Meličková: Slovenská Femme Fatale

Bola prvou dámou slovenských dosiek, ktoré znamenajú svet. Krásna, očarujúca, s dokonalými črtami, v súkromí nežná mama dvoch dievčat, starajúca sa aj o záhradku a neskôr aj psíka. Tak si na svoju mamu, Hanu Meličkovú, spomína dcéra, Helena Rapantová. V Literárnom múzeu SNK sa nachádza niekoľko zaujímavých osobných drobností po herečke, napríklad aj čelenka z jej prvého predstavenia.

Čelenku pre princeznú Salome, v ktorej Hana Meličková odohrala 11. marca 1926 svoje prvé (ešte len hosťujúce) predstavenie v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, navrhol pre ňu slovenský maliar a spisovateľ, jej švagor Milan Thomka Mitrovský. Hoci je Salome od Oscara Wilda historickou drámou, kostým odráža uvoľnené 20-roky. Je vytvorený z bižutérie a falošných perál, zjav slečny Meličkovej (teda princezná Salome) pripomínalo skôr femme fatal ako princeznú z biblickej éry.

Krásna čelenka je vyrobená z tvrdého papiera a má tvar nízkej tiary. Je potiahnutá svetlozeleným saténom a bielo-zlatou sieťovinou. Olemovaná je zlatou stužkou, zdobená žltými a tmavosivými korálikmi, na spánkoch aj červenými  a bielymi korálikmi. Herečkine čelo lemoval štras, na oboch stranách ukončený štrasovými visačkami.

Krásna čelenka je vyrobená z tvrdého papiera a má tvar nízkej tiary. Je potiahnutá svetlozeleným saténom a bielo-zlatou sieťovinou. Olemovaná je zlatou stužkou, zdobená žltými a tmavosivými korálikmi, na spánkoch aj červenými a bielymi korálikmi. Herečkine čelo lemoval štras, na oboch stranách ukončený štrasovými visačkami.

Milan Thomka Mitrovský bol manželom Meličkovej sestry Oľgy, ktorá – ako strážny anjel – sprevádzala jej prvé kroky do Bratislavy. Práve jej vkus a cit pre štýl pri výbere kostýmu v prvej hre v SND (Živé bábky) urobil z Meličkovej dámu na javisku. Sama o tom píše vo svojich spomienkach, ktoré vyšli v časopise Život č. 28/1983: „Vstúpila som v plnej kráse, hodila šlepom vyparádená podľa najnovšej parížskej módy a madame Fernanda doslova ozelenela od zlosti,“ spomína si umelkyňa na rolu Lucienne (Živé bábky), kde takto tromfla hviezdu Lídu Sudovú v roli Fernandy.

Jej manželom bol významný historik a vysokoškolský pedagóg Daniel Rapant. „Otec písal aj divadelné kritiky, mame občas niečo vytkol…Viete, ona bola diva – nemal ju za čo veľmi kritizovať.“ spomína ich dcéra Helena Rapantová.

Hoci ju do divadla rodičia nikdy nenútili chodiť, chodievala tam rada:“Prvýkrát som bola v divadle, keď hrali Predanú nevestu. Pamätám si však na hru Na posiedkach s čertom – sedela som hneď pri javisku, sledovala hru a veľmi som sa o mamu bála. Bolo mi do plaču,“ spomína si dnes už 80-ročná lekárka, pani Rapantová.

(Zdroj: D. Podmaková: Hana Meličková, Zborník, rok 1996, Tália-press, str. 22) „S uznaním, akým ju vítali, sa venčia iba slávne hviezdy, nie však neznáme začiatočníčky,“ píše Ladislav Čavojský vo svojom príspevku o Hane Meličkovej v časopise Javisko 9/1980.

(Zdroj: D. Podmaková: Hana Meličková, Zborník, rok 1996, Tália-press, str. 22) „S uznaním, akým ju vítali, sa venčia iba slávne hviezdy, nie však neznáme začiatočníčky,“ píše Ladislav Čavojský vo svojom príspevku o Hane Meličkovej v časopise Javisko 9/1980.

Kritici aj diváci boli z Hany Meličkovej, dievčaťa z Martina, nadšení – z jej neobyčajne farebného hlasu, i obrovského talentu: „Prišla herečka požehnaná všetkými múzami.“ písali o nej noviny. Doma však bola iná, ako sama spomína – plachá, častokrát nevedela pochopiť, že môže mať na javisku „takú guráž.“