Ivan Krasko

Básnik, ktorý svojím dielom vyjadril chemický vzorec pre zlúčeninu človeka

Nazrite s nami do fondov Slovenskej národnej knižnice a objavte zaujímavý príbeh, ktorý sa ukrýva za viacerými menami z literárnej čítanky. Osudy Janka Cigáňa, Ivana Krasku či Bohdany J. Potokinovej sa v slovenskej literatúre začali písať pod úplne iným menom, keď sa 12. júla 1876 v obci Lukovištia (pri Rimavskej Sobote) narodil Ján Botto. Meno opäť známe, ale pozor tento Botto sa pod Smrť Jánošíkovu nepodpísal.

Krasko_Ivan_K12-3

Podobizeň Ivana Krasku – Ing. Jána Bottu (12. 7. 1876 – 3. 3. 1958)
(Literárny archív SNK, sign. K 12/3) – Dostupné aj v Digitálnej knižnici SNK

Z cudziny tulák

Začnime menom, pod ktorým bol a je náš Ján Botto najznámejší – Ivan Krasko. Pri ňom väčšine študentov zíde na um verš: “Z cudziny tulák, vkročil som na ňu bázlivou nohou. Slnko jak koráb v krvavých vodách, plá pod oblohou…” (báseň Otcova roľa, zo zb. Verše) a práve tieto verše sú akoby vystrihnuté zo životopisu autora. Tak ako jeho lyrický subjekt, musel opustiť rodnú dedinu (Lukovištia), aby ako “pansláv” doštudoval na školách v rumunskom Sibiu a Brašove.

Po maturite si zvolil kariéru chemika a študoval chemické inžinierstvo v Prahe (1900 – 1905). Tu sa zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, v ktorom spoznal ďalšie budúce osobnosti. O priateľstvách napríklad s Milanom Rastislavom Štefánikom, Vavrom Šrobárom a inými, ktoré pretrvali aj po ukončení štúdií, svedčí zachovaná korešpondencia i venovania v knihách.

Krasko_75_M_20_clenska_legitimacia_Detvan

Členská legitimácia spolku Detvan (Literárny archív SNK, sign. 75 M 20)

 Krasko_75_H_4_koresp_Stefanik_1a Krasko_75_H_4_koresp_Stefanik_1b
 Krasko_75_H_4_koresp_Stefanik_2a  Krasko_75_H_4_koresp_Stefanik_2b

Pohľadnice, ktoré Jánovi Bottovi posielal M. R. Štefánik zo svojich ciest, majú často úsmevné texty
(Literárny archív SNK, sign. 75 H 4)

Poézia, ktorá ulahodila nielen ženskému publiku

Ešte počas štúdia, v napätých časoch, keď sa lámalo storočie a starých klasikov nahrádzali nové myšlienky, Ján Botto začal literárne tvoriť. Prvú báseň Pieseň nášho ľudu uverejnil r. 1896 v Slovenských pohľadoch a vstúpil tak “bázlivou nohou” na pole literatúry. Úspech u kritiky aj čitateľov získal však až o niekoľko rokov, keď cyklom básní Lístok, uverejneným v časopise Dennica pod pseudonymom Janko Cigáň (1905 – 1906), spôsobil rozruch aj v radoch slovenských literátov. Nikto nevedel pravé meno autora modernej poézie. Až redaktor Slovenského týždenníka František Votruba uverejnil pod menom Janko Cigáň vlastnú báseň. Ing. Ján Botto reagoval anonymným listom, no podľa adresy odoslania redaktor zistil meno jediného predplatiteľa Slovenského denníka a záhada debutujúceho autora bola odhalená. Zmiasť nielen ženské publikum sa vedec – literát pokúsil ešte aj v roku 1907, keď v časopise Slovenský obzor publikoval prózu Naši, tentoraz pod pseudonymom Bohdana J. Potokinová.

