Ľudovít Štúr: študoval dvanásť jazykov, nepoužíval y a nevenoval sa láske

Slovensko sa môže popýšiť množstvom veľmi významných osobností, ktoré nám môže závidieť celý svet. Vynálezcovia, básnici, spisovatelia, hudobníci či vedci. Koncom tohto roka si pripomíname 200 rokov od narodenia kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov Ľudovíta Velislava Štúra. Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív s množstvom skutočných lahôdok zo života tohto velikána – fotografiu s jeho skutočnou podobizňou, školskú písanku, originály listov písaných priateľom či originály jeho diel.

Ludovit Stur

Vedeli ste, že:

  • Ľudovít Štúr sa vo svojej spisovnej slovenčine, ktorú uzákonili spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom v roku 1843 na základe stredoslovenských nárečí, pridŕžal známeho „píš ako počuješ“. Nepoužíval y/ý, všade sa písalo len i/í. Miesto ä sa písalo a alebo e (žrieba, najme), nepoznal ľ, ale len l (lavá noha). Štúrovská slovenčina všade graficky vyznačovala rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l (něděla,), ô sa písalo ako uo. Dvojhlásky ia/ie sa písali ako ja, je. Dôsledne sa dodržiaval rytmický zákon a nepísalo sa „mal, povedal, písal,…“ ale „mau, povedau, písau,…“.
  • dôvodom, prečo sa tak veľmi snažil dať slovenskému ľudu spisovný jazyk, bolo, aby ho pozdvihol sociálne a kultúrne. To však mohol urobiť len vtedy, keď pre ľud vypracuje dôkladný národný a politický program. No, a presvedčiť ich mohol len v jazyku, ktorý by zjednocoval všetky spoločenské skupiny a triedy.
  • aby podporil zavádzanie jazyka do praxe, vydával Slovenskje národňje novini a napísal diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a Nauka reči slovenskej (1846) – zistite s nami viac o o jazykovedných aktivitách Ľudovíta Štúra.

Z knihy Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí:

„Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša! Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očami pri urobení kroku tohto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich.“

  • Ľudovít Štúr študoval okrem slovenčiny ďalších dvanásť jazykov. Samozrejme, nie všetky jazyky ovládal aktívne, pretože v prípade niektorých z nich to ani nebolo možné.  V jeho školskej písanke nájdeme krasopis z latinčiny, maďarčiny, nemčiny, gréčtiny a slovakizovanej češtiny z rokov 1827 – 1829. V tých časoch študoval na gymnáziu v Györi. Okrem toho však vedel aj po francúzsky, poľsky, srbochorvátsky a rusky. Učil sa aj po hebrejsky a anglicky, istý čas koketoval s myšlienkou študovať indický jazyk. „Já nyní se učím všem slavenským nářečím, přejdem nezadlouho na indickou řeč neb podobnost má s starou slavskou, i židovčinu sem vzal hore a francoužštinu“, píše Ľudovít Štúr v liste Pavlovi Čendekovičovi 9. mája 1835.
  • Ľúbostné a manželské vzťahy a zväzky pokladal za prekážku v oddanej práci pre národ. Bytostné obetovanie sa práci a službe pre národ vyžadoval nielen od seba, ale aj od svojich druhov a spolupracovníkov. Takto vzhliadal aj k manželstvám svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov Sama Chalupku a Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého dokonca od svadby odhováral. Ako ale láska zasiahla do života prvého mládenca slovenského?  Bránil / Nebránil sa jej?

Jedna z iba dvoch existujúcich snímok Ľudovíta Štúra sa nachádza v depozitoch Slovenskej národnej knižnice. Je to fotografia členov Slovenskej deputácie u cisára Františka Jozefa I. v Olomouci z 20. marca 1849. Ľudovít Štúr ako hybná sila odporu voči dlhodobému utláčaniu Slovákov Maďarmi smeroval svoje nádeje k cisárskemu dvoru. Viera, že môže svojimi rozhodnutiami Slovákom pomôcť, ho priviedla v marci 1849 s členmi slovenskej deputácie k panovníkovi Františkovi Jozefovi I. do Olomouca, kde mu predložili Prosbopis Slovákov o uznanie slovenského národa a provinciálne osamostatnenie Slovenska.

„Originál školskej písanky, listov písaných priateľom a diel Ľudovíta Štúra, ako aj ďalšie hodnotné a zaujímavé publikácie sa nachádzajú vďaka projektu Digitálna knižnica a digitálny archív v zdigitalizovanej podobe na stránke www.dikda.eu. Digitalizácia knižničných dokumentov zo zbierok SNK prebieha v špecializovanom pracovisku vo Vrútkach, ktoré je vybavené najmodernejšími špičkovými technológiami“, uviedla generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová.

2015-02-27_Stur_Ludovit_studoval_12_jazykov