Ženám svitá na lepšie časy…


Medzinárodný deň žien

To, že ženy môžu študovať na univerzitách, voliť či pracovať neplatilo na Slovensku odjakživa. Ešte aj po roku 1900 tu vládli silné tendencie pripútať ženu ku sporáku a v hnutí za zrovnoprávnenie žien a feminizme niektorí národovci videli to najhoršie, čo môže byť. Našťastie sa im to nepodarilo a ženy svoj boj za rovnoprávnosť vyhrali. Od roku 1910 majú vždy 8. marca svoj medzinárodný deň. Patrí spomienke práve na tie, ktoré ten boj za rovnoprávnosť nevzdali a napokon ho vyhrali.

Sme v Uhorsku, v druhej polovici 19. storočia, keď ženám veľmi ruže nekvitnú. Sú stále doma v roli matiek a strážkyň rodinného tepla – rodia, vyšívajú, varia, robia na poli, zavárajú, sadia a pečú, starajú sa o deti a o čistotu v dome. Sú to gazdinky s nižším vzdelaním úplne závislé na manželoch. Ambície, ktoré presahovali túto ich úlohu, boli v spoločnosti vnímané ako škodlivé.

Okolo roku 1860 sa v Uhorsku dievčatá vzdelávali čiastočne v odlišných predmetoch ako chlapci – napríklad na vyšších školách sa dievčatá neučili základom poľnohospodárstva, národnému právu ani základom účtovníctva, geometrii. Čiastočné zlepšenie nastalo s novým školským zákonom (1868), ktorý konečne zaviedol naozaj povinnú školskú dochádzku „pre deti“ – teda dievčatá aj chlapcov od 6 do 12 resp. 15 rokov a určoval sankcie v prípade zanedbania. Dievčatám umožnil študovať na vyšších a meštianskych školách. V roku 1875 zriadili v Pešti prvú vyššiu dievčenskú školu a v roku 1896 k nej pribudlo prvé gymnázium pre dievčatá. Ich cieľom však bolo aj pomaďarčovať ženy a tak sa ženské organizácie v Uhorsku v značnej miere koncentrovali aj na to, aby ženy mohli študovať v slovenskom jazyku. Od roku 1895 dokonca začali prijímať slečny na univerzitné štúdium farmaceutických, filozofických a lekárskych študijných odborov.

Narodnie_noviny_19110915_s1-2

Národnie noviny z 15. septembra 1904 popisujúce ženskú otázku

Narodnie_noviny_19110915_s3

 „Našťastie niektoré ženy kritika spoločnosti ešte viac posmeľovala a utvrdzovala v názore, že robia správnu vec. Takže začínajú agitovať a pozvoľna prenikať do verejného života. V literatúre sa objavujú úvahy, poviedky a romány Eleny Maróthy – Šoltésovej, Hany Gregorovej, Terézie Vansovej. A ich hrdinky robia s mladučkými Slovenkami tej doby doslova divy ….,” vysvetľuje generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová. Dodáva, že aj ony síce sú matkami, ale zároveň sú milujúce a milované manželky v šťastnom vzťahu, vzdelané a rovné svojmu manželovi. Alebo sú to samostatne existujúce ženy, ktoré radšej budú samy, ako by žili s niekym bez lásky…

Soltesova_PM 15_713

Prvý učiteľský sbor dievč. Školy „Živeny“ v T. Sv. Martine r. 1919. /Na obrázku sediaci: E.M. Šoltésová
a Fr. Mareš. Stojace: Dr. A. Horneková vyd. Bobková, Zlochová, Dr. Štechová/
(Literárny archív SNK, sign. PM 15/713)

Soltesova_PM 15_716

Výbor spolku Živena r. 1933 so žiačkami Ústavu M.R.Štefánika pred budovou. /Sediace: E. Hroboňová, A. Čajdová, Elza Vančová, E.M. Šoltésová, Fr. Mareš, A. Halašová a iné. Foto: Horník, A., Martin (Literárny archív SNK, sign. PM 15/716)

