Vysvedčenia slovenských osobností – Ako sa učili naši dejatelia II

Ach, tá škola! Časy milé, zábavné, ale aj útrpné až otravné. Ani osobnosti nášho kultúrneho a spoločenského života neboli žiadnymi školopovinnými výnimkami a užili si dranie lavíc so všetkým, čo k tomu patrí. Práve v tomto čase, keď sa pred katedrou odohrávajú tuhé boje o lepšie koncoročné známky, prinášame vám v rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (www.dikda.eu) pohľad do študentských výsledkov našich 19 dejateľov s 29 vysvedčeniami. Po prvom dieli nášho seriálu, v ktorom sme Vám predstavili aj najstaršie vysvedčenie – vyše 200-ročného jubilanta, v druhom z troch dielov nášho seriálu sa pozrieme na školské výsledky Ľudmily Podjavorinskej, Jozefa Gregora Tajovského, Oľgy Textorisovej, Štefana Krčméryho, Valentína Beniaka i Jozefa Cígera Hronského.

Prednosť majú dámy, a preto začneme prvou slovenskou poetkou. Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951), vlastným menom Riznerová, získala tento prívlastok zrelosťou svojej básnickej prvotiny Z vesny života v roku 1895. Okrem toho jej patrí ďalší prím. Bola prvou ženou – poetkou, ktorá vydala svoje básne knižne. Fotografia je práve z obdobia jej vydania.

Podjavorinska_K 21a_5

Ľudmila Podjavorinská vo veku 23 rokov (LA SNK, K 21a/5)

Preto čitateľov možno prekvapí, že spisovateľka neštudovala na žiadnych elitných školách, dokonca, že absolvovala len základné vzdelanie v ľudovej škole pod vedením svojho otca. Rodáčka z obce Horné Bzince (dnešné Bzince pod Javorinou, okres Nové Mesto nad Váhom) si však rozširovala obzory samoštúdiom.

Podjavorinska_124 D 15

Vysvedčenie zo školy v Horných Bzinciach, 1. 10. 1889 (LA SNK, 124 D 15)

Už ako 12-ročná mala načítanú celú vtedajšiu slovenskú literárnu tvorbu. Písať začala ako 15-ročná a medzi jej podporovateľov patril strýko Ľudovít V. Riznerzakladateľ slovenskej bibliografie. Podjavorinská svoj život zasvätila pomoci rodičom a bohatej literárnej a publicistickej tvorbe.

Najznámejšími sa stali jej knižky pre deti a mládež. Čin-čin alebo Zajko Bojko sa nesú generáciami najmenších ako očarujúce čítanie. Podmanivá je aj skromná životná cesta autorky. V jej prípade platí heslo „škola je život“ najmä v tom opačnom garde.

Spisovateľka a učiteľka Oľga Textorisová (1880 – 1938), sestra prvej slovenskej botaničky Izabely Textorisovej nemala v škole na ružiach ustlaté.

Textorisova_6658_1984

Oľga Textorisová (LA SNK, 6658/1984)

Ako 10-ročná začala navštevovať meštiansku školu v Martine. Zvyšné tri ročníky skončila externe pod vedením sestry Izabely. Tá ju viedla aj počas súkromného štúdia na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici a v Prešove, kde v roku 1904 zložila maturitnú skúšku.

Textorisova_J 1011 - 001

Vysvedčenie z tretej triedy meštianskej školy v Turčianskom Sv. Martine, 20. 6. 1894 (LA SNK, J 1011)

Vysvedčenie z roku 1903 však dokazuje, že cesta k ukončenému učiteľskému vzdelaniu nebola taká ľahká. Vtedy 22-ročná Oľga Textorisová si z fyziky a spevu vyslúžila štvorky.

Textorisova_J 1011 - 002

Vysvedčenie z druhej triedy učiteľského ústavu v Prešove, 27. 5. 1903 (LA SNK, J 1011)

Stala sa však obľúbenou pedagogičkou, a po dlhoročnom pôsobení v slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove sa vrátila v roku 1919 naspať na Slovensko, do Blatnice. Aktívne vyučovala mladé dievčatá a siroty, písala poéziu a prózu, venovala sa detskej literatúre a dramatickým scénkam s didaktickým zameraním. Slovensky orientovaní rodičia k nej na protest proti Apponyiho zákonu posielali svoje dcéry na súkromné vzdelávanie. Pod jej ochranné krídla sa dostala aj sirota, poetka Maša Haľamová.

Trojky a štvorky. Ich veľká prevaha zasvietila na vysvedčení autora Ženského zákona, spisovateľa a učiteľa Jozefa Gregora Tajovského (1875 – 1940), ktoré si ako 18-ročný odniesol z učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom.

Gregor-Tajovsky_K 20_112

Jozef Gregor Tajovský (LA SNK, K 20/112)

Gregor-Tajovsky_43 CCC 27 - 001

 Gregor-Tajovsky_43 CCC 27 - 002 Gregor-Tajovsky_43 CCC 27 - 003

Vysvedčenie zo štvrtej triedy učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, 22. 6. 1893
(LA SNK, 43 CCC 27)

Po ukončení školy sám privoňal k učiteľskému povolaniu v Banskej Bystrici a v dedinách na Horehroní a Považí. Po piatich rokoch striedania učiteľských miest s učiteľovaním nadobro skoncoval. Dôvodom jeho nezhôd s vedením verejných a cirkevných škôl bola maďarizácia v rozpore s jeho svetonázorom. A tak odišiel na ďalšie štúdium obchodnej akadémie do Prahy. Svoje vedomosti neskôr zúročil ako bankový úradník. Menej známa je jeho pôsobenie pri vojsku. V Československej armáde to Jozef Gregor Tajovský dotiahol až na hodnosť podplukovníka.

