Ľudovít Štúr sám o sebe

Výber z korešpondencie Ľudovíta Štúra

Rok venovaný osobnosti Ľudovíta Štúra sa pomaly chýli ku koncu. Túto výraznú osobnosť sme spolu spoznávali cez jeho roly – od po vedomostiach prahnúceho študenta, ktorý sa vzdal lásky, cez zapáleného učiteľa, erudovaného jazykovedca, básnikaredaktora a vydavateľa novín, politika, ktorý slovné súboje vymenil za ozajstné boje počas revolúcie. Ukázali sme Vám ako v skutočnosti vyzeral tento mladoň slovenský a kde všade sa s ním dodnes stretávame.

Ludovit Stur

Jeho život i dielo sme Vám predstavili cez zachované archívne dokumenty, tlače, fotografie a najmä spomienky iných. Teraz je ale na čase prenechať slovo aj samotnému Ludevítovi. Čo by nám o sebe ešte mohol povedať? Na rozdiel od iných spisovateľov, nám svoje životné osudy nezanechal spísané vlastnou rukou. V Literárnom archíve SNK sa zachovala jeho bohatá korešpondencia s rodinou, priateľmi, spolupracovníkmi, úradmi. Začítajte sa s nami do listov, ktoré Štúr písal alebo diktoval pre svojich blízkych. Aj zapísané medzi riadkami dokáže veľa prezradiť. Možno sa Vám zapáči na chvíľu sa vrátiť k jazyku spred vyše 150 rokov a práve na listoch jedného z jeho kodifikátorov pozorovať zmeny, ktorými postupne prešiel. Budeme už na lúštenie štúrovskej gramatiky potrebovať slovník?

Ako sa napríklad vyvíjala situácia tesne po uzákonení spisovnej slovenčiny, môžeme vyčítať zo Štúrovho listu Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 6. januára 1844. Ludevít síce vyjadruje radosť, že pán farár zahorel celým ohňom duše jeho za „našu Slovenčinu, céru Slávi peknú, rovnoprávnu ale dávno utajenú pred svetom“. No akoby jedným dychom zároveň dodáva „Tak Bohdaňko! … Ňečudujte sa že som Vám dlho neodpovedau. Hroznje tu búrki leťja nad nami a ňeprjaťelja naši opásali ma jak haďi i brešú zo šetkích strán na mňa jako psi. Práve teraz píšem Miškovi o novích príbehoch i ten Vám šetko rozpovje!“

 Stur_korespondencia_hrobon_1844-01-06_1a Stur_korespondencia_hrobon_1844-01-06_2
 Stur_korespondencia_hrobon_1844-01-06_3  Stur_korespondencia_hrobon_1844-01-06_4

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 6. 1. 1844, Bratislava
Popis: autograf, 4 strany, 22 x 13 cm (Literárny archív SNK, sign. 44 G 12)

Psi brechali veru tak silno, že vrchnosť Ľudovíta Štúra, medzi študentmi obľúbeného učiteľa gramatiky (!) a dejepisu, odvolala z postu suplenta profesora Juraj Palkoviča. Zo študentov sa stala mládež štúrovská – na protest proti jeho odvolaniu totiž skupina mladých mužov opustila Evanjelické lýceum. Správy s prosbami o ochrannú ruku pre týchto mladých odvážlivcov sa rozleteli na všetky strany.

V liste Pavlovi Jozeffymu z 3. marca 1844 do Tisovca Štúr po česky píše: „Důstojný Vysokoctený Pane! Počekal sem se psáním od 27 února, poněvadž naši, neviděvše již žádné jiné pomoci, odcházejé do levoče na pokojnější místo. Všech v počtu odchází z Břetislavy 22. Poroučím ještě jednou těchto šlechetných, odhodlaných, pro věc naši trpět hotových mládenců otcovské péči Vaší, prose Vás nejvroucněji, aby ste jím ráčili slovem i skutkem pomahati, což že učiniti ráčíte, všickni od otcovského Vašeho Slovákům, tomu našemu utisknutému kmenu, nakloněného srdce očekáváme.“

Stur_korespondencia_jozeffy_1844-03-03_1 Stur_korespondencia_jozeffy_1844-03-03_2
 Stur_korespondencia_jozeffy_1844-03-03_3 Stur_korespondencia_jozeffy_1844-03-03_4

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Pavlovi Jozeffymu z 3. 3. 1844, Bratislava 
Popis: autograf, 4 strany, 23 x 14 cm (Literárny archív SNK, sign. 26 A 12)

Písmo pre Michala Miloslava Hodžu z 5. marca 1844 bolo už v slovenčine, tiež ale žiadalo pomoc pre mladíkov s dobrými myšlienkami, ktorí ho niesli. Slovami Ľ. Štúra „Miško, muoj drahí, teraz Ťi tu píšem po tíchto naších rezkích, odhodlaních a statočních mladích bratoch, ktorí opusťili mesto prenasleduváňja Slovákov i odchádzaju do Levoče. Rozejdu sa po ních mišljenki dobré, ktoré oňi sami roznesú jako zrná ftáctvo ňebeské.“ (In Listy Ľudovíta Štúra II, 1956, s. 25)

