Rozprávka o rozprávkarovi


Pavol Emanuel Dobšinský a jeho príbeh vyrozprávaný cez rozprávky, ktoré zapísal

Slovenská národná knižnica pri príležitosti výročia narodenia P. E. Dobšinského (* 16. 3. 1828 Slavošovce – ┼ 22. 11. 1885 Drienčany) a Dňa slovenskej ľudovej rozprávky ponúka malým i veľkým čitateľom rozprávkových príbehov rozprávku o živote a diele nášho najznámejšieho rozprávkara.

Pavol Dobšinský

Pavol  Emanuel Dobšinský

Iný rozprávkar, Peter Glocko, Pavla Dobšinského nazval rozprávkarom, ktorý “napísal Slovákom rozprávkový rodný list”, preto nám dovoľte nazrieť do údajov tohto rodného listu a vyrozprávať rozprávku… (rozprávka to ale bude onakvejšia – bez obrázkov, lebo, keď sa prvé z rozprávok zapisovali  veru v nich nebolo ešte obrázkov…)

V maličkej dedinke, učupenej pod končiarmi Zakliatej hory, na biednej fare, narodilo sa Vám raz malô chlápätko. Po otcovi dali mu meno Pavel, za ktorým ešte Emanuel pripojili, aby podľa starých písiem bol s ním vždy Boh. I keď v pomeroch skromných,  chlapec i ďalšie deti rástli pod bedlivým dohľadom otca – Apovku – do múdrosti a matky – do ľúbosti.

Paľko nebol žiadny Pecko sprostáčik ani Ďuro – Truľo a hoci aj bol chudobných rodičov syn, išiel z dediny do blízkych i ďalekých miest študírovať, aby sa v jazykoch, počtoch a ďalších veru užitočných veciach vzdelal. Ako múdremu chlapcovi vernými priateľmi sa mu tu stali griflík (1) s tabuľkou a donát (2).

I v školskej lavici sa vďaka dobrým učiteľom a priateľom stretol s tým, čo i od vlastnej matere už od kolísky slýchal – s rozprávkou, ktorá bola učebnicou pre mnohých chudobných. Nielen na prepisoch slov chýrnych veršotepcov z ďalekých krajov, ale aj na zápisoch z piesní i fantastických príbehov precvičoval si mládenec i jeho konškoláci (3) krasopis, ale zapisovali veru ten ľudový jazyk, ktorým im speváci a rozprávači príbehy podávali.

Dobšinský - O ednom chudobnom mlynárevi, 1919

Pavol Dobšinský, Prostonárodnie Slovenské Povesti (Sošit 5.), 1906 

Dobrý syn pokračoval v otcových šľapajach a z pilného študenta sa po zložení skúšok stal ctihodný duchovný, o ktorom hovorili ako o človeku, ktorý nikdy nehrešil a ktorý sa svoje ovečky staral. Staral sa o blaho tela i ducha, tu priučil ako sa chorobe strániť, tam pomohol s čítaním a písaním písma. A i sám s priateľom Augustom Horislavom pre ľud knižky písali. Boli to zošitky povestí, ktoré z ľudu pochádzali ako “zvlásť zachované pomníky starobylosti” (Dobšinský, P., 1871, Úvahy o slovenských povestiach, s. 3), im ich teraz do pamäti vrátili.

Prišiel však i on do veku, keď človeku vzíde na um, že samota mu nesvedčí a kedy si tak junák ako kráľovič mladú hľadá.

Dobšinský - O kráľovičovi, čo si mladú hľadal, 1896

Slovenské povesti sobrané od Aug. Hor. Škultétyho a Pavla Dobšinského, 1896

Neľahký osud dožičil mladému farárovi a jeho rodine nemálo trápenia – choroba i bieda sužovali jeho rodinku až tak, že mu mladá žena i dcérka odumreli. Vtedy i pýtal sa žiaľom zronený, či jesto pravda na svete. Pamätajúc na výchovu z domu, sa ale nevzdal a hoci s bôľom v srdci všetky sily venoval širokej rodine, z ktorej sme všetci vzišli – národu. Pre tento sa opäť vrátil k študentským prácam a zaumienil si, že svoje tri groše tak opatrí, že ľuďom spíše príbehy, ktoré si rokmi tradovali – z otca na syna, z matere na dcéru si podávali, aby tieto nezostali zabudnuté a aby sa aj nimi mohli ľudia učiť.

Dobšinský - O troch grošoch, 1919

Pavel Dobšinský, Prostonárodné Slovenské Povesti (Sošit 2.), 1928 

Neskôr predsa len i Pavol šťastia našiel, keď sa s vdovou po kamarátovi oženil. Ako rovnopekný pár žili si veru nie v bohatstve statkov ale i napriek tomu šťastne, keď vedeli, že soľ nad zlato cenná je. K vyženenému synkovi postupne pribudli i ďalší trae bratae, ktorí však neskôr sa na tri zakliate kniežatá premenili.

Dobšinský - Rovnopekný pár, 1896

Slovenské povesti sobrané od Aug. Hor. Škultétyho a Pavla Dobšinského, 1896

Hoci práca farára a starosť o rodinu pomaly všetok čas mu zjedli, pán farár vždy našiel si chvíľočku, aby sa k svoju stolíku postavil a pri svetle sviečky písal – tu pieseň, tu povesť, príslovie, porekadlo i hádku, obyčaj či poveru. Keď ich zozbieral dosť, pekne vo zväzočku ich poslal na posúdenie ďalším múdrym hlavám v spolku, ktorý sa Maticou slovenskou zval a tu ich na knižku premenili. Takto veru i po tri razy urobil, aby dary predkov zachoval.  Veď tieto poviestky, piesne a hádky“nie pomníky mrtvej hmoty a studenej chladi mramora, lež pomníky ducha a velebnej hlati jeho živého slova” boli a sú … (Dobšinský, P., 1871, Úvahy o slovenských povestiach, s. 3)

Práca neľahká to veru bola, no Paľko Dobšinský, tak ako jeho predkovia i verní kamaráti, ktorých by sme aj ako dvanásť bratov a trinástu sestru (4) narátali, slovo za slovom kládol na papier všakovaké príbehy. Zapisoval, čo započul i čo mu priatelia poslali, vždy s prídomkom odkiaľ a od koho povesť pochádzala. Zápisy triedil, skúmal, tu niečo vysvetlil, tam poopravil, ale len preto, aby sa vo všetkom čo najlepšie zachoval ducha príbehu.

Dobšinský - Dvanásti bratia a trinásta sestra, 1896

Slovenské povesti sobrané od Aug. Hor. Škultétyho a Pavla Dobšinského, 1896

I bez čarovných zaklínadiel ako “Hopsa, horsa, zem otvor sa!” tak statočnou prácou svetlo sveta uzreli knižky prostonárodného bohatstva, ktoré sa šírili medzi ľudí. Ale keď už nenašiel nikoho, kto by s ním i možný neúspech zdieľal, na cestu k Slncu a Mesiacu – medzi veľkých spisovateľov, hodných slávy nebeskej, sa ako Popolvár, najväčší na svete, vydal i sám a prostonárodné slovenské povesti na svoje trovy vytlačiť nechal.  To, že dobre sa rozhodol vieme i my, pretože jedna z poviestok ľudom tradovaná – o krásnej panne a jej bratovi, ktorých nešťastný osud dlho kváril, sa medzi sto najkrajších príbehov sveta zamiešala. Poznáte ju i Vy – Ružová Anička je jej meno.

Dobšinský - Cesta k Slncu a Mesiacu, 1919

Pavol Dobšinský, Prostonárodnie Slovenské Povesti (Sošit 5.), 1906 

Dobšinský - Popelvár, najväčší na svete, 1919

Dobšinský - Popolvár, najväčší na svete 2

Pavol Dobšinský, Prostonárodnie Slovenské Povesti (Sošit 5.), 1906 

100 contes du monde entier, 2004

100 contes du monde entier, Flammarion, 2004

Pretože každá rozprávka má svoj koniec, i príbeh Pavla Dobšinského sa zakľúčil skôr ako mal. No literát zostáva v knižkách, ktoré napísal. Knižky s povesťami sa podávali z ruky do ruky a dnes už má Pavol Dobšinský aj svojich nasledovníkov, ktorí stále znova a znova načierajú do studničky živej vody ľudových rozprávok a odievajú ich do nového šatu. Možno aj vo vašich knihovničkách nájdu sa knižky Sama Czambela, Márie Ďuríčkovej, Andreja Melicherčíka, Milana Rúfusa, Ondreja Sliackeho, Petra Glocka či Igora Válka. Práve ich podania v reči, ktorej i mladí rozumejú a ktoré už i obrázky mnohých umelcov zdobia. Veď ceruzou, perom, štetcom naše povesti vyzdobili takí majstri ako Galanda, Fulla, Benka, Hložník, Ondreička, Vodrážka, Cpin, Brunovský či Kállay, Ormandík a ďalší.

Deň slovenskej ľudovej rozprávky teda môžeme osláviť aj otvorením rozprávkovej knižky s príbehmi, ktorých je naša Zlatná krajina plná.

Začítajte sa s nami - Prostonárodné slovenské povesti sobrané od Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Emanuela Dobšinského z roku 1896

Vysvetlivky a poznámky:

(1) griflík, grifeľ – grafitová palička, ktorou žiaci písali na tabuľky – historický ekvivalent pera a zošita

(2) donát – učebnica latinčiny

(3) konškoláci – spolužiaci

(4) Dvanásti bratia a trinásta sestra – zberatelia povestí u nás: Samuel, Gustáv, Ľudovít a Adolf Reussovci, Jonatán Čipka Hradovský, Janko Francisci – Rimavský, Štefan Marko Daxner, Samuel Ormis, Ján Botto, August Horislav Škultéty, Ľudovít Štúr, Pavol Emanuel Dobšinský a Božena Němcová.

[snk_web]