Kladivom na čarodejnice

Vedeli ste, že už v 5. storočí pred n.l. Anaxagora odsúdili na smrť, lebo neveril? Kacírsky vyhlásil, že Slnko je pravdepodobne oveľa väčšie ako Grécko. Ešte však nešlo o inkvizíciu, tá sa zrodila až v roku 1184. Jej najstrašnejšie obdobie sa začalo rokom 1487, keď vyšla príručka, ako viesť procesy s bosorkami.

Kladivo na čarodejnice – takzvaná príručka ako viesť procesy s bosorkou, je kombináciou zbožnosti a fanatizmu viery, ľudskej nevedomosti, krutosti a zvrhlosti. Pre staré i mladé ženy, ba aj malé dievčatá to muselo byť strašných 300 rokov. Žiadna z nich si totiž nemohla byť istá, či doslova o pár dní neskončí ako bosorka na hranici. Pretože udať mohol hocikto hocikoho a vôbec nemusel mať dôkazy ani dôvod,“ hovorí riaditeľka Slovenskej národnej knižnice Katarína Krištofová k dielu, ktoré bolo zdigitalizované v rámci národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) a nachádza sa na stránke www.dikda.eu.

Kladivom na čarodejnice

Pôvodne mal inkvizítor vyhľadávať ľudí, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s učením katolíckej cirkvi. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre inkvizíciu a jej vedenie zveril novozaloženému rádu dominikánov. Podozrivé osoby vyhľadávali, vypočúvali a dali svetskej moci na výkon trestu. Patrili medzi nich aj vedci, maliari a intelektuáli a, samozrejme, tzv. bosorky. V roku 1484 si inkvizítori Jakub Sprenger a Jindřich Institor (Krämmer) vymohli u pápeža Innocenta VIII. bulu Summis desiderantes, ktorá povoľovala cirkvi použiť všetky zbrane na boj s čarodejnicami. Návodom na tento boj sa stala ich kniha Kladivo na čarodejnice (Malleus maleficarum, 1487). Bosoráctvo pokladá za „najťažší, najhroznejší a najodpornejší“ a „mimoriadny“ zločin, pri ktorého stíhaní a trestaní je nevyhnutné použiť aj mimoriadne prostriedky. Tragédiou je, že hoci kniha neobsahuje nijaké vedecké či hodnoverné dôkazy, celé stáročia ju používali ako základ pri identifikovaní bosoriek.

inkvizicia_Malleorum_1582

Kniha MALLEUS MALEFICARUM alebo Kladivo na čarodejnice (vydanie z roku 1582)

Inkvizítor sa zodpovedal iba sám sebe a Bohu. Držal sa hesla: Radšej nech zomrie sto nevinných ľudí, akoby mal uniknúť jediný kacír. Veril, že obvinený sa tvárou v tvár smrti skôr prizná a tak sa udávalo a mučilo a udávalo…

Priznanie šetrilo peniaze

Keď už niekto niekoho udal, dostal sa chudák do začarovaného kruhu – buď sa priznal a odsúdili ho, alebo sa nepriznal a rovnako ho odsúdili, avšak na základe výpovede svedkov. Ak sa odsúdený ani napriek neľudskému mučeniu nepriznal k vine, bol považovaný za obeť diabla. V tom prípade si nezaslúžil žiadne zľutovanie Boha ani cirkvi. Mučilo sa rôznymi spôsobmi – prsty na nohách sa zvierali do zveráku, vlasy poliali alkoholom a zapálili. Medzi osvedčené metódy patrilo staré známe bičovanie, palicovanie a naťahovanie na škripec. Arcibiskup z Kolína nad Rýnom dokonca zostavil cenník jednotlivých mučení, ktoré hradila rodina obete. Ak jej teda chcela „bosorka“ ušetriť peniaze, mala sa priznať čo najskôr. Okrem toho, priznanie na mučidlách malo aj ďalší „benefit“ – vyhla sa mukám upálenia zaživa. Predtým ju totiž uškrtili….

Ukážky mučiacich nástrojov (Jan Scherr: Čarodejnice a svatá inkvizice, 1910)

inkvizicia_Scherr_1910_vrtanie inkvizicia_Scherr_1910_lis

Prístroj na pomalé vŕtanie priehlavku na nohe a lis s ostrými nožmi, v ktorom sa noha pomaly drvila.

inkvizicia_Scherr_1910_spa_osol

Španielsky osol: na ostrú hranu posadili obeť, ktorej na každú nohu zavesili 300 kg závažie,
takže sa telo pomaly rozrezávalo až hlboko do panvy.

inkvizicia_Scherr_1910_skripec

Mučenie obete naťahovaním na škripec v skutočnosti znamenalo trhanie tela zaživa.

