Vysvedčenia slovenských osobností – Ako sa učili naši dejatelia III

Ach, tá škola! Časy milé, zábavné, ale aj útrpné až otravné. Ani osobnosti nášho kultúrneho a spoločenského života neboli žiadnymi školopovinnými výnimkami a užili si dranie lavíc so všetkým, čo k tomu patrí. Práve v tomto čase, keď sa pred katedrou odohrávajú tuhé boje o lepšie koncoročné známky, prinášame vám v rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (www.dikda.eu) pohľad do študentských výsledkov našich 19 dejateľov s 29 vysvedčeniami. V prvom dieli nášho seriálu, sme Vám predstavili najstaršie vysvedčenie – 205-ročného jubilanta, druhý diel prezradil známky Ľudmily Podjavorinskej či Jozefa Cígera Hronského, v záverečnej časti nášho seriálu o vysvedčeniach osobností sa pozrieme na školské výsledky súrodencov Rázusovcov – Martina a Márie, Jána Smreka, Emila Boleslava Lukáča, Ladislava Novomestského,  Františka Hečka a Júliusa Barča – Ivana.

Pod pseudonymom Mrazák sa neskrýva nikto iný ako spisovateľ, publicista a politik Martin Rázus (1888 – 1937). Rodák z Vrbice, dnes časti Liptovského Mikuláša preliezol viacerými školskými lavicami nielen doma ale i v Banskej Bystrici, Kežmarku a Bratislave, kde ukončil štúdium evanjelickej teológie.

Razus_661_1995

Martin Rázus so spolužiakmi, v treťom rade štvrtý zľava (LA SNK, 661/1995)

Písanie sa stalo jeho dennodenným chlebíčkom už od meštianky a v mladom mužovi kresalo citlivého, vnímavého pozorovateľa a snaživého študenta. Vysvedčenie 18-ročného Martina Rázusa s prevahou jednotiek to iba potvrdzuje.

Razus_45 O 2

Vysvedčenie z Evanjelického a. v. lýcea v Kežmarku, 27. 6. 1907 (LA SNK, 45 O 2)

Ako mladý kaplán chvíľu pôsobil pri Samuelovi Zochovi v Modre, štúdium a svet ho však lákali natoľko, že spolu s vnukom Jozefa. M. Hurbana – Vladimírom Royom vzali nohy na plecia a pobrali sa do Anglicka. V škótskom Edinburghu pokračoval v teologickom štúdiu na univerzite, ktoré mu otvorilo možnosti cestovania po Európe. Zo sveta sa vrátil domov, no jeho aktívna teologická, politická činnosť a literárna tvorba sa podpísali pod jeho vyčerpanie a predčasné úmrtie vo veku 49 rokov.

Výnimočné osobnosti zanechávajú nezmazateľné stopy. Hoci sa nám zdajú krátke, sú o to intenzívnejšie. Spoznať školské časy Martina Rázusa nás pozýva sám autor, a to svojím autobiografickým dvojrománom Maroško a Maroško študuje.

Márii Rázusovej-Martákovej (1905 – 1964), najmladšej sestre Martina Rázusa, sa dobré školské výsledky nerodili ľahko.

Razusova-Martakova_584_1995

Mária Rázusová – Martáková pred rodným domov vo Vrbici (LA SNK,  584/1995)

 Razusova-Martakova_226 P 13 - 001  Razusova-Martakova_226 P 13 - 002

Vysvedčenie z tretej triedy  maďarskej dievčenskej meštianskej školy v Liptovskom Mikuláši,
15. 6. 1918 (LA SNK, 226 P 13)

V tretej triede na maďarskej dievčenskej škole v Liptovskom Mikuláši mala budúca významná spisovateľka, prekladateľka a redaktorka z nemeckého jazyka a literatúry štvorku. O dva roky neskôr už mala na vysvedčení z 1. ročníka na československom učiteľskom ústave jednotky a iba tri dvojky – z krasopisu, kreslenia a hry na klavíri.