ELENA MARÓTHY – ŠOLTÉSOVÁ

Jej dievčenské a ženské postavy boli múdre, statočné a uvedomelé – ako manželky v šťastnom a idylickom manželstve dokázali manžela svojou láskou a aktivitou povzbudiť k dosiahnutiu vyšších cieľov. Sama Šoltésová horlivo bojuje aj za skoncovanie s titulovaním žien „milostivá pani“ a zastávala titul „pani“ a vykanie, nie používanie „oni“. Dcéra farára a spisovateľa Daniela Maróthyho je odmala veľmi vnímavé dieťa, ale akosi nikto nemá pochopenie pre jej túžbu vzdelávať sa. Jej osud spečatili sobášom z rozumu a s obchodníkom Ľudovítom Šoltésom sa odsťahovala do Martina, centra vtedajšej kultúry. Prežila tu smrť svojich detí aj manžela, tu zakladala školy a časopisy pre dievčatá a ženy. „Je to zahanbujúci znak našej veľkej zaostalosti, že u nás ešte treba dôvodiť za ženskú vzdelanosť. Jesti pre ľudí vôbec vzdelanosť je žiadúcna, nuž, rozumie sa, treba ju mužským i ženským. Inde o tom už ani otázka nepovstáva, lebo sa všeobecne uznáva jej potreba,“ píše v článku Potreba vzdelanosti pre ženské.

Soltesova_K18a_7

Terézia Vansová (zľava) s Elenou Maróthy-Šoltésovou. Foto: Otto Lechnitzky, Banská Bystrica
(Literárny archív SNK, sign. K 18a/7)

V korešpondencii so svojou priateľkou a riaditeľkou meštianskej školy v Kromeříži Antóniou Gebauerovou rozoberajú dievčenské školstvo. Ona ponúka Šoltésovej kvalifikované učiteľky a návrhy na zameranie aj náplň dievčenských škôl, ktoré už v Čechách fungovali. Posiela jej osnovy pre ženské školy „průmyslové i kursy gazdinské“ a z vlastných pozorovaní radí, že dievčatá by sa mali po 14. roku života špecializovať pre určitý pracovný odbor: „Je třeba púsobit i na muže, aby ženu uznali schopnou a povolali ji k spoločné práci ve prospěch celku,“ píše Gebauerová v liste Šoltésovej z roku 1919 a dodáva, že ju bolí, že v národnom zhromaždení Československa nie je Slovensko ženou zastúpené.

M 98 B 38 001 M 98 B 38 002
 M 98 B 38 003 M 98 B 38 004
 M 98 B 38 005 M 98 B 38 006

Ukážka korešpondencie medzi A. Gebauerovou a E. Maróthy – Šoltésovou
(Literárny archív SNK, sign. M 98 B 38)

HANA GREGOROVÁ, rod. LILGE

Prv ako sa stala manželkou spisovateľa, bola ochotníckou herečkou čo už samo o sebe stačilo na to, aby z nej nebola žienka domáca. Rovnako ako mladá Elena Maróthy, aj dcéra váženého mešťana Anna Lilgová túžila po vzdelaní. Smrť jej otca a existenčné problémy v rodine hrali proti nej. A tak sa aspoň snažila stretávať so vzdelancami, sama sa doma po večeroch učieva, navštevuje kultúrne podujatia, účinkuje v martinskom Spevokole. A tu spoznáva už vtedy známeho spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského. O 10 rokov starší bankový úradník, národne a kultúrne orientovaný, s liberálnymi názormi. Možno skôr z úcty ako z lásky sa za neho 22-ročná Anna v roku 1907 vydala. Po návrate z Nadlaku, kde chvíľu s manželom žili, sa pani Hana venuje osvete – chodí po šarišských dedinách s kufríkom plným kníh, aby ich v pomaďarčenom kraji šírila medzi ľuďmi, obdivovala krásu ľudového umenia a zbierala ho pre martinské a pražské múzeum. Vo februári v roku 1912 sa prednáškou o ženách, ktorú predniesla na večierku Živeny a zbierkou Ženy zaradila medzi bojovníčky za emancipáciu slovenskej ženy. Zosypala sa na ňu doslova spŕška urážok a osočovania, lebo ňou pobúrila i samotné ženy.

