wilkes – Barre aj po 130 rokoch.
Uhorsku mu ale ruže nekvitli. Slovák ako víno s výbušnou povahou a prostorekosťou dostal veľmi skoro nálepku „pansláv“. Po rokoch útrap a problémov napokon rezignoval. Vyštudovaný kňaz a maliar s nedokončeným odborným vzdelaním predal všetky svoje maľby a za utŕžené zlatky si v roku 1896 kúpil lístok do Ameriky. Tam chcel pomáhať slovenským emigrantom, maľovať a objavovať, čo sa mu napokon aj podarilo. Na svojej fare vo Wilkes – Barre si zriadil elektrotechnické laboratórium, študoval fyziku, elektrotechniku, rádiotelegrafiu a veľa experimentoval. Zbieral motýle, vybudoval nádhernú záhradu plnú exotických rastlín, pestoval kvety – jednoducho vedec a umelec. Mal rád spoločnosť ľudí, s ktorými žartoval, bol náruživým poľovníkom a rybárom. Zaujímavosťou je, že už v roku 1897 si kúpil bicykel a každý podvečer sa na ňom učieval jazdiť, aby rýchlejšie mohol obiehať po Wilkes – Barre. Hoci maľoval, dal si aj patentovať mnoho vynálezov, v Amerike nezbohatol a v roku 1929 tu aj Jozef Murgaš zomrel.
Napriek faktu, že dlho žil ďaleko od rodnej krajiny, o dianie v nej sa živo zaujímal, o čom svedčí aj jeho podpis na Pittsburgskej dohode z roku 1918, ktorá predznamenala vznik samostatného Česko-slovenského štátu.