Razusova-Martakova_226 P 13 - 003

Vysvedčenie z prvého ročníka na ženskom československom štátnom učiteľskom ústave v Prešove,
30. 6. 1920 (LA SNK, 226 P 13)

Razusova-Martakova_1373_2009 Razusova-Martakova_SM 14_33

 Mária Rázusová – Martáková so spolužiačkami učiteľského ústavu v Prešove, šiesta zľava
(LA SNK, 1373/2009) a ako maturantka v roku 1923, foto Divald (LA SNK, 14/33)

Ako učiteľka svoje vedomosti ďalej odovzdávala deťom v Dolnom Srní, Bratislave a Martine. Literatúra pre deti a mládež jej zostala natoľko blízka, že i po pretrvávajúcej chorobe, kvôli ktorej sa musela učiteľského povolania vzdať, redigovala knižnú edíciu Dobré slovo a časopis Slniečko. Z množstva zbierok básní, poviedok, veršíkov, riekaniek, rozprávok sú dodnes stále populárne a žiadané reedície jej milej tvorby. I dnes nájdete na pultoch kníhkupectiev a v knižniciach zbierky Hore grúňom – dolu grúňom¸ Zvieratká deťom či Junácku pasovačku.  A to spomíname iba strohý výber. Málokto vie, že na invalidnom dôchodku sa venovala i prekladateľstvu z francúzštiny a ruštiny, ktoré malo svoje význačné miesto v dejinách slovenskom prekladu. 

Ďalším spisovateľom, pre ktorého sa stal život najväčšou školou, bol nepochybne Ján Smrek (1898 – 1982). Do štúdia malého Jána Čieteka (vlastné meno) zasiahla nielen smrť otca, ale aj I. svetová vojna. Ako sirota sa v Petrovci vyučil za obchodného pomocníka. Na ďalšie vzdelávanie prišiel čas až po skončení vojny, na ktorú narukoval.

Smrek_K 16_4

Ján Smrek, foto Renaissance, Banská Bystrica (LA SNK, K 16/4)

Vysvedčenie nás zavedie do roku 1920 na učiteľský ústav v Modre, kde 22-ročný tretiak medzi jednotkami a dvojkami „vyfasoval“ aj dve štvorky a jednu trojku. Všetky nelichotivé známky súviseli s hudobnou výchovou. Aké prekvapivé, keď práve jeho básnické skladby znejú ladnosťou a harmóniou slov ako symfónie.

Smrek_181 DB 22

Vysvedčenie z tretieho ročníka na Masarykovom prvom československom štátnom učiteľskom ústave
v Modre, 30. 6. 1920 (LA SNK, 181 DB 22)

Po ukončení školy ešte skúšal štúdium teológie. To však nedokončil a začal sa venovať novinárčine. Veľmi činorodý založil a redigoval Edíciu mladých slovenských autorov a tiež literárno-umelecký mesačník Elán. Ruka v ruke sa jeho pracovné ambície preplietali s poéziou, ktorej sa venoval denno-denne. Ak by sme mali vybrať jedno jediné dielo, ktorým ho možno predstaviť, bude to prelomová zbierka Básnik a žena. Zbierka, ktorá vo svojej dobe, i po niekoľkých desaťročiach, pozývala k citlivému, osobnému vnímaniu ľúbostnej poézie. Nie nadarmo sa o Jánovi Smrekovi hovorí ako o jednom z pilierov slovenskej poézie 20. storočia.

Veľkým cestovateľom už počas študentských čias bol básnik, prekladateľ, redaktor a učiteľ Emil Boleslav Lukáč (1900 – 1979).

Lukac_SL 47_138

Emil Boleslav Lukáč ako 10 ročný žiak prvej triedy štiavnického lýcea (LA SNK, SL 47/138)

Jeho štúdium začalo v Strhároch, pokračovalo ľudovou školou v Hodruši a lýceom v Banskej Štiavnici. O časoch jeho usilovných štúdií svedčia vysvedčenia 9 a 13-ročného žiaka, na ktorých sú len jednotky a dvojky.

