Prvý mládenec slovenský Ľudovít Štúr sa láske bránil

Ludovit Stur

Slovenská národná knižnica (SNK) pokračuje v príprave na budúcoročné 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Pri štúdiách jeho osobného archívu a dokumentov v správe Slovenskej národnej knižnice, sme navštívili Odbor správy a výskumu pôvodných prameňov, na pôde ktorého vzniklo Kalendárium života a diela Ľudovíta Štúra. Štúdie, ktoré spracoval Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, Dr.Sc.

Pri sledovaní osudov Ľudovíta Štúra patrí medzi zvlášť zaujímavé objasnenie jeho vzťahov a názorov na mladícke ľúbosti a na úlohu ženy v rodine a národe. Faktom je, že ľúbostné a manželské vzťahy a zväzky pokladal za prekážku v oddanej národnej práci. Bytostné obetovanie sa práci a službe pre národ vyžadoval nielen od seba ale aj od svojich druhov a spolupracovníkov. Takto vzhliadal aj k manželstvám svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov Sama Chalupku a Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého dokonca od svadby odhováral.

Keď sa veľmi nádejný básnik a horlivý národovec Samo Chalupka v roku 1836 oženil s Eufrazínou Turanskou, Štúr v liste Ctibohovi Zochovi 14. októbra 1836 napísal: „Sam. Chalupkovi po Všeslávii zazvonili; mne již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost, lichotící žena zakopala. Pokoj prachu!“  (LA SNK, sign. 26 B 11, strana 3) A českého redaktora Karola Boleslava Štorcha 21. apríla 1837 informoval, že „Chalupka, ten někdy nejučinlivější nejzapalenější Chalupka v loně jedné ženy usnul…“ (Listy Ľ. Štúra I, s. 84, 107) Chalupkov sobáš s „lichotící ženou“ podľa Štúra teda zahatal jeho sľubný tvorivý rozlet, čo sa, žiaľ, akoby potvrdilo, lebo básnik sa načas odmlčal.

 stur_korespondencia_zoch_1836-10-14_a stur_korespondencia_zoch_1836-10-14_b
stur_korespondencia_zoch_1836-10-14_c stur_korespondencia_zoch_1836-10-14_d

List Ľudovíta Štúra Ctibohovi Zochovi a Danielovi Janovicovi zo 14. 10. 1836, Bratislava
(autograf, 4 strany, 26 x 21 cm,  Literárny archív SNK, sign. 26 B 11)

Celkom odchodné názory a oveľa častejšie hádky o ľúbosti, manželstve a rodinnom živote mal Štúr s oddaným priateľom J. M. Hurbanom. Často si vymieňali názory, ktoré neraz prepukli do hádok. Ako po rokoch zaznamenal J. M. Hurban: „Hádky teoretické o predmete tomto trvali za dlhý čas medzi nami dvoma. Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva…“

A ako tento spor rozriešil J. M. Hurban? „Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi, pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel – ako písal priateľom – »Miloslavovi na pohrab!« A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš. Darmo! Vec bola medzi nami riešená nadlho prakticky.“ (J. M. Hurban: Ľudovít Štúr, 1959, s. 194 – 195.) Ako vieme, Štúr sa s ťažkým srdcom preniesol ponad Hurbanovu ženbu, ale ostali naďalej najbližšími priateľmi a spolupracovníkmi.

V týchto súvislostiach si vieme predstaviť, aký vnútorný boj, koľko sebazaprenia musel obetovať tento „prvý mládenec slovenský“, ako ho charakterizoval J. M. Hurban, aby sa zriekol lásky k žene, kvôli láske a práci pre vlastný národ. Tak potlačil v sebe ľúbostné vzplanutie k očarujúcej deve Márii Pospíšilovej, ku ktorej zahorel láskou počas krátkeho pobytu v rodine Pospíšilovcov v Hradci Králové v septembri 1840. Doklady o tomto vzťahu máme v Štúrových listoch, v básnických textoch i v Hurbanovom životopise Ľ. Štúra. O vzplanutí však písal aj v liste Máriinmu bratovi Jaroslavovi Pospíšilovi: „Hradec Váš mě náramně ranil. Rána na pravici se již snad brzo zhojí, ale ona do srdce, již mi zadala, hojíc onu, milostná opatrovnice má jest hluboká, nevyhojitelná. Kdož by mi byl předpovídal, že v Hradci padnu do bolů lásky, jímž sem pečlivě vyhýbal, abych tím neodvisleji, tím samostatněji pracovati a pro jednu oulohu pojité všecky síly vynaložiti mohl?“ (Listy Ľ. Štúra I, s. 194-195)

Marie Pospíšilová

Mária Pospíšilová, dcéra Jána Hostivíta Pospíšila, majiteľa kníhkupectva, tlačiarne a vydavateľstva
sa o Štúra starala v Prahe, keď si poranil ruku.

