Šípkovú Ruženku neprebudil princov bozk


Takmer 170 prerozprávaných a ním vymyslených rozprávok, ktoré sa stále tešia obľube na celom svete, mu priniesli nepísaný titul kráľa rozprávkárov. Dátum narodenia dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena – 2. apríl – bol preto vyhlásený za Svetový deň detskej knihy. Pri tejto príležitosti ponúka Slovenská národná knižnica (SNK) pohľad do svojich zdigitalizovaných „rozprávkových“ archívov.

Vlk_a_sedem_kozliatok_1927_BA_academia_SB_92_titul Vlk_a_sedem_kozliatok_1927_BA_academia_SB_92_ilustracia

Vlk a sedem kozliatok vo vydaní z roku 1927
(kliknite na obrázok a prečítajte si zdigitalizovanú rozprávku)

Kde bolo tam bolo…

Veď to všetci poznáme – kde bolo, tam bolo – tak sa začínala každá „slušná“ rozprávka. Zvyčajne sa všetko odohrávalo za siedmimi horami a siedmimi dolinami, prípadne tam, kde sa voda sypala a piesok sa lial. Našli sa aj odvážlivci, žijúci vo svete, ktorý bol obitý doskami…

in_Vcelka-1883_c6_s7

Rozprávky či poviestky čítali deti aj v časopise Včelka (1863, č. 6)

No a kto tam zvyčajne žil? Chudobný rodič (rodičia) s hladnými deťmi, chudobné dievča s nevlastnou zlou macochou. Ak nazrieme do vyšších kruhov, tak tam žil kráľ a kráľovná, ktorí mali buď jednu alebo tri krásne princezné. Kráľ – vdovec – zvyčajne mával troch synov, z ktorých dvaja boli „akční a na úrovni“ a ten tretí taký jednoduchý, truľko, pecúch, povaľač, niktoš a podobnými prívlastkami častovaný ignorant konzumnej spoločnosti. Zvyčajne to však dotiahol v živote najďalej – buď najďalej docválal na svojom starom, krivom koňovi (pod touto maskou sa skrýval lámač dostihových rekordov), alebo oslobodil tri princezné z pazúrov draka, prípadne odklial zakliate kráľovstvo.

Elek_Benedek_1895_Magyar_mese-es_mondavilag_3 Elek_Benedek_1895_Magyar_mese-es_mondavilag_2

Ilustrácie rytiera bojujúceho s drakom zo zbierky rozprávok Magyar mese-és mondavilág z roku 1895

A najčastejšie pritom vyťahoval z kaše aj vlastných bratov, ktorí na zlú cestu života odbočili, omámení pozlátkom. Nuž, kombinácií mnoho – väčšinu už tak dôverne poznáme a predsa sa k nim stále radi vraciame – či už náhodným stretnutím na povale, cieleným čítaním večer deťom a či v obchode, keď zavadíme pohľadom o nové vydanie… naše rozprávky.

Nemcova_1857_Slovenske_pohadky_a_povesti_SE_4108-1_s570 Nemcova_1857_Slovenske_pohadky_a_povesti_SE_4108-1_s571

Rozprávku O pyšné panně podala Božena Němcová v zbierke Slovenské pohádky a pověsti v roku 1857 (kliknite na obrázok a prečítajte si zdigitalizovanú rozprávku)

Rozprávky – pôvodné verzie

Fakt, že rozprávky vôbec neboli určené pôvodne deťom, je už všeobecne známy. Mali výchovne a mravno-poučne pôsobiť na dospelých, resp. adolescentov – podľa toho, koho bolo treba umravniť. Mali im vštepovať, že múdrosť, odvaha, dobré srdce a poctivá práca im budú najužitočnejšie v živote. Ukazovali, že priamy charakter, slušnosť a mravnosť býva odmenená a nemravníci skončia vždy zle. Zdôrazňovali hodnoty, múdrosti predkov a pominuteľnosť niektorých pôžitkov. Vyzdvihovali životné skúsenosti našich prarodičov, ich múdrosť. Nabádali na dodržiavanie pravidiel. Zjednodušene teda môžeme povedať, že práve preto „rozprávky“ boli v podstate horory, krváky, znôška nemravností a vraždenia – taká výstraha zaberala najúčinnejšie.

Cervena_ciapocka_a_ine_rozpravky_1938_titul

Červená čiapočka z roku 1938 je rovnaká ako dnes. Začítajte sa priamo do rozprávky kliknutím na obrázok. V starých verziách z 11. storočia ju však naháňa po čiernom lese vlk, vlkodlak i ľudožrút a veru, žiadny záchranca nepríde. Príbeh scivilizovali až bratia Grimmovci okolo roku 1800 (vrátane horára – záchrancu). Poučenie pre mladé dievčatá, aby nedôverovali neznámym mužom však nájdeme v ňom aj dnes.