Lukac_126 AT 14 - 001

Vysvedčenie zo štvrtej triedy evanjelickej ľudovej školy v Banskej Hodruši, 31. 8. 1910
(LA SNK, 126 AT 14)

Lukac_126 AT 14 - 002

Vysvedčenie zo štvrtej triedy Evanjelického a. v. lýcea v Banskej Štiavnici, 20. 6. 1914 (LA SNK, 126 AT 14)

I tu možno badať predpoklady úspešného mladého človeka. Veď o pár rokov neskôr zvládal súčasne študovať Evanjelickú teologickú vysokú školu a Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odkiaľ sa „odpichol“ na štúdium literatúry a evanjelickej teológie na Sorbonne v Paríži a neskôr i v Lipsku. Tomu sa hovorí úspešná študentská kariéra.

Emilovi Boleslavovi Lukáčovi sa darilo i v pracovnom živote, kde vystriedal množstvo zaujímavých postov. Stal sa tiež zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov,  založil a redigoval kultúrno-náboženský mesačník Tvorba. No najmä – písal. Z jeho prác upozorňujeme na zbierku Dunaj a Seina, v ktorej 25-ročný básnik navzájom konfrontuje oporu domova a nehostinnosť cudziny.

Telocvik si od svojich ranných školských čias nezamiloval básnik, novinár a kultúrny pracovník Laco Novomeský (1904 – 1976). Nepotykali si ani v dospelosti, o čom svedčia známky z tohto predmetu na vysvedčeniach z učiteľského ústavu v Modre.

Novomesky_SN 8_98

Portrét Ladislava Novomeského zo študentských čias (LA SNK, SN 8/98)

Krajčírska rodina, z ktorej pochádzal sa z Budapešti vrátila do rodnej Senice a mladý študent pokračoval doma štúdiom učiteľstva. Polročné vysvedčenie z 3. ročníka však prezrádza, že matematiku, prírodopis, hudobnú výchovu, ručné práce a ruský jazyk ovládal na trojku. Dokonca z kreslenia, hry na husle a telocviku mal štvorku.

Novomesky_209 I 20 - 001

Polročné vysvedčenie z tretieho ročníka na Masarykovom prvom československom štátnom učiteľskom ústave v Modre, 31. 1. 1922 (LA SNK, 209 I 20)

O rok neskôr na maturitnom vysvedčení vidieť, že sa známky mierne obmenili. Prírodopis, ručné práce, kreslenie, hra na husle si zlepšil, no z ruštiny to bolo tentokrát na štvorku, ktorú neopravil ani v matematike, a ani v telocviku.

 Novomesky_209 I 20 - 002  Novomesky_209 I 20 - 003

Vysvedčenie dospelosti pre školy ľudové z Masarykovho prvého československého štátneho učiteľského ústavu v Modre, 19. 6. 1923 (LA SNK, 209 I 20)

Z učiteľovania zišlo. Intenzívne sa venoval novinárskej a politickej dráhe. Pracoval na sebe a stal sa jednou z vedúcich osobností politického povojnového formovania republiky, no i jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV. Turbulentné udalosti doby poznačili jeho profesionálny a súkromný život. Väzenie a krutosť doby ovplyvnili tiež hlboké výrazové prostriedky, ktoré nachádzame v jeho tvorbe. Pašovanou ceruzkou je názov zbierky, ktorej rovnomenná báseň vznikla počas jeho uväznenia v Ilave. Pašovanou ceruzkou posielal z väzenia i svoje odkazy plné nádejí tým, čo boli na slobode.

Autor Červeného vína František Hečko (1905 – 1960) začínal doma v Suchej nad Parnou so slepými nábojmi a je priam našim rekordmanom. Vysvedčenie 14-ročného žiaka z ľudovej školy zdobí 10-krát hodnotenie predmetov dostatočný. Aby toho nebolo málo, štvorky dopĺňa rovnaký počet trojok. Možno hľadať súvislosť s počtom vynechaných hodín, ktorých mal počas školského roka až 65.