Ak s nami sledujete príbehy zo 100-ročných novín, skúste v Národnom hlásnikovi pohľadať jeho články. Práve počas rokov 1914–15 tam náš vrcholný predstaviteľ slovenského literárneho realizmu spôsobil ako redaktor.

Snaživosť a celoživotná pracovitosť Štefana Krčméryho (1892 – 1955) pramení už zo školských čias. Básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista a redaktor v jednej osobe mal na seba veľké nároky, čo sa tesne pred jeho štyridsiatkou prejavilo prepuknutím psychického ochorenia.

Krcmery_SK 62_54

Štefan Krčméry ako maturant, foto Mindszenty B., Pozsony (LA SNK, SK 62/54)

Už ako 10-ročný piatačik doniesol z ľudovej školy v Jasenovej samé jednotky a dvojky. Vysvedčenie potvrdzuje aj jeho svedomitú prípravu na vyučovanie. V štúdiu pokračoval v Banskej Bystrici, Bratislave a Prahe. S manželkou Helou boli dokonca na študijnom pobyte v Paríži.

Krcmery_27 R 19

Vysvedčenie z piatej triedy ľudovej školy v Jasenovej, 23. 8. 1903 (LA SNK, 27 R 19)

Vďaka jeho pôsobeniu na poste tajomníka Matice slovenskej sa zaktívnili vedecké a umelecké odbory. Pri rozsiahlej literárnej tvorbe Štefana Krčméryho však nemožno obísť jeho mimoriadny talent na jazyky. Prekladal poéziu z maďarčiny, nemčiny, francúzštiny, zo slovanských literatúr, ako aj poéziu iných národov. Tie sústredil v zbierke Z cudzích sadov.

Nadaným a ambicióznym žiakom bol slovenský básnik a prekladateľ Valentín Beniak (1894 – 1973). V životnej dráme, ktorá si preňho pripravila veľmi náročné pasáže, hral solitéra so vztýčenou hlavou.

Vysvedčenia z ľudovej školy v Chynoranoch a chlapčenského gymnázia v Nitre nás zavedú k 18-ročnému horlivému dvojkárovi. Už ako 12-ročný si odtrpel svoje, keď pre vážny úraz nohy musel školu absolvovať externe. Vďaka pomoci miestneho farára sa na gymnaziálne štúdiá pripravil tak dôkladne, že v roku 1914 zložil prijímaciu skúšku v Nitre priamo do siedmej triedy a po maturite v roku 1916 začal študovať na právnickej fakulte v Budapešti. Nedostatok prostriedkov mu však plány dosiahnuť vytúžené vzdelanie právnika prekazil a štúdium musel zanechať.

Beniak_131 AG 14 - 001

Vysvedčenie zo šiestej triedy ľudovej rímsko-katolíckej školy v Chynoranoch, 27.  2. 1912
(LA SNK, 131 AG 14)

Beniak_131 AG 14 - 002

Vysvedčenie z druhej triedy chlapčenského gymnázia v Nitre, 20. 6. 1912 (LA SNK, 131 AG 14)

Životaschopnosť nestratil ani po návrate domov. Pohnuté udalosti vojnového obdobia, keď pracoval na ministerstve vnútra a predsedal Spolku slovenských spisovateľov spôsobili jeho 25-ročné vytesnenie z aktívneho kultúrneho a spoločenského života. Až do roku 1966 nemohol vôbec knižne publikovať. Možno práve kvôli dráme doby i svojho života vznikali za písacím strojom Valentína Beniaka výnimočné diela pretkané hlbokým citom, vnímavosťou a bohatstvom obrazov.

Spisovateľom, učiteľom a šéfom Matice slovenskej Jozefom Cígerom Hronským (1896 – 1960), uzatvárame druhú časť seriálu a zároveň skupinu príkladných študentov.

Ciger-Hronsky_SH 34_31

Jozef Cíger Hronský (LA SNK, SH 34/31)

Zvolenčan začínal drať školské lavice doma, neskôr odišiel na meštianku do Krupiny a vzdelanie si dokončil na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. Podľa vysvedčenia z meštianky mal 12-ročný žiačik morálku chvályhodnú, usilovnosť prijateľnú a problémy mu nerobili ani vyučovacie predmety.

Ciger-Hronsky_109 N 13

Vysvedčenie z druhej triedy meštianskej školy v Krupine, 21. 6. 1908 (LA SNK, 109 N 13)

Medzi školské lavice sa vrátil znova po rokoch, už ale v úlohe pedagóga. Desaťročie vyučovania vymenil za Maticu slovenskú, ktorú viedol mimoriadnym spôsobom a počas jeho pôsobenia sa naplno rozbehla jej vydavateľská a výskumná činnosť. K jeho veľkým úspechom patrí založenie edície lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Žiaľ, obavy pred prenasledovaním po skončení II. svetovej vojny ho zaviali až do ďalekej Argentíny. Jeho hrob ale nájdete na Národnom cintoríne v Martine, hneď vedľa Štefana Krčméryho.

Veríme, že vás téma vysvedčení z fondov SNK, ktoré nás voviedli do školských čias našich národných dejateľov, zaujala a už teraz sa tešíme, keď vám v III. časti priblížime študijné výsledky, neraz ako na hojdačke –  Márie Rázusovej Martákovej, Martina Rázusa, Jána Smreka, Františka Hečka či Laca Novomestského. Do skorého čítania!

Za spoluprácu ďakujeme Literárnemu archívu SNK.