Krasko_75_R_3_Dennica_1907_prebal  Krasko_75_R_3_Dennica_1907_basen_topole

Časopis Dennica – Ženský list pre poučenie a zábavu s básňou Topole od Janka Cigáňa
(1907, Literárny archív SNK, sign. 75 R 3)

Krasko_75_H_35_koresp_Vansova_1  Krasko_75_H_35_koresp_Vansova_2

List T. Vansovej s príhodou o odhalení mena (Literárny archív SNK, sign. 75 H 35), v ktorom redaktorka tvrdí, že nie sú len “ženské zvedavé”, lebo na meno inkognito básnika boli okrem slečny Timravy zvedaví aj M. Janoška či P. O. Hviezdoslav.

Poéziu Janka Cigáňa si všimli aj bardi našej literatúry, ktorých tvorbu básnik sám uznával. Jeho pseudonym však jednému z nich nebol po vôli. Svetozár Hurban Vajanský ako redaktor vydania zbierky veršov Nox et solitudo v roku 1909 písal Bottovi: “…či by ste ich nevydali alebo pod vlastným menom (čo by bolo najkrajšie, pseudonymy sa už vyžili) alebo pod iným pseudonymom, lebo “Cigáň” je trochu triviálne vo všetkých jazykoch, na Slovensku nepoetické, nakoľko je synonymom klamára”. (Literárny archív SNK, sign. 75 C 19 ) Hoci pôvodné básnické meno malo podľa autora odkazovať na predka, ktorý hral na husliach tak pekne ako Cigáň, po porade s Vajanským, prednosť dostalo poruštené krstné meno (a priezvisko podľa obce susediacej s jeho rodiskom. Tak sa zrodil Ivan Krasko.

 Krasko_75_C_19_koresp_Hurban_1  Krasko_75_C_19_koresp_Hurban_2

List S. H. Vajanského J. Bottovi z roku 1909 a odpoveď od básnika (Literárny archív SNK, sign. 75 C 19)

Nutno spomenúť, že okrem pseudonymu, mal S. H. Vajanský výhrady aj voči názvu zbierky, tu si ale autor svoj výber obhájil a mottom sa stala noc a samota.

Mohlo by sa zdať, že všetky básne mladého básnika slovenskej moderny boli pesimistické, ale nie je tomu tak. Aj keď vyznanie krásnym očiam z nasledujúcej básne bolo na danú dobu naozaj moderné.

Krasko_75_Y_5_basen_Cierne_oci

Ivan Krasko – strojopis básne Čierne oči /Z notesu/ (Literárny archív SNK, sign. 75 C 19 )

Za jednu z najkrajších básní z pera I. Kraska je odborníkmi považovaná báseň Vesper dominicae (Nedeľný večer) venovaná milovanej matke, ktorá bola pre neho vzorom a predstavovala domov a istotu. V básni autor ospieval najmä matkinu životnú vyrovnanosť a jej spojenie s vierou a s Bohom. Báseň sa v Literárnom archíve SNK zachovala v rukopise aj v prekladoch do medzinárodného jazyka esperanto a taliančiny.

Krasko_75_K_9_basen_Vesper_rukopis_LA

Rukopis a preklady básne Vesper dominicae do esperanta a taliančiny
(Literárny archív SNk, sign. 75 K 9)

Krasko_75_K_9_basen_Vesper_prekl_esperanto  Krasko_75_K_9_basen_Vesper_prekl_taliansky

Non multa sed multum

Z pohľadu kvantity nenapísal veľa, no jeho básne, plné symbolov samoty a rozorvanosti, vždy išli do hĺbky. Dalo by sa povedať, že až na úroveň chemického rozboru zachytávajú vnútornú problematiku človeka a jeho mysle. Aj básne z druhej zbierky pomenovanej jednoducho Verše, sú nadčasové, ale vždy sa držia základného princípu jeho tvorby, ktorý popísal ako inak veršom (b. Čo píšeš)