Vo svojich prózach a románoch zobrazila osudy slovenských žien všetkých spoločenských vrstiev, ich duše, sklamanie v manželstve a ich nespravodlivé spoločenské postavenie na začiatku 20. storočia. Matky dcér súcich na vydaj boli pobúrené, keď čítali v jej knihách, že „je mravnejšie rozísť sa, ako žiť s niekým, s kým si nezodpovedáme“. Iritujú ich názory postáv, ktoré hlásajú, že je ponižujúce vydať sa len preto, aby bola žena zaopatrená. Znenávideli ju za to, že ich dcéram vštepuje myšlienky o ženskej nezávislosti a samostatnosti. Sama Gregorová v svojich spomienkach píše, ako ju raz nejaká matka na ulici začala osočovať a vykrikovať, že od takej, ako je ona, si len treba svoje dcéry chrániť…

Našťastie sa ale situácia postupne menila aj u nás…

Narodny_hlasnik_1869_1a Narodny_hlasnik_1869_2a
 Narodny_hlasnik_1869_3a  Narodny_hlasnik_1869_4a
Narodny_hlasnik_1869_5a Narodny_hlasnik_1869_6a
 Narodny_hlasnik_1869_7a Narodny_hlasnik_1869_8a

Narodny_hlasnik_1869_9a

Národný hlásnik z r. 1869  vyzýva ženy k aktivite – predstavuje návrh stanov spolku Živena
aj pozdrav slovenským ženám od českých sestier
(In: Národný hlásnik, 1869, ročník II, č. 5, s. 143 – 146, č. 6, s. 169 – 175)

AMBRO PIETOR

Aby sme však neboli nespravodliví, aj niektorí muži si osvojili pokrokové myšlienky zo zahraničia – žiarivým príkladom bol Ambro Pietor. Už v roku 1869 v Národnom hlásnikovi píše, že „Ženskému pohlaviu chybí osveta, tato podstať veškerého mravného života“ a príčinu vidí v „straníckom svete mužskom, jakožto vládnucom lebo veru on nesie toho najväčiu vinu.“ On v novinách vyzval slovenskú verejnosť na založenie ženského spolku Živena (4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine), ktorého cieľom by bolo vzdelávanie slovenských žien. Spolok začal s osvetovou prácou, vydával ženské časopisy a trikrát podal návrh na zriadenie vzdelávacieho dievčenského ústavu v slovenskom jazyku. Uhorská vláda to však zamietla. Až 18. novembra 1919 prijímala prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská v Martine svoje prvé žiačky. V roku 1921 už bolo v Československu 30 odborov, 10 dievčenských škôl a pribúdali ďalšie. Školili sa pracovníčky a inštruktorky kurzov pre ženy. Učili sa variť, šiť, zvládať výchovu i domáce hospodárstvo, učili sa, ako vykonávať hygienu seba i dieťaťa. Získavali cenné informácie o tom, v akých povolaniach by sa mohli uplatniť i o možnostiach, ako si zriadiť malú výrobu doma. Živene sa dokonca podarilo zriadiť pre pracujúce ženy jasle – prvé otvorili 28. októbra 1922 v Martine a dlho boli jediné. V roku 1926 promovala na peštianskej univerzite prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, dcéra evanjelického farára z Liptovského sv. Petra.

Bellova_Maria_SB 13_53

Mária Bellová pri práci na fronte v roku 1916, autor fotografie: Szilágy Somlyó, Oradea.
(Literárny archív SNK, sign. SB 13/53)

SVETOZÁR HURBAN – VAJANSKÝ

Na rozdiel od Pietra bol S. Hurban – Vajanský striktne konzervatívny a feminizmus nazval „kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia, t.j. kus feminizmu… Keď svrhne sa (žena) na mužatku, keď vystupuje na tribúnu, vtedy všetky tieto cnosti odhodí a zostáva – babizeň.“ – píše v Národných novinách v roku 1904. A hneď druhým dychom dodáva, že „zarábať na chlieb protiví sa ženskému povolaniu a hrať zástoj verejný – hľa, drahá teatrálna – pozbavuje ženu ženskosti a zväčša aj mravnosti.“  Čo by asi na takéto vyjadrenie povedala mama S. Hurbana – Vajanského – Anička Hurbanová – Jurkovičová?

Prečítajte si aj zaujímavosti zo stránok ženského časopisu Živena z roku 1911

Zivena_19140606_s191_poistovanie

 

Zivena_191101_s20_zenska_vojna_a