Veru aj myšlienku slovenského jazyka študenti rozniesli a kým predtým katolíci a evanjelici, každý len po svojom hovorili a písali, nastal čas na zmenu. Nasvedčovali tomu i riadky s redaktorskými pokynmi pre spolupracovníka Slovenských národných novín, Martina Hamuljaka (z 19. 12. 1846). „Na Katolícke Spevňíki sa už aj u mňa daktorí predplaťiťelja hlásili. Prosím Vás teda srďečne, račte mi čim skuor po dajakej príležitosťi dakolko víťiskou, asi 10 poslať, z ktorích pá prosím ňech sú i tje najlepšie a daktorej i s nápevami.“ Zjednotenie jazykových snáh Slovákov ale ani podľa Štúrovho zápisu neprebiehalo ľahko. „O reči Slovenskej má teraz náš Hodža vidať dúležití spis, ktorí, Bohdá! Mnoho dopomuože k Sjednoťeňú Slovákou, nad čo ja teraz ňič ňevjem pre nás žjadosťivejšjeho. – Kollár len pravda za Češťinu hromží, ale Slováci už raz bi chceli svojí.“ Sám konštatoval, že „dosť je to teraz zamotaňini na tom našom Slovensku, ale sa oňedlho všetko prečisťí … a istotňe uspokoja sa všetci Slováci, a príďe raz žjadosťivuo zjednoťeňja.“

Stur_korespondencia_hamuljak_1846-12-19_1 Stur_korespondencia_hamuljak_1846-12-19_2

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Martinovi Hamuljakovi z 19. 12. 1846, Bratislava
Popis: cudzí rukopis + podpis Ľ. Š., 2 strany, 28 x 23 cm (Literárny archív SNK, sign. 26 A 9)

Nie iba vnútorné rozpory medzi slovenskou inteligenciou bránili rozvoju nášho jazyka a literatúry. Ako redaktor a vydavateľ sa Ľudovít Štúr dostával do pravidelných sporov aj s cenzúrou. Slovami z 9. marca 1847 radí Ctibohovi Zochovi, ako postupovať pri predkladaní rukopisu na opätovnú kontrolu. „Tu Ťi posjelam ten Tvoj umučení a dobičuvaní rukopis. Už som Ťi v predošlom lístku raďiu, ako bi si teraz s ňím naložiť mau. Ale do novej censúri musí sa celkom na novo prepísať, bo druhí censor bi sa na popreťjeranom velmi zastavovau.“ Riadky listu nižšie ale zároveň dokazujú aj Štúrovu silnú vášeň pre tzv. dohán. Vedeli by ste z rukopisu identifikovať, akej malej neresti „holdoval“ Ludevít?

Stur_korespondencia_zoch_1847-09-03_1  Stur_korespondencia_zoch_1847-09-03_2

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Ctibohovi Zochovi z 9. 3. 1847, Bratislava
Popis: cudzí rukopis + podpis a postskriptum Ľ. Š., 2 strany, 25 x 20 cm
(Literárny archív SNK, sign. 26 B 11)

Nateraz posledný list z výberu Štúrovej korešpondencie – osobnosť ich pisateľa si rozhodne zaslúži upozorniť aj ďalšie – bol adresovaný Jeho Veličenstvu Ferdinandovi V. Išlo o krasopisný odpis po latinsky písanej žiadosti o zvláštne povolenie na zverejňovanie politických informácií z uhorského snemu v Slovenských národných novinách. Tento list v sebe spájal Štúrovu rolu ako publicistu – redaktora novín, politika, ktorý sa priamo zúčastňoval na rokovaniach snemu, ale i pre štúdium jazykov zapáleného lingvistu.

Stur_korespondencia_ferdinand_3

Stur_korespondencia_ferdinand_1 Stur_korespondencia_ferdinand_2

List ĽUDOVÍTA ŠTÚRA Ferdinandovi V., b. d. [medzi 24. 9. a 7. 11. 1847], b. m.
Popis: odpis listu odoslaného cisárovi, latinsky, 3 strany, 46 x 28 cm (Literárny archív SNK, sign. 26 A 8)
Obsah: Žiadosť Ľ. Š. o povolenie vydávať v novinách aj snemové rokovania.

Aké ďalšie zaujímavosti nám ešte môže prezradiť korešpondencia? Nazrite s nami do depozitu Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice aj nabudúce a spoznávajte s nami Ľudovíta Štúra!

Použitá literatúra

Listy Ľudovíta Štúra I. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1954. 638 s.

Listy Ľudovíta Štúra II. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956. 566 s.

Listy Ľudovíta Štúra III. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1960. 378 s.

[snk_web]