“…no nikdy nepíš to, čo necítiš. 
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo; 
obchádzaj krasomluvu jako mor 
a vyhoď z textu slovo jalové; 
nech hudbou zneje každý malý verš, 
obrazom blýska každé slovíčko…”

Keď je v diele tá “správna chémia” – niekedy môže byť aj reálna

Racionálneho vedca – chemika, v sebe literát teda nezaprel, aj keď sa neskôr po vojenskej službe v prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky venoval štátnej službe a politickým aktivitám. Jeho diela vlastné i preklady (z rumunčiny a nemčiny) nikdy nemali slová navyše, ale boli hutnou výpoveďou, či išlo o symbolické reflexie alebo prozaické útvary s náznakom odborných chemických konštruktov. Takto napríklad v próze Almužna z roku 1908 moderne “oživil” chemické zlúčeniny:

„…rozbor akéhosi uhľohydrátu. Molekula zlúčeniny posiaľ stojí pred jeho duševným zrakom ako živé, organické indivíduum, obdarené určitými typickými vlastnosťami. Už za študentských dôb stávalo sa mu, že len čo ovládol zcela, do detailov niektorú zlúčeninu, začala sa mu javiť v podobe akejsi živej osoby.” (Sentimentálne príhody I a II, In Dennica, 1908)

Krasko_75_L_11_vizitka

Krasko_Ivan_K12-46

Krasko, Ivan /vl. m. Ing. Ján Botto/ – vizitka chemického inžiniera
a fotografia Ing. Jána Bottu na ceste do chemickej továrne v Slanom
(fotografia v hnedom tóne 9 x 6 cm, 1908, Literárny archív SNK, sign. 75 L 11, K 12/46)

Okrem literárnych diel, ktorých koncepty autor zvykol písať aj na hlavičkový papier chemickej továrne, kde pracoval, sa vo fonde I. Krasku v Literárnom archíve SNK nachádzajú aj ďalšie pozoruhodné artefakty. Odborné chemické texty s nákresmi, dokument Podpisovanie výzvy predsedníctva Svetovej rady mieru proti prípravám atómovej vojny či priamo báseň za mier, do ktorej Krasko pretavil svoju osobnú skúsenosť z frontu, podobne ako ďalší slovenskí literáti.

Krasko_Ivan_K12-45

Pohľadnica Ing. Jána Bottu počas vojenskej služby na ruskom fronte počas 1. svetovej vojny
(fotografia v hnedom tóne 21 x 11 cm, Literárny archív SNK, sign. K 12/45)

Krasko_75_Y_6_basen_Eli_eli

Báseň proti vojne – za mier /Eli, Eli, lema …/. Námetom básne je príbeh dedinského učiteľa bojujúceho na fronte 1. svetovej vojny, ktorý po zranení “vidí” po 2. krát umierať Krista, rezignujúceho nad nepoučiteľnosťou ľudí (Literárny archív SNK, sign. 75 J 6)

Krasko_75_L_6_Podpisovanie_vyzvy_proti_atomovej_vojne

Krasko, Ivan – Podpisovanie výzvy predsedníctva Svetovej rady mieru proti prípravám atómovej vojny
(Literárny archív SNK, sign. 75 L 6)

Aj na základe dokumentov, ktoré sa zachovali v Literárnom archíve SNK, môžeme povedať, že “Ivan Krasko” ako heslo zo slovníka spisovateľov v sebe ukrýva osobnosť s mnohými menami a záujmami, ale najmä reprezentuje ČLOVEKA, ktorý bol centrom záujmu celej jeho tvorby. V jeho diele teda je tá “správna chémia”, ktorá zaujme aj po rokoch, pretože hovorí k človeku. Poďte s nami objavovať spisovateľa cez jeho dielo – v Online katalógu SNK aj v Digitálnej knižnici SNK. Prajeme vám príjemné čítanie.

[snk_web]