Rozprávky z dávnych čias…

Kto by z detstva nepoznal rozprávky starých materí O dvanástich mesiačkoch, Mahuliena zlatá panna, Popelvár – Hnusná tvár, O troch grošoch, Soľ nad zlato či Zlatovláska? Všetky zozbieral a knižne vydal známy spisovateľ a zberateľ ľudovej slovesnosti Pavol Dobšinský. Viac ako 150 Dobšinského rozprávok patrí medzi skvosty slovenskej ľudovej tvorby, ktorých pôvodné vydania sa nachádzajú v archívoch Slovenskej národnej knižnice (SNK).     

Evanjelický kňaz Pavol Dobšinský patril k štúrovskej generácii spisovateľov. Celý život zbieral a zapisoval si piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela, ktoré boli pôvodne určené len dospelým, stali obľúbenými aj medzi detskými čitateľmi. Spolu s Augustom Horislavom Škultétym zostavili a v rokoch 1858 až 1861 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883).
Zbierky Dobšinského rozprávok sú základným a veľmi vzácnym dielom slovenskej folkloristiky. Vďaka národnému projektu Digitálna knižnica a digitálny archív spolufinancovaného z fondov Európskej únie sú dnes v zdigitalizovanej podobe prístupné širokej verejnosti na stránke SNK“, povedala generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová.  

Prostonárodne slovenské povesti:

Laktibrada
Panna z rosy počatá a z deväť matiek splodená
Myšacia bundička
Dvanásti bratia a trinásta sestra
Zlatá podkova, zlatô pero, zlatý vlas
Lomidrevo alebo Valibuk
Černokňažník
Zlatá priadka
Fundži palica, cepy von z vreca
Janko Hraško
Ako šlo vajce na vandrovku
Traja zhavranelí bratia

Digitalizácia knižničných dokumentov zo zbierok SNK prebieha v špecializovanom pracovisku vo Vrútkach, ktoré je vybavené najmodernejšími špičkovými technológiami. Ukážky zdigitalizovaných rozprávok, ako aj iných hodnotných a zaujímavých diel môžete nájsť na www.snk.sk alebo www.dikda.eu.

STARÁ DIEVKA A ČERT

Chlapci, sadnite si dolu, budem vám rozprávať jednu hádku. Kde bolo, tam bolo – bola raz jedna stará dievka. Rodičia by ju boli vydali za mladi aj desať ráz, ale vtedy nechcela ísť za nikoho;  keď ostarala sa ako hríb, bola by už pristala vydať sa za hocikoho, ale vohľači viac neprichodili. „Choď si už teraz sama muža hľadať, keď si ho chceš mať!“ povedali jej rodičia.

Zabrala sa a šla. – Stretol ju Kristus Pán: „Kdeže ideš, dievka moja, kde?“ opýtal sa jej.  „Idem si hľadať muža!“ riekla dievka. „A veď, keď je tak, poď za mňa; jednako mne každá duša nevesta.“  „A ktože si ty?“  „Ja som Kristus Pán!“  „Teba nechcem; ty si Boh a Boh je svetský dlžník; na toho každý len volá: Bože, daj, daj! I dáva i nemôže uhovieť. No, a ty sám nemal si na svete kde hlavu skloniť, nemal by si ani kde ženu prikloniť.“ „Nuž, idi ďalej!“ povedal jej Kristus Pán.

Šla ďalej. Stretol ju čert. „Kdeže ideš, dievka moja, kde?“ opýtal sa jej aj tento. „Idem si hľadať muža!“ riekla dievka.  „A veď keď je tak, poď ty za mňa; jednako ty naposled prídeš len na moje chodníky.“ „A ktože si ty?“ „Ja som čert!“  „Za teba pôjdem, bo tebe dá sa každý a vraví: nech ma čert vezme! A ty vraj máš peňazí ako pliev; nuž by to bolo do Paroma, ak by si nemal z čoho ženu vychovať!“  Ani dobre nedoriekla, len hodila sa mu na chrbát.

„Počkaj, babo, veď ty zvieš, čo je čert!“ pomyslel si tento a začal ozaj po čertovsky dievku hore-dolu vláčiť, natriasať a sepkať ju a na každú hrudu podkýňal sa s ňou. Hej, ale zvedel ten priam, čo je stará baba, keď takto zrovna do štice nanosila sa mu, vyzauškovala ho z jednej i z druhej strany, vynadala mu do kadejakých loptošov a nakliala sa mu, že by to celému peklu dosť bolo bývalo počúvať.

A čo raz chcel si ju z grgú striasť, to tuhšie chytila sa mu okolo hrdla. Nuž veru starý čert zunoval starú dievku nosiť. Nuž ale už len uhyboval sa pod ňou a ozaj neveselo kráčal ďalej.   Stretol ich jeden žiačik. „Čože tak kluckáš?“ opytuje sa žiačik čerta. „A veď vidíš, čo mi plece tlačí!“ stenal čert. Čo ale dievka nezbadala, pošepnul žiačikovi, aby ho voľajak od tej starej dievky obránil, že mu dobre zaplatí. Nuž išli spolu  a prišli k vode – k hlbokej. Nemohli nijako prejsť. Žiak podvolil sa, že ich prevedie, ak mu oba budú pomáhať lesicu upliesť. Keď ju už doplietal, zavolal na dievku: „Bež tamto, ešte po to prúťa, nech ju dopletiem!“ Počím ta bežala, pojal žiačik čerta sebou na lesicu a preplávali. Ostala dievka za vodou – za hlbokou!  Šli tí dvaja preč. Opýtal sa čert: „No, braček, čo ti za to dám, čo si ma osvobodil od tej dievky starej?“  „A veď ja neviem, čo mi dáš!“ povedal žiak. Čert ho zachytil sebou do jednoho mesta na krčmu, dal naliať holbu vína a povedal: „No, braček, tu seď pri víne a ja idem a vnídem do toho najväčšieho pána v meste tak, že na smrť ochorie. Ty potom daj oznámiť sa, že ho vyliečiš. A dáš mu kremä odvarok z tejto zelinky, priam ozdravie a tebe dobre zaplatia. Tak budeme oba na pokoji!“ Čert pošiel po svojich a ten tu upíjal si svoje vínko. Raz stane sa burovisko po celom meste, že ten najväčší pán ochorel na smrť a že kto by mu spomohol, tomu dobre zaplatia. „Čo len to, tomu ja spomôžem.“ hovoril žiak hostinskému. A hostinský bežal hneď a zaraz oznámiť ho, bo dostal i za to plnú hrsť dukátov. Priam pribehli po žiaka.

Žiak dal vypiť pánovi odvarok z tej zeliny; priam pánovi nebolo nič, keď čert z neho vybehol. Žiaka obsypali striebrom i zlatom. Ide vonká, stojí čert tam: „No, braček, či ti zaplatili a či si na pokoji?“  „Na pokoji!“ odpovedal žiak.  „No ale vidíš, ja nemôžem byť ešte na pokoji“ hovoril čert.  „Bo mňa neposlali z pekla starej dievke za muža dávať sa, ale tohto pána zkaziť; bo ten už dosť žil. A ty, hľaďže utekať, aby ťa nedohonili; lebo zle prejdeš, ak ešte raz stretneme sa pri tom pánovi!“ Žiak utekal, ale hneď ho dohonili, aby vrátil sa k tomu pánovi, že mu je zas horšie. Nepopustili ho, kým nevrátil sa. Ako ide dnu, zavolal čert na žiaka: „Či som ti nepovedal, aby si nechodil, že zle prejdeš? Teraz tu Ty zkapeš!“ „No veď je nič, braček“ hovorí žiak. „Veď som ti len prišiel povedať, že tá stará dievka tu pred bránou na teba čaká!“ Nečakal čert ani na chvíľku, vyskočil z pána a sám Boh vie, kde už teraz prepadnul sa. Pán ale zase ozdravel a žiaka ešte len teraz obdarovali, že mu na celý život bolo dosť!