Doslova každé slovíčko naši predkovia vyberali akoby cielene. Zlo totiž reprezentovali nielen očividné zlé stvorenia ako strigy, drak, vlkolak, piadimužík, temné sily či krvilačné zvieratá, ale aj tmavý les, zakliata krajina, búrka a pod.

Elek_Benedek_1895_Magyar_mese-es_mondavilag_1

Cervena_ciapocka_a_ine_rozpravky_1938_cervena_ciapocka

Zberatelia rozprávky „poľudštili“

Pavol Dobšinský, August Horislav Škultéty, bratia Grimmovci a iní zberatelia viac či menej zmierňovali a upravovali rozprávky podľa toho, ako sa im páčilo. Preto napríklad dnes už zrejme ani nenájdeme pôvodnú verziu Červenej čiapočky, kde mladá dievčina nevedomky zje babkine telesné pozostatky. Rovnako mnohí ani len netušia, že Šípková Ruženka sa prebudila vlastne až deväť mesiacov po princovom bozku… Janíčko a Marienka pôvodne veru nepreľstili ježibabu…. No a zlá kráľovná, ktorá prenasledovala Snehulienku, zomrela tak, že jej obuli rozžeravené topánky, v ktorých musela pred nevlastnou dcérou a princom na ich svadbe tancovať až kým nepadla mŕtva na zem.

Keď to vezmeme z tej lepšej stránky – ázijské, japonské či orientálne rozprávky sú vraj omnoho drastickejšie :-)

Tisic_a_jedna_noc_1908_titul

Čítajte Tisíc a jednu noc – Východné báje a povesti z roku 1908 a povesti priamo v zdigitalizovanej podobe (kliknite na obrázok)

Carodejny_vtak_1909_titul

Začítajte sa do arabskej poviestky Čarodejný vták, tak ako ju podal Ján Bežo (kliknite na obrázok)

Cervena_ciapocka_a_ine_rozpravky_1938_tatarska_rozpravka

Ešte pred Grimmovcami však vo Francúzsku žil Charles Perrault (1628 – 1703), ktorý v roku 1697 vydal zbierku 11 rozprávok Príbehy alebo Rozprávky zo starých čias s ponaučeniami. Nechýbala medzi nimi Červená Čiapočka, Janček Palček, Popoluška, Modrofúz a iné. Kniha mala mnoho vydaní a z nej čerpali aj bratia Grimmovci.

Kráľ rozprávkárov

Kráľom rozprávok aj rozprávkárov bol Hans Christian Andresen (1805 -1875). Ako 30-ročný napísal svoju prvú rozprávku. Mnohé z nich nesú stopy jeho smutného a láskou nenaplneného života. A práve citlivosť a dojemnosť, akú vo svojej tvorbe použil, z neho robí kráľa. Z takmer 170 rozprávok bolo len pár „prebratých“, ostatné boli výplodom jeho fantázie. Žil v chudobnej rodine, kde lásku pociťoval len od svojho otca. Práve on mu čítal knihy. Po jeho smrti bol Hans ešte osamelejší. Jeho matka padala stále hlbšie na dno, až úplne prepadla alkoholu. Andersenove príbehy odrážajú smutné spomienky. Neopätovanú lásku, ktorú mu osud niekoľkokrát uštedril v reálnom živote zobrazuje v niekoľkých príbehoch. Nie všetky Andersenove rozprávky, ale niektoré tiež boli prisilná káva pre detské uši a srdcia. Spomeňme si dievčatko so zápalkami, ktoré zamrzne od zimy v uličke, cínového vojačika, ktorý sa roztaví kvôli láske k tanečnici. Morská víla Ariel sa v pôvodnej verzii (neamerickej animovanej) vzdá svojho hlasu (čarodejníčka jej vytrhne jazyk) za to, že sa jej plutva zmení na nohy a dostane sa ku princovi. Na zámku pre neho tancuje, doslova sa vznáša. Ale zakaždým, ako sa jej noha dotkne zeme, pociťuje Ariel takú bolesť, akoby jej do nôh zapichli tisíce ihiel. Nevďačného princa, kvôli ktorému to všetko podstúpila, ale za manžela nezíska, čím je odsúdená na smrť. Na veľké prosby jej otca Ariel dostane druhú šancu – ak sama princa dokáže zabiť, zachráni si život. Ariel ho však tak slepo miluje, že radšej sama umiera.

Wilde_1920_Slavik_a_ruza

Oscar Wilde vydal aj dve rozprávky. Slávika a ružu neskôr prerozprával Andresen – podstata však ostala. Slávik pomohol sfarbiť chudobnému študentovi bielu ružu na červeno tým, že si prepichol ružovým tŕňom srdce.

Viac rozprávok nájdete v Digitálnej knižnici SNK.