S ďalšou osudovou ženou, mladou a krásnou devou Adelou Ostrolúckou sa Ľudovít Štúr zoznámil okolo roku 1846 pri návšteve svojho brata Samuela, evanjelického farára v Zemianskom Podhradí. Adela tu pobývala u svojho strýka. Vzdelaná a hudobne nadaná Adela ovládala päť cudzích jazykov a bola rozhľadená aj v literatúre a filozofii. O jej vzťahu s Ľudovítom Štúrom, ktorý prerástol po roku 1851 do lásky, sa zachovalo len málo údajov – jedinečným dokumentov je napríklad zápis Ľ. Štúra v pamätníku Adely Ostrolúckej.

J 46 - pamätník - Štúr Adele O.

Zápis Ľ. Štúra v pamätníku Adely Ostrolúckej z 22. apríla 1852 vo Viedni,
autograf, 1 strana, poľsky, 19 x 25 cm (Literárny archív SNK, sign. J 46)

Prepis zápisu v pamätníku Ľ. Štúra v pamätníku Adely Ostrolúckej:

I mnie w Arkadyi pierwszy dzień zabłysnął
I mnie przyroda radość w życiu
Zaprzysięgła przy powiciu
Tylko czas rączy łzy z oczu wycisnął

(Aleksander Fredro. Odludki i poeta. Komedya w jednym akcie. 1826.)

Preklad

Aj mne v Arkadii prvý deň zablysol
Aj mne príroda radosť v žití
Prisahala pri poviti
Lenže čas rýchly slzy z oči vytisol

Keď 18. marca 1853 Adela vo Viedni podľahla zákernej chorobe, Ľudovít jej venoval báseň s iniciálkami A. O. Po jej úmrtí sa o svojom vzťahu k nej vyjadril v liste priateľovi Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi slovami: „Bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šľachetnosti neobyčajnej, a lásky k nám, ako i z jej písomných pamätníkov vidno, najvrelejšej. Taký tvor sa riedko rodí, a ešte redšie vychová, určený viac Bohu ako svetu….“ V ťažkých chvíľach si Štúr uvedomoval, že na zemskom bytí si nemožno veľa zakladať, lebo tu „klame a hynie všetko!“, ako napísal v liste J. M. Hurbanovi.

stur_ludovit_adela_ostrolucka

Adela Ostrolúcka – Štúrova láska bola rozhľadená, krásna, vzdelaná a inteligentná dievčina
z vyššej spoločnosti. Zomrela tri roky pred Štúrom, ktorého si smrť našla v roku 1856.

stur_26 C 1 - basen- 001 stur_26 C 1 - basen- 002

Ľudovít Štúr O. O. Báseň zo zbierky Spevy a piesne venovaná Adele Ostrolúckej,
autograf, 2 strany, 22 x 13 cm Datovanie: 1853 (Literárny archív SNK, sign. 26 C 1)

O. O.

Uvädnul si prenáhlo, kvet,
Ty pekný kvet Hrona,
V duši tej svet opúšťala
V láske, viere k svojím stála,
Zbožná Antigona.

Ani kvet ten rodnie kraje
Nezreli, keď vädol,
Ani tvor tvoj ušlechtilý
Do náručia nestúlily,
Keď uvädlý padol.

A v srdci tom tolká láska
Horela k tým krajom,
Že sa mnela v jejích lone,
Tam na živom šumnom Hrone,
Otočená rajom.

A k rodom jích koho srdce
Túžobnejšie bilo?
Jako sestra k bratom zlatým
Navráteným, driev odňatým,
Tak sa k ním túlilo.

V týchto citoch, v tom nadšení
Mizla tá postava,
Duch sa to len byť pozdával
A ten v ríšu duchov plával,
Kde jeho oslava.

Pamiatka ti neuvädla,
Ty kvet nášho kraja,
Vzdechy jeho nech lietajú,
Kde ti zvleky spočívajú,
Tam na breh Dunaja.

S nimi spolu i naše tam,
Často tam zaletia,
Bár aj túžby tvoje vrelé,
Už tam v zemi onemelé,
Viac jím neodvetia.

r. 1853

Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc.
Odbor správy a výskumu pôvodných prameňov, SNK

Slovenská národná knižnica si 28. októbra 2014 zaumienila doviesť zvedavých a bádania chtivých čitateľov k okrúhlemu výročiu narodenia popredného predstaviteľa slovenského národného života z polovice 19. storočia. Takto o rok si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra (28. 10. 1815 Uhrovec – 12. 1. 1856 Modra), kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov.