Pavol Jozef Šafárik


Básnik a vedec, ktorý vedomosti neprešafáril ale položil základy modernej slavistiky

Pred 220 rokmi sa narodil Pavol Jozef Šafárik. Otec 11 detí a neskorší riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe. Autor veľkolepého diela Slovanské starožitnosti, ktoré vyvracalo predstavy vtedajších Maďarov a Nemcov o „nijakej“ histórii Slovanov, ktorého  psychické problémy vo veku 65 rokov doviedli k neúspešnému pokusu o samovraždu vo vlnách Vltavy.

 Safarik_K_17_1

Podobizeň Pavla Jozefa Šafárika podľa Langhansovej litografie (Literárny archív SNK, sign. K 17/1)

„Hlavným zmyslom Šafárikovho života bolo bádanie. Jeho dodnes prakticky neprekonané dielo Slovanské starožitnosti opisuje pôvod a dejiny Slovanov na základe jeho dôkladného niekoľkoročného výskumu. Bolo preložené do niekoľkých jazykov a stalo sa základným pilierom vedeckej slavistiky, na ktorú sa orientovali vtedajší vlastenci,“ hovorí Katarína Krištofová, generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.

Safarik_K_17_9

Rodný dom Pavla Jozefa Šafárika v Kobeliarove (Literárny archív SNK, sign. K 17/9).

Život tohto významného Slováka je spojený s Kobeliarovom – dedinkou, kam sa odsťahovali jeho rodičia s troma súrodencami za vidinou lepšieho života. Krátko potom, ako sa jeho otec Pavol Šafárik ujal miestnej fary, prišiel na svet 13. mája 1795, Pavol Jozef Šafárik. Aj jeho matka Katarína sa musela zapájať do zabezpečovania rodiny a tak siala ľan, priadla, starala sa o hospodárstvo aj obchodovala. Umrela vo veku 48 rokov (1812) a deti dostali o pol roka nato macochu.

Safarik_K_17_10

Kostol v Kobeliarove (Literárny archív, sign. K 17/10).

Pavol Jozef vyrastal v prostredí krásnej prírody a chudobného slovenského ľudu. Počúval jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, od miestneho učiteľa dostával na čítanie české knihy. V rokoch 1805-1808 študoval v Rožňave, potom v Dobšinej a v roku 1810 sa 15-ročný mladík s výbornými výsledkami, vedomosťami z literatúry, so znalosťou latinčiny, nemčiny a maďarčiny vydal na štúdium do Kežmarku. Hoci stráca kontakt s rodinou a milovaným Kobeliarovom, vyniká v štúdiu – dokonale si osvojil nemčinu, v teologickom kurze sa učil gréčtinu a hebrejčinu.

Básnik, teoretik, historik

Safarik_Tatranska_muza_s_lyrou_slovanskou_1886

Šafárik, P.  J., Tatranská múza s lýrou slovanskou, Levoča, 1886

Levočský nakladateľ Jozef Karel Mayer vydal v roku 1814 jedinú básnickú zbierku – prvotinu Pavla Jozefa Šafárika Tatranská Múza s lýrou slovanskou (Tatranska můza s ljirau Slowanskau). Z vydania sa nezachovalo veľa exemplárov, väčšia časť zhorela pri požiari v Levoči – P. J. Šafářik o tom píše Jánovi Kollárovi v liste z roku 1833. Básne boli rôznorodou juveníliou a reagovali na rôzne vtedajšie básnické české i nemecké diela, inšpirovali sa vtedajšími klasikmi (Friedrichom Schillerom) ale slovenskými tradíciami a legendami (Jurajom Jánošíkom).

V jeho srdci sa usídľuje láska k českému a slovenskému národu a postupne ku všetkým slovanským národom. Na Univerzite v Jene sa stretáva s Johannom W. Goethem a tvorí básne. V roku 1819 získal miesto riaditeľa a prvého profesora gymnázia v Novom Sade. Popri presadzovaní drobných zmien vo vyučovaní vyučoval matematiku, fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a vykladal klasikov v I. humanitnej triede. Skúmal slovanské dejiny a organizoval zber kníh pre tvoriacu sa knižnicu. Do jej fondu pribúdali vzácne staroslovienske literárno-historické pamiatky.

Dňa 17. júna 1822 sa Pavol J. Šafárik oženil s 19-ročnou Júliou Ambróziovou, dcérou drobného slovenského zemana. Bola inteligentná, neobyčajne sčítaná a temperamentná. Ovládala slovenčinu, češtinu, srbštinu a ruštinu. Manželovi porodila tri dcéry a osem synov, z ktorých sa však dospelosti dožila len polovica. Po zásahoch vlády v roku 1824 sa na mladomanželov začali valiť problémy hmotné, finančné i rodinné. V Novom Sade sa im v priebehu dvoch rokov narodilo päť detí, z ktorých však tri do roka života zomreli. Do Prahy, ďalšieho Šafárikovho pôsobiska sa teda v apríli 1833 vydali so synom Vojtechom a dcérou Boženou. No už krátko po zabývaní sa pribudli do rodiny ďalšie deti. Zásluhou dávneho priateľa Františka Palackého vypomáhal Šafárik pri redakčných prácach v Časopise Českého musea, po odstúpení Palackého časopis aj redigoval. V rokoch 1834 – 1835 bol redaktorom časopisu Světozor, potom cenzorom kníh. Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, a od roku 1848 jej riaditeľom. Súčasne pôsobil aj ako mimoriadny profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe.

Po vydaní diela Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1928) zbieral historický materiál o najstaršom období slovanských dejín. Výsledkom boli práce Základné piliere slovanské, Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Pešť, 1826), [Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých nárečí, týmto dielom sa pri svojich prednáškach inšpiroval aj Ľudovít Štúr], veľdielo Slovanské starožitnosti (Praha, 1837) a Slovanský národopis (Praha, 1842).

Slovanské starožitnosti

Safarik_Slovanske_starozitnosti_1837

Šafárik, P. J. Slovanské starožitnosti, Praha, 1837

Dielo Slovanské starožitnosti sa začína v období zhruba 500 rokov pred Kristom do konca 10. storočia nášho letopočtu. Skúma pôvod, sídla a dejiny Slovanov „v tej dobe, v ktorej oni ešte pod týmto svojim vlastným menom neboli v európskych krajinách všeobecne známi, ale jestvovali ukrytí pod inými rozličnými menami uprostred iných prastarých európskych kmeňov,“ píše Šafárik. Dokumentami preukázal, že Slovania už od pradávna obývajú Európu a teda je to „kmeň európsky, prastarý, od nepamätných časov uprostred iných kmeňov v Európe žijúci“.

Slovanský národopis čili “národopisný zemevid”

Safarik_Slovansky_narodopis_1842

Šafárik, P. J., Slovanský národopis, Praha, 1842

Veľmi úspešným bol aj Slovanský národopis (1842), v ktorom Šafárik zhrnul základné údaje o slovanských národoch, ich jazykoch a literatúre, sídlach.

V posledných piatich rokoch života začal Šafárik chorľavieť a trpieť rozličnými fóbiami, a to aj napriek tomu, že sa zbavil materiálnych a finančných ťažkostí a ubúdali mu aj starosti o rodinu. Psychické depresie v posledných dvoch rokoch P. J. Šafárika priviedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, čo vzbudilo rozruch v širokej verejnosti. Podarilo sa ho však zachrániť.

Na začiatku októbra 1860 sa Šafárik definitívne vzdal miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice. Cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel. Penziu si však neužil – rýchlo chradol, strácal zrak a pohyboval sa už len o paličke. Umrel 26. júla 1861, pochovaný je v Prahe.