Hecko_SH 9_74

František Hečko, fotografiu z roku 1926 venovanú sestre Zlate podpísal pseudonymom
Rastislav Zvončiansky, foto Vogel, Košice (LA SNK, SH 9/74)

Hecko_185 X 8 - 001

Vysvedčenie z piatej triedy rímsko-katolíckej ľudovej školy v Suchej, 17. 9. 1919 (LA SNK, 185 X 8)

Inú ligu už „strieľal“ v Bratislave, kde získal odborné poľnohospodárske vzdelanie na Štátnej vinársko-ovocinárskej škole, ktorú v roku 1921 ukončil s vyznamenaním.

Hecko_185 X 8 - 002  Hecko_185 X 8 - 003  Hecko_185 X 8 - 004

Absolutorium - Záverečné vysvedčenie zo Štátnej vinársko-ovocinárskej školy v Bratislave,
31. 7. 1921 (LA SNK, 185 X 8)

Tým sa jeho štúdium neskončilo, svoje znalosti si ďalej rozširoval na Hospodárskej škole v Košiciach i počas jednoročného postgraduálneho štúdia v Prahe. Mimoriadne rád cestoval a nevyhýbal sa ani rôznym zamestnaniam, veď prešiel od hospodárskeho správcu, družstevného revízora, cez redaktora časopisov, vydavateľského redaktora a editora v Matici slovenskej v Martine, profesionálneho spisovateľa a predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Chuť po dynamickom živote sa prejavila i vystriedaním deviatich bydlísk po celom Slovensku. Posledným odpočinkom Františka Hečku, či Mareka Habžu, je dnes Národný cintorín v Martine.

Ani šikovný Július Barč-Ivan (1909 – 1953) nemal počas štúdia na ružiach ustlané. Rodák z Krompách začal štúdiom doma. Na vysvedčení zo 4. triedy ľudovej školy v Krompachoch sa to jednotkami len tak blyští odhora nadol.

Barc-Ivan_SB 9_6

Július Barč-Ivan asi 16 ročný, foto Šumjáci, Krompachy (LA SNK, SB 9/6)

Barc-Ivan_177 E 14

Vysvedčenie zo štvrtej triedy ľudovej školy v Krompachoch, 18. 6. 1918 (LA SNK, 177 E 14)

Pokračoval gymnaziálnym štúdiom v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Košiciach a Prešove, kde aj zmaturoval. Naštartované úspechy po maturite však prekazila dlhotrvajúca pľúcna choroba, ktorá spôsobila, že štúdium práva v Prahe musel Július Barč-Ivan zanechať.

Barc-Ivan_4027_1989

Július Barč Ivan so spolužiakmi z prešovského gymnázia, sediaci v dolnom rade druhý sprava,
foto Lockner István, Eperjesen (LA SNK,  4027/1989)

Budúci dramatik, prozaik a publicista sa nepriazni osudu nepoddal a po uzdravení absolvoval evanjelickú teologickú fakultu v Bratislave. Ako kňaz pôsobil v Užhorode a Pozdišovciach. Literárna a publicistická práca ho zaviedla do Martina, kde pôsobil aj ako tajomník Slovenskej národnej knižnice. Zo svojej bohatej dramatickej tvorby vytvoril v Martine drámu Matka.

Posledným príbehom sme uzatvorili trojdielny seriál o vysvedčeniach našich osobností. Veríme, že vďaka projektu Digitálna knižnica a digitálny archív ste sa dozvedeli opäť niečo nové a pri študovaní ďalších zaujímavostí, ktoré vám pripravujeme, zostane dikda.eu vo vašom zreteli. Do skorého čítania!

Za spoluprácu ďakujeme Literárnemu archívu SNK.