Slováci mali k alkoholu vždy akosi blízko – pivo, víno, pálenka – naši predkovia pri ich tvorbe vedeli zužitkovať skoro všetko. V 19. storočí však alkoholu akoby prepadol celý svet. Ktovie, kde by sme dnes boli, keby sa nenašli uvedomelí zakladatelia Spolkov miernosti a striezlivosti…
Spolky bojujúce proti alkoholizmu začali vznikať v Amerike v roku 1811 a pomerne rýchlo sa šírili do sveta, aj do Uhorska. „Medzi šíriteľov hnutia abstinencie patril aj neskorší prezident Abraham Lincoln. Množili sa rôzne spolky, ktoré aktívne bojovali proti pitiu. V Uhorsku vyhlásili pálenke boj kňazi – Alexander Máčay, Hugolín Gavlovič či Jozef Ignác Bajza. Už Bajza koncom 18. storočia v prvom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti pranieruje nadmerné pozeranie nášho ľudu na dno pohárika“ hovorí Katarína Krištofová, generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.
Boj ostrovtipom
Hlavné postavy románu, ktorý Bajza napísal v rokoch 1784 – 85, René a jeho vychovávateľ Van Stiphout, putujú po Slovensku a kriticky opisujú pomery, aké tu vládnu – sociálny útlak, bitky, poverčivosť, nedostatočnú hygienu, biedu a pitie. Práve to pokladal za jednu z príčin zaostalosti slovenského prostého ľudu. Bajza však bojoval na tomto fronte aj svojím ostrovtipom – písal epigramy:
Ožranom
Keby ste tak zlato miesto trúnku pili, na bruchách by sme vám potom
Zlaté bane otvorili.
Román medzi prostým ľudom ako osveta nezabodoval. Zásahom do čierneho bola skvelá veršovaná hra Šenk pálenčení (1844), ktorú aj dnes nájdeme v repertoároch ochotníckych súborov. Farár Ján Andraščík ju napísal v šarišskom nárečí a po preklade do štúrovskej slovenčiny sa stala v Uhorsku tým, čo dnes nazývame bestsellerom. Recitovala sa naspamäť na svadbách, na priadkach, krstinách – jednoducho bola v každej domácnosti. Doslova neveľké dielo dosiahlo 10 vydaní a niekoľko aj v USA. Lenže ako to už býva, čo sa chudákovi páči a vylúdi mu v ťažkom živote úsmev na perách, to hneď začne vŕtať v hlave vrchnosti – a tak knižku úradným prípisom z marca 1845 nechala skonfiškovať.
Pálenka je otrova a jed
Dej Andraščíkovej veselohry sa odohráva v krčme, kde sa stretáva židovský krčmár Lajzer, jeho žena Ráchel, vojak Tomáš a čižmár Daniel. Do krčmy vchádza pocestný furman „Dzuro“ (t.j. Ďuro) a napodiv odoláva lákavej ponuke pálenky a nechce nič iné, len krmivo pre kone.
„Že každá pálenka je jed a otrova,
ku nešťastiu hlúpych všetko spraviť hotová.
Tak telo jak dušu jedom zaplňuje,
chudobu, chorosť a smrť priťahuje.
Preto každý múdry pod prísahou sľúbi,
že ju piť nebude, bo celého ho zhubí.“
Div sa svete – opitému osadenstvu krčmy dôjde, že ich Ďuro vlastne uráža: veď keď múdri nepijú, tak potom hlúpi pijú – a tak mu hrozí riadna bitka. Ďuro ich presvedčí, že príde ráno, keď budú všetci triezvi a povie im, prečo tak o pálenke zmýšľa. Ako to už po fláme býva, ráno je v krčme všetkým zle a Ďuro miesto niečoho od bolesti im dáva prednášku o tom, prečo by rozumný človek nemal piť pálenku: že si ničia zdravie, míňajú si majetok a hlúpnu z nej. Všetkým sa akosi rozjasní v hlave – okrem Katy Šmerdzuchy – a prestávajú s pitím. Z toho však má hlavu v smútku Žid Lajzer a jeho žena: „Keď oni osvietia kresťanských sprostákoch, nebude na svete už viacej pijakoch. Keď už ľudia nedajú sa klamať, bohatstvo mi nebudeme z nich mať.“ Na konci hry všetci okrem Katy Šmerdzuchy zložia v kostole prísahu o abstinencii a založia spolok „Bratstva miernosti a kresťanskej triezvosti“. O tom, koľko peňazí ich pálenka stála, hovorí výstižne Hric: „Ja za päť a dvadsať rokov jak drotujú, sto zlatých na ten jed, každý rok keltujú. Dvetisíc i päťsto zlatých som tak stratil, otrhaný chodil, židov krásne šatil.“
Ján Andraščík sa narodil 6. augusta 1799 v Lipovciach pri Prešove v období, kedy tam snáď ľudia zažívali najväčšiu biedu. „Braterstva krescanskej trižbosci“, ktoré zakladal, dosiahli na východe Slovenska masový charakter. Nešírili len protialkoholickú propagandu, ale aj myšlienky o racionálnom hospodárení a túžbe po vzdelávaní.
Ráčte vstúpiť do spolku
Na prvý spolok striezlivosti na Slovensku môžu byť hrdí Bobrovčania, pretože vznikol v roku 1840 práve tam. Zrieknuť sa navždy pálenky a dodržiavať celoživotnú miernosť v pití ostatných nápojov – to boli jeho dva hlavné ciele. Za jeho vznikom stál mladý farár Peter Árvay – ako 26-ročný prišiel do Bobrovca, v ktorom bola pálenica aj pivovar. Videl, že alkohol bol veľmi častým dôvodom rozvratu rodín a biedy a po čase založil na fare Bratstvo striezlivosti.
Ak sa niekto rozhodol vstúpiť do spolku, v prvom rade sa musel prihlásiť na svojej fare, kde ho zapísali do špeciálnej knihy. Buď do kolonky „úplná abstinencia“ alebo do kolonky „mierne pitie“. Zapísaný adept sa niekoľko týždňov pozoroval a ak po uplynutí skúšobnej doby sám od seba požiadal o vstup, prijal sviatosť zmierenia a Eucharistie a verejne slávnostne vyslovil sľub v kostole (zvyčajne na nedeľnej svätej omši).
Brojili aj štúrovci
S metlou ľudstva sa však snažili zúčtovať najmä štúrovci. Ľudu predkladali na čítanie protialkoholickú literatúru, úvahy v novinách, zakladali nedeľné školy a ľudí lákali do vzdelávacích spolkov. „Čas, ach čas nám je už raz lud náš úbohí od toho moru, ktorí ho duchovně i ťelesně zabíja a o šetko pripravuje, oslobodiť, čas nám je už nad našim ňešťastním ľudom naším sa zmiluvať! Prezreťedlnosť Božja poslala národom od tohto moru uchváťením prostrjedok visloboďeňja sa od ňeho: Spolki mjernosťi, ňekresťanská misel bi bola naša kebi tohto prostrjedku mi obema rukáma sa ňechitili a ľudu nášmu na vidom očí tím morom hinúcemu ňespomahali,“ – rozohňuje sa Ľudovít Štúr v liste Štefanovi Závodníkovi 20. novembra 1844. Povzbudzovalho „v tomto pracuváňí vitrvať jako skala“. Paradoxom je, že práve 12-ročného Ľudovíta na nižšom lýceu v Rábe liečil spolužiak Ján Kiš „kúrou vínovou“, keď vážne ochorel.
| List Ctoboha Zocha k Ctihodnjemu Spolku Mjernosti tatranskích Slovákov, s náležitou úctivosťou…, 1845 (Literárny archív SNK, sign. M 39 a A 26) | ||
|---|---|---|
 |
 |
 |