Drzý opovážlivec Bruno

Nie ako čarodejník, ale predsa na hranici skončil skrz svoje presvedčenie aj známy hvezdár, neposlušný mních, matematik a filozof Filippo (Giordano) Bruno. Rodeného Neapolčana v roku 1572 vysvätili za kňaza. Jeho láska k prírode, vášnivý záujem o dianie a nové objavy ako aj štúdium svetských záležitostí vyústili do obvinenia z voľnomyšlienkárstva a prechovávania zakázanej literatúry v dominikánskom kláštore v Ríme. A tak Bruno urobil v tej dobe neslýchanú opovážlivosť – vystúpil z rádu. Odvtedy bol štvancom na úteku – Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko až sa napokon usídli v anglickom Oxforde. Okolo neho sa vytvára kruh šľachtických priateľov a priaznivcov, avšak len do Brunovej osudnej prednášky v roku 1593. Otvorene hovorí o názoroch Mikuláša Kopernika a zreteľne ich dopĺňa vlastným učením. „Slnko nie je stredom sveta, ale iba stredom jednej malej časti vesmíru, ktorý je nekonečný. Vesmír nemôže nikdy zaniknúť a slnko je len nepatrným zrnkom piesku v celom vesmíre, jedna z hviezd akých sú milióny. Vo vesmíre môžu žiť aj iné rozumné bytosti,“ tvrdí Bruno. A to bol pre Oxford prisilný čaj. Postupne si poštve proti sebe aj profesorov Sorbonny, učencov z Marburgu, Wittenbergu, Prahy, Helmstedtu a nakoniec i Frankfurtu. Na jeseň roku 1591 sa na pozvanie bohatého benátskeho patricija, Giovanniho Moceniga, vracia do vlasti a to sa mu stáva osudným. Mocenigo ho udá inkvizícii za jeho náboženské názory a v máji 1592 ho zatknú. Napokon ho v Ríme po niekoľkoročnom väznení 4. februára 1599 odsúdili za kacírstvo voči katolíckej viere. Na popravisko prišiel umučený s jazykom prepichnutým klincom, vychudnutý, ale nie psychicky zlomený. Umieral ako „kacír“, lebo neodvolal to, v čo veril.

Bruno_Giordano_1585GIORDANO Bruno – De gl heroici furoriPerigi , A. Baius 1585 (signatúra XV 71)

Bradatý Talian

Celé stáročia bolo ľudstvo presvedčené, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa točí okolo nej – tak hlásal Klaudius Ptolemaios už okolo roku 100. A zrazu si príde bradatý Talian a tvrdí, že Zem sa točí okolo Slnka, vlastnoručne skonštruovaným ďalekohľadom objavil mesiace Jupitera, fázy Venuše a výstupky na Saturne, hviezdy v Mliečnej ceste i údolia a vrchy na Mesiaci. Búral teórie Ptolemaia aj Aristotela a obhajoval Kopernikovu teóriu. Týmto všetkým sa Galileo Galilei dostal do sporu s cirkvou. Spočiatku bol zo všetkého zmätený a vyľakaný aj on sám – bol hlboko veriaci a zrazu na vlastné oči vidí dôkazy, ktoré vyvracali cirkevné dogmy a boli v rozpore s Písmom svätým.

Prvé „varovanie“ prišlo vo februári 1615, keď pápežovi poradcovia vydali dva oficiálne posudky: Tvrdenie, že Slnko je stredom vesmíru a stále je na tom istom mieste je „heretické, lebo sa protiví svätému písmu“. Tvrdenie, že Zem nie je stredom vesmíru a že sa pohybuje každý deň, je tiež absurdné a „prinajmenej mylné vo viere“. A tak pápežov kardinál Bellarmín požiadal Galilea, aby nešíril takéto učenie. Načas bol pokoj – Galileo sa vrátil do Florencie a venoval sa svojim pozorovaniam a experimentom, ktoré v ňom utvrdili vieru, že heliocentrizmus je tá správna cesta. V roku 1623 sa na čelo cirkvi postavil Urban VIII. – kedysi kardinál Barberini, jeho osobný priateľ a Galileo dúfal, že sa situácia zmení v prospech vedy. Hoci mal oficiálne povolenie na vydanie rozpravy o hodnotení dvoch sústav: Dialóg o dvoch základných sústavách sveta (1632), aj tak bol pápež rozhorčený, knihu zakázal a zrodilo sa obvinenie: Galileo sa odklonil od stanoviska, tvrdiac s určitosťou, že Zem sa pohybuje a Slnko stojí. Úkazy prílivu a odlivu mora bludne pripisuje nehybnosti Slnka a pohybom Zeme, čo je zrejmá nepravda. A tak koncom roka odišiel 68-ročný chorý muž dobrovoľne do Ríma. Dňa 12. apríla 1633 sa začal inkvizičný súd a Galileo rozvážne vyvracal jednotlivé obvinenia. Na druhom pojednávaní 30. apríla Galileo uznal svoju vinu a požiadal o odpustenie trestu kvôli podlomenému zdraviu. Vyhrážkami a ukazovaním mučidiel ho inkvizítori prinútili „odvolať, zatratiť a zhanobiť si svoju prácu a sľúbiť, že sám bude odsudzovať iných, ktorí budú zdieľať jeho tvrdenia”. Urobil teda všetko, čo od neho žiadala cirkev a bol odsúdený a potrestaný doživotným väzením v jeho vilách v Arcetri a Florencii. Umrel celkom slepý a takmer hluchý. Jeho knihy patrili k zakázaným vo Francúzsku, Poľsku i nemeckých krajinách. Ale napríklad v Nizozemsku sa šíriť mohli. Rozhodnutie inkvizície o Galileiho kacírstve zrušil až Ján Pavol II. v roku 1992.

Galileo_Operae
GALILEO Galilei – Opere – Opera di agricoltura. Nella qual si contiene a che modi si debbe coltivar la terra, seminare, inserire li alberi… Firenze, 1718. (signatúra XXV 226)

Veta „A predsa sa točí!“ (Eppur si muove!), ktorú vraj slávny GG vyriekol po vynesení rozsudku, je len legendou. Keby ju totiž vyriekol pred inkvizítormi, okamžite by šiel na smrť.

Ako prebiehali inkvizičné súdy na našom území a čo malo očistiť súdené čarodejnice sa dočítate v článku Hon na